 |
Čaute!
Tono Stiffel nepatrí k autorom, ktorých treba špeciálne predstavovať. A tak ho nepredstavím. Ak sa niekto k našej rubrike dostal až teraz, napoviem mu, že stručný popis k Tonovi môže nájsť pri poviedke Neistota budúcnosti, ktorú sme tu uverejnili 6. februára.
Dnešná poviedka je oproti prvej v Ohnivom pere o kus bližšie k Tonovmu svetu. Odohráva sa v prostredí Staničného systému a sám autor ju považuje za voľný prequel k poviedke Fragmenty Polysféry, uverejnenej v časopise Fantázia. Obidve poviedky, spolu s ďalšími, patria do cyklu Zabudnutý vesmír.
A ja dodám už iba: Príjemné čítanie!
mišo jedinák
Voľné pády
Anton Stiffel
Na orbite veľkej planéty plnej hustých oblačných vírov sa nás tentoraz zišlo už iba päť.Laikovi mohlo pripadať nelogické, že sme nekrúžili po geostacionárnej dráhe a naša vzdialenosť od povrchu sa aj tak nemenila. V potrebnej výške nás udržoval malý gravitačný modul, ktorý mal každý pripnutý na chrbte ku skafandru pomocou niekoľkých odpojiteľných príchytiek.
Rýchlym pohľadom som preletel ostatných. Na každom okrem Diny sa zračilo vzrušenie z očakávaného adrenalínového prívalu.
Športová simulácia s neoficiálnym názvom Voľné pády bola vysoko návyková a nelegálna po každej stránke. Účastníci si v nej vďaka haprujúcej procedúre návratu vedomia do skutočného tela pri virtuálnej smrti mohli niekedy poškodiť mozog, v extrémnom prípade privodiť smrť katatonickým šokom. Stávalo sa to zriedka, no ani to nedokázalo záujemcov odradiť.
Nájsť ju na sieti VR bolo takmer nemožné. Jej sieťové umiestnenie sa neustále menilo a presnú adresu poznalo len pár vyvolených, ktorí dobre vedeli, komu ju neprezrádzať.
Adresa však ešte nič neznamenala, dovoľovala jedine zúčastniť sa. Zdrojové dáta mohli prúdiť od hocikadiaľ a nikto nepochyboval, že ich pôvodca bude mať špičkovú kamufláž. Pátrali po nej všetci sliediči a šírili sa zvesti, že sa o ňu zaujíma aj Federálna ochrana, ktorej boli podobné zábavky väčšinou ukradnuté. Možno jej bolo podozrivé práve to, že v protiklade k nedoriešenému návratu vedomia do reality mala najprepracovanejšie fyzikálne zákony a najdokonalejšie simulované detaily, aké som dosiaľ v simulácii na sieti VR zažil. Dôkladnosť prevedenia sa blížila realite a na to bolo treba veľa výkonných výpočtových uzlov, obrovskú pamäťovú kapacitu a UI poslednej generácie. Taký prepych si mohol dovoliť málokto. Spočiatku som podozrieval niektorého z bohatých a k smrti znudených federálnych obchodníkov. No bola tu ešte aj iná alternatíva a tá ma desila viac.
Sliedičstvom som si z času na čas vylepšoval rozpočet aj ja, takže nebolo ťažké vytvoriť jednoduchý ale efektívny vyhľadávací algoritmus a poslať svojpomocne vylepšenú domácu UI sliediť po sieti. Človek nikdy netušil na čo natrafí a informácie sa hodili vždy. Nečakal som, že UI bude ktovieako úspešná, preto ma prekvapilo, keď už po troch dňoch oznámila, že narazila na niekoľko nepriamych náznakov, smerujúcich k Nemocničnej stanici.
Bolo to absurdné.
Stanica sa nachádzala skoro na opačnej strane Staničného systému, ale zvedavosť zvíťazila. Sadol som na prvú loď a vydal sa pátrať. Každá stopa v mozaike, ktorú som zostavoval už skoro pol roka, mohla byť kľúčová.
Pravidlá pre účastníkov simulácie boli jednoduché. Stačilo prežiť voľný pád z orbity náhodne vybranej planéty a hráč postupoval do ďalšieho kola. Prežitie bolo definované tým, že simulácia nesmela hráča po dopade automaticky vrátiť späť do skutočnosti v dôsledku virtuálnej smrti. Laicky povedané, znamenalo to hľadať na danej planéte také miesto dopadu, ktoré by pád zabrzdilo s preťažením, ktoré ešte nebolo smrteľné. Každý preto hľadal vodnú plochu s hĺbkou minimálne dvadsať metrov, gigantický snehový závej, pieskovú dunu a podobne. Zranenia nehrali úlohu, virtuálne telo nebolo skutočné a dolámané kosti či potrhané svaly sa dali so zaťatými zubami chvíľu vydržať.
Išlo iba o prežitie a ten adrenalín stál za to.
Pred najhorším následkami dopadu dokázal sčasti uchrániť ľahko pancierovaný skafander, no ten slúžil hlavne pre pobyt vo vákuu orbity a na prelet prípadnou jedovatou atmosférou.
„Pripravení?“ uškrnula sa Dina na spoločnej frekvencii.
Neoficiálne sme ju pasovali za štartéra našej stále sa zmenšujúcej skupiny. Bola z nás najlepšia a údajne vyhrala predchádzajúcu sériu. Podozrieval som ju, že voľné pády skúša od detstva. Bola to pôvabná žena a niektorí muži po nej pokukovali. Ja som sa ale pri nej chcel držať z celkom iného dôvodu.
Všetci sme prikývli.
„Odpojiť moduly!“ zavelila.
V skutočnosti bolo jedno, či sme odštartovali spolu alebo každý sám, no takto to malo aspoň malý nádych súťaživosti.
Buchol som do rozpínača príchytiek gravitačného modulu. Spočiatku sa nič nedialo. Potom som si u ostatných všimol, ako sa ich gravitačné moduly začínajú pomaly vzďaľovať. Bol to však klam. Moduly boli v priestore pevne ukotvené a vzďaľovali sme sa my. Zamračená planéta nás pomaly priťahovala.
Prvé fázy pádu som si vychutnával. Kým sa človek nedostal do horných vrstiev atmosféry, veľa toho ani robiť nemohol. Nad hlavou tichý vesmír s kvantami hviezd a jednou väčšou, ktorá dominovala tomuto hviezdnemu systému. Dolu neznáma planéta, ktorá sľubovala ďalší adrenalín. Hotová idyla, ktorú narúšal iba meniaci sa zhluk číslic výškomera, rýchlosti, hustoty, času, kompasu a ďalších, zobrazujúcich sa na skle helmy.
K Voľným pádom som sa dostal vďaka priateľovi. Dal mi echo a zaručil sa za mňa. Pred pol rokom mu ale nevyšiel jeden dopad a bohužiaľ patril práve k tým pár smoliarom, ktorých návrat do skutočného tela sa skomplikoval.
Začul som šum.
Prenikali sme do atmosféry a skupina sa rozpadla. Upriamil som pozornosť na Dinu, no tá sformovala telo a začala sa rýchlo vzďaľovať.
Cez diery v oblakoch presvitalo niečo biele. Mohol to byť sneh a toho som sa obával.
Z výšky sa nedala určiť hrúbka ľadu ani hĺbka vody po ním. Nedalo sa ani odhadnúť, či pod snehom je zamrznutá voda alebo skala.
Zaklial som, vytvaroval telo, nabral vyššiu horizontálnu rýchlosť a vydal sa za Dinou, ktorá bola už iba malou bodkou na horizonte.
Atmosféra bola nedýchateľná a na môj vkus dosť riedka. Stále som zrýchľoval. Nech som ale robil čokoľvek, vzdialenosť od Diny sa nezmenšovala. Začal som sa zamýšľať nad lepšou aerodynamikou ženských oblín, keď nás pohltili mraky.
Priháralo. K povrchu ostávalo už iba pár minút.
Z oblakov som sa vynoril dezorientovaný a moja predtucha sa naplnila. Od horizontu po horizont zamrznutá krajina so žiadnou šancou rozoznať, čo je pod ľadom a koľko toho ľadu tam vlastne je. Rozlíšiť sa dalo iba veľké pohorie na horizonte.
Začala ma nahlodávať panika.
Zhruba som odhadol smer, ktorým zmizla Dina. Bolo to práve k horám, od ktorých by hocikto iný radšej ušiel. Vhodné dopadové miesta sa tam hľadali ťažko.
Po krátkom váhaní som zosúladil smer s kompasom a zamieril k majestátnym štítom.
Zbadal som ju, keď sme boli od povrchu necelé dve minúty.
Mierila k úzkej pukline v horskom ľadovci. Na dopadové miesta mala nos. Hlboká, postupne sa zužujúca trhlina v ľade bola na zabrzdenie voľného pádu v horách vcelku vyhovujúca.
Plachtil som k Dine a prepol na jej frekvenciu.
„Bol som na Nemocničnej stanici a videl tvoje telo.“
„Nerozumiem,“ odvrkla.
„Máš nezvratne poškodený mozog. Už sa nikdy nepreberieš…“
„Ja predsa žijem!“
„Toto tu naokolo nie je skutočnosť, ale iba komatózne sny, zhmotnené vďaka hardvéru Nemocničnej stanice.“
Nenápadne som sa k nej približoval.
„Čo chceš?!“ kričala.
„Iba to ukončiť. Voľné pády tam von, v skutočnej realite, dávno skončili. Existujú už iba v tvojej hlave a nebezpečne preťažujú výpočtové uzly Nemocničnej stanice.“
„Neverím!“
„Zakázali ich po tvojom úraze.“
„To nie je možné!“ stále pochybovala.
Povrch sa rýchlo blížil. Chcela uniknúť, ale urobil som premet a chytil ju za nohy. Rútili sme sa k hrane trhliny.
„Len raz som zlyhala,“ vzlykla.
„Viem.“
„Jediný krát som nenašla správne miesto dopadu.“
„Áno,“ uzemnil som ju, „pred dvoma rokmi. Odvtedy ležíš v kóme.“
„Nechcem zomrieť!“ prosíkala.
Pevne som ju zovrel, aby sa mi nevyšmykla.
„Nehovor, že to robíš z lásky k pacientom Nemocničnej stanice!“ zúrila.
„Kvôli priateľovi. Súťažil v predchádzajúcej sérii a pri jednom návrate z tejto šialenej simulácie v tvojej pomätenej hlave sa mu poškodil mozog!“ povedal som chladne.
„Nie!“ zvrieskla.
Stihol som ešte zaostriť na rýchlomer.
O hranu ľadovca sme sa roztrieštili skoro štyristovkou…