Ohnivé pero - Má to háčik

Vitajte aj dnes!

Neviem prečo mi práve teraz napadlo, že Drak sa vracia. Nevidím nijakú podobnosť, nevidím nijakého draka. Možno ten návrat…

Mário Polónyi spôsobil v rubrike Ohnivé pero so svojou poviedočkou Posledná vôľa zatiaľ, mám pocit, najväčší rozruch. Poniektorých čitateľov jeho hra so slovami (ľapravé krídlo, drapľavé obočie…) a inkriminovaný exkrement zmiatli natoľko, až podľahli dojmu, že poviedka neobsahovala príbeh a pointu. A možno sú aj takí, ktorí si Mária ulovili, vysušili, vypreparovali, desiatkami špendlíčkov pripevnili do svojej zbierky literárnych motýľov a označili štítkom so švabachom vpísaným slovkom „inťoš“.

Myslím, že práve posledná skupina bude dnešnou poviedkou trochu zaskočená. Mário v nej dokazuje, že nemá problém písať ani „civilnejšie“ a smutnejšie dielka.

Priznám sa, že som celkom zvedavý na odozvu. Pustite sa do toho!

mišo jedinák


Má to háčik

Mário Polónyi

Dvakrát denne sa Mátoháčik modlil, aby sa ho konečne niekto začal báť. Čo báť, keby sa aspoň prestali pobavene usmievať, keď sa niekde objaví. Je pravda, že nechodil strašiť v noci. Mal panický strach z tmy, aj na latrínu ho musela odprevádzať mama, stará Mátoha. Najradšej strašil okolo obeda. Nemusel sa trmácať opustenými ulicami osvetlenými nevrlými lampami, niekedy sa mu dokonca podarilo nerušene nastúpiť do niektorého z vozňov starej lokálky. Ibaže ľuďom vo vlaku, poväčšine družným a veselým, sa akosi neráčilo zľaknúť sa holobriadka v bielej plachte. Väčšinou ho najprv podpichovali a keď zadudral niečo na spôsob „Huuu! Som Mátoha z hradu Holubí hrvoľ!“, vybuchli v bujarý rehot. Nenávidel tie rozosmiate červené tváre. Na najbližšej zastávke ho partia stavbárov vzala za plachtu a pekne krásne ho z vlaku vyhodili. Kým peši dokrivkal domov, bol večer. Mama dávno poctivo strašila, nemal sa ani komu vyžalovať. A tak si kľakol pod svoj vešiak a odverklíkoval nacvičenú modlitbu.

Nech sa ma zajtra už od rána všetci boja, nech sa trasú, nech utekajú z miest, kde sa objavím. Nech kričia hrôzou, nech im šedivejú vlasy, nech im vstávajú dupkom. Nech sa zajakávajú, nech sa im tají dych a zastavuje srdce. 

Zaspával s pocitom, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Veď vlastne aj urobil. Pokúsil sa strašiť, nechal sa vyhodiť z vlaku a dvakrát sa pomodlil. Cítil sa právom unavený.

Takto to išlo mesiac za mesiacom, rok za rokom. Jedného dňa sa mu však prisnil zaujímavý sen. V tom sne sa nečakane objavil starý šedivý muž, chudý a vráskavý. Mal cez seba prehodenú bielu plachtu, nohy bosé, hlavu nepokrytú. Ruky a uši pokryté kovovými obručami, nechty dlhé a pestované. Nad dierou vykopanou v zemi bola pribitá tabuľka s nápisom „Mátohádač“.

Mátoháčik ho stretol úplnou náhodou pri návrate domov. Starý muž sedel pred svojou dierou vysypanou lístím a opekal si žaluď.

„Návraty bývajú rozpačité“, prehovoril. Potočil žaluďom a uprel zrak do hustnúceho ticha. „Posaď sa.“

Mátoháčik si hanblivo sadol na kameň vedľa ohniska. Rovno oproti starcovi s gorilím obočím.

„Tak čo, koľko paskudníkov si dnes vystrašil na smrť?“

„Ani jedného.“

„Zľakol sa ťa niekto?“

„Veru nikto.“

Ďalší chápavý pohľad zabodnutý rovno do očí.

„Čo myslíš, prečo sa ťa nikto nebojí?“

„Som mladý a bojím sa tmy. Ale ja raz vyrastiem a potom nech sa všetci trasú.“

Mátohádač vytiahol žaluď na peň.

„Si predposledná mátoha na Hrvoli. Matka sa raz pominie.“

„Je nesmrteľná.“

„Kým ľudia veria, že žije. Jedného dňa sa jej prestanú báť, začnú sa pozerať skrz jej bielu plachtu.“

„Hohó, to sa ešte načakáme. Mama sa len tak nedá.“

„Tu máš, polovica je pre teba.“ Mátohádač rozťal žaluď napoly. Chvíľu mlčky prežúvali.

„Prečo tu žiješ sám?“

„Stádo sa zaobíde bez mudrcov.“

„Každý kráľ mal predsa svojho radcu.“

„Radca je úradník, mudrc štvanec.“

„Ty si tu na úteku?“

„Sem som dobehol, ďalej som nevládal. Tu som sa pobil so svojím vlastným ja a tu som zvíťazil.“

„Nerozumiem ti.“

„Nerozumieš sám sebe.“

Zotmelo sa.

„Mal by si ísť strašiť.“

„Nemôžem. Strašne sa bojím tmy.“

„Tma ti neublíži. Nemá čím.“

„Racionálne si to viem zdôvodniť aj ja.“

Starec sa vymočil do ohniska a zmizol v diere. Ostala tma ako po blesku.

Nech sa ma dnes už od rána všetci boja, nech sa trasú, nech utekajú z miest, kde sa objavím. Nech kričia hrôzou, nech im šedivejú vlasy, nech im vstávajú dupkom. Nech sa zajakávajú, nech sa im tají dych a zastavuje srdce. 

Tisíckrát odrecitoval modlitbu bez zaváhania. Bez jedinej pochybnosti. A dnes akoby mu ani nepatrila. Akoby ju vymyslel niekto iný a jemu ju dal iba predniesť. Bez citu, bez zanietenia. Modlitba plná lží.

Nechcem!

Bez raňajok vybehol do hradných lesov.

Nechcem!

Širokým oblúkom sa vyhol stanici, bežal popri potoku, potkýnal sa na naukladanom dreve, šmýkal sa v blate a v zamrznutom snehu, bežal do kopca, z kopca, skákal po skalách, lozil po stromoch a rozvalinách, aby nakoniec tesne pred zotmením padol tvárou dolu na kamenistý breh.

Nechcem…

Kľakol si a s ovisnutou hlavou drmolil modlitbu.

Nech sa ma dnes už od rána všetci boja,…

Nechcem!

nech sa trasú,…

Zareval s hlavou vyvrátenou k oblohe.

nech utekajú z miest, kde sa objavím.

Pomalým krokom sa blížil k dedine. Pes na dvore krajného domu stiahol chvost medzi nohy a s tichým kňučaním zaliezol pod lavicu.

„Ticho!“

Sedliak zvesil lampáš. Nestihol ani skríknuť. Vbehol dnu, zatarasil dvere závorou a nabil dve guľovnice.

Nech kričia hrôzou, nech im šedivejú vlasy, nech im vstávajú dupkom.

Kráčal ďalej. Stretával ľudí a budil hrôzu. Necítil žiadnu radosť. Cítil, že takto to malo byť. Domov sa vrátil až ráno.

„Mami?“

„Ahoj, synček.“

Mamu niečo bolelo. A z tej bolesti vyvierala láska čistá ako zlato.

„Čo ti je?“

Neprítomne sa usmievala.

„Nič, chlapček. Som len unavená.“

Prisadol si k nej a držal ju za ruku, kým sa nerozplynula.

Pár minút po zotmení sa vešiak pohol. Mátohák zostúpil na podlahu, odpľul do kúta rannú pachuť a vybral sa von. Prevetrať zatuchnutú plachtu. Celú noc nepovedal ani slovo. Iba ľudia sa báli, triasli, utekali. Daktorý ošedivel, inému vstali vlasy dupkom. Chceli rozprávať a nedarilo sa im, chceli žiť a mreli. Iba Mátohákovi bilo srdce tam, kde malo.


10. apríla 2006
Mário Polónyi