 |
Pozrimeže!
„Ty a tie Tvoje mikropoviedky mozu za to, ze som po skoro patrocnej pauze napisal poviedku!“
Nie je to síce nič v štýle „majstre, vaša kniha mi prinavrátila chuť do života“, ale pre mňa majú aj takéto vety príjemne osviežujúci účinok, lebo sú dôkazom, že rubrika má zmysel.
Veta je doslovným (a dodiakritickým) citátom z mailu od Stana Ivana, autora, s ktorým sa pozornejší čitatelia mohli zoznámiť už v časopise Fantázia (neprezradím, nájdite si).
Stano je skromný a takmer nenápadný človek s mimoriadne vyvinutou schopnosťou uvažovať a analyzovať. Má rád atraktívne kulisy žánru fantasy a Tolkiena zbožňoval dávno predtým, než sa stal módnou záležitosťou.
Jeho poviedka predstavuje čistý výťažok fantasy a môžete ju brať ako odpoveď, či skôr pokus o diskusiu s poviedkou Rasťa Šarišského Zlý čarodejník Belzeburon.
Ja si dovolím dúfať, že Stano touto poviedkou nevyčerpal svoj potenciál na ďalších päť rokov. Veď už pohľad na čistotu textu – pripomínam, napísaného po takmer piatich rokoch nepísania – dáva tušiť, že za horizontom sa skrýva oveľa viac.
mišo jedinák
Cesta za slávou
Stano Ivan
„Proti vlčím krysám ma meč ochráni. Ani Rohatého démona sa nebojím. Čím však zastavím gorónskych duchov?“„Oceľ im neublíži, no ty nemusíš mať strach…“
„Ja nemám strach!“ odsekol rytier.
„Viem, že nemáš,“ usmial sa muž zahalený v čiernom plášti, „preto si vyvolený.“ Spokojne si premeriaval vysokého ozbrojenca. Ani krúžkový pancier neskryl mohutné svaly. „Aj mocných však pochytí bázeň pred prízrakmi Gorónu. To oni strážia Rubínový arkenit. Preto ho doteraz nik nezískal. Duchov nezastaví žiadne znamenie, ani zaklínanie. Ale to ty vieš.“
Rytier prikývol, aj keď trochu neisto.
„Ja ti však dám štít, ktorý ťa ochráni aj pred tým najstrašnejším z gorónskych prízrakov. Orvisovo oko!“ Čarodej vytiahol guľu z modrého skla, veľkú ako jablko.
= = =
Rytier si čarodejove slová zapamätal. Kráčal štôlňou, jednou rukou nesúc fakľu a druhou zvierajúc meč. Bol pripravený, krysy sa mohli vyrútiť z dier hocikedy. Ich sa naozaj nebál, no s Rohatcom si už taký istý nebol. Dúfal, že ho nestretne. Prial si, aby démon tvrdo spal, alebo ešte lepšie, aby bol mimo Zakázanej hory.
No s duchmi Gorónu sa stretnúť musel. Rubínový arkenit bol ich! Rytier spustil ruku z hlavice meča a nahmatal kožené vrecko. ,Orvisovo oko,‘ oddýchol si. Mal ho!
Chodba bola široká. Drevená výstuž na niekoľkých miestach povolila, ale prejsť sa dalo ľahko. Karentovi sa zdalo, že štôlňa bola nedávno opravovaná. Ťažko by ale hľadal odvážlivca, podobného sebe.
Šiel temnotou. Pred každým ohybom chodby pevnejšie zovrel rukoväť meča, no žiadny protivník naňho nečíhal. Cesta nebola dlhá, hoci sa Karentovi taká zdala. Čím ďalej šiel, tým si bol istejší, že sa krýs, ani Rohatca nemusí obávať. O to viac v ňom rástlo napätie z blížiaceho sa stretnutia s duchmi. Tí tam isto boli, to vraveli všetci. A jediné čo mal na ochranu, bolo Orvisovo oko. Karent o ňom počul prvýkrát. Nakoľko si mohol byť istý, že sa Siduris nemýlil, že oko duchov zastaví? Po bojovníkovom čele stiekol pramienok potu.
Zastal. Tma a ticho.
,Odvahu!’ prikazoval si. ,Oko ma ochráni!’ Nezáležalo na tom, že nepočul o Orvisovom oku. Doteraz nevedel ani o Rubínovom arkenite. Vedel to však čarodej a ten bol múdry. Veľmi múdry, to už Karentovi dokázal.
Práve sa chcel pohnúť, keď ho zamrazilo. Na okamih zmeravel. Počul tichý šepot. Museli to byť oni, duchovia Gorónu!
Odhadoval, že o ňom ešte nevedia, šli by k nemu. Opatrne vytiahol z mešca pri páse sklenenú guľu. Pevne ju uchopil a vykročil. Nech ho všetky dobré sily chránia! Vzápätí si uvedomil, že pod Zakázanou horou dobré sily nemajú moc. Ostávalo Oko.
,Len odvahu,‘ povzbudzoval sa. Oko prízraky zaženie a on sa dotkne Rubínového arkenitu. Potom sa stane najväčším bojovníkom, akého kedy zem nosila. Už vydržať len pár chvíľ, pár ťažkých chvíľ.
Vykročil. Šepot zosilnel.
Za najbližším ohybom sa vynorila veľká sieň. Vysoká, že strop svetlo pochodne neožiarilo, čistá, vykladaná čiernym kameňom. No rytiera zaujímal zástup blížiacich sa postáv. Boli ich stovky, šedých a priesvitných. Nezadržateľne sa približovali.
Ozbrojencovo srdce prudko bilo, takmer zabudol na Oko. V poslednej chvíli sa spamätal.
„Stojte!“ zachrapčal cez stiahnuté hrdlo. Vytrčil pred seba ruku s modrou guľou. „Mám Orvisovo oko!“
Ani sám tomu neveril, ale prízraky zastali. Sklenená guľa nejavila žiaden život, no prízraky o krok ustúpili. Karent počul, ba priam cítil ich napätý šepot.
„Preč!“ zašepkal a urobil neistý krok. Ustúpili. Dodal si odvahu a vkročil do siene.
Dav bledých pretiahnutých postáv sa rozostúpil. Po niekoľkých krokoch zabúšilo Karentovo srdce radosťou. Na kamennom oltári ležal červený pulzujúci kameň. Rubínový arkenit. Tak predsa to dokázal! Už ho nemohlo nič zastaviť! Natiahol ruku. Získa moc a slávu, stane sa najväčším vojvodcom všetkých čias!
Keď sa dotkol kameňa, prešľahla ním prudká bolesť. Vyrazil ston a, padol na oltár. Mal pocit, akoby stratil všetku silu.
„Vedel som, že Rubínový arkenit dosiahneš.“ Spomedzi priesvitných postáv vystúpil čarodej Siduris.
„Ty si tu? Ako si sa sem dostal?“ chcel zvolať Karent, ale zvuk žiadny nevyšiel. Pokúšal sa vstať, no nedarilo sa mu. Nakoniec sa zodvihol. Ale ako sa zodvihol? Pozeral na svoje telo prevalené cez oltár!
„Čo sa robí?“ zvolal zúfalo, no znovu bez hlasu. Necítil telo, necítil vôbec nič.
„Nenamáhaj sa,“ prehovoril čarodej, „ja duchov počujem.“ Zrazu akoby vyrástol, zhodil plášť a miesto starca tam stála čierna chlpatá obluda. Miesto rúk mala desivé pazúry, z hlavy jej vyrastali špicaté rohy. „Úlohu si splnil, ako som chcel,“ zasyčala príšera. „Aj Rubínový arkenit splnil svoju úlohu.“ Netvor sa divoko zasmial.
„Rohatý démon!“ Karent chňapol po meči, no ruka mu prešla rukoväťou bez toho, aby niečo zacítil. Stál nad svojím telom. Uvedomil si, že ma iné telo. Bolo priesvitne a bledé, len trochu belšie ako prízraky naokolo. Vznášal sa vedľa oltára. „Rohatec!“ zašepkal v hrôze.
„Tak je, tak ma volajú smrteľníci. A som pánom Gorónu! Prastarého a vraj zničeného,“ démon zlostne prskol. Nato sa obrátil k prízrakom: „Asgoron, toto telo som nachystal pre teba!“
Zo zástupu duchov sa oddelila nejasná postava. Doplávala k oltáru a zmizla. V nasledujúcej chvíli sa telo z oltára zodvihlo. Karent sa díval do svojej vlastnej tváre. Bol to on, len pohľad sa zmenil. Nebol už mladý, dychtivý, naivný. Zatvrdol a stemnel.
Muž sa otočil k Rohatcovi. „Môj pane,“ zamumlal, akoby sa učil hovoriť. Pokľakol pred démonom.
„Vítam ťa medzi živými, Asgoron, verný služobník! Raz príde deň, keď moc Gorónu znovu povstane a svet bude náš.“
Asgoron podal Rohatcovi sklenenú guľu.
„Áno, Orvisovo oko! Ešte neraz ho použijem,“ zaškľabil sa démon a vzal guľu. „Mnohým dušiam treba zaobstarať telá. Teba už nepotrebujem,“ otočil sa ku Karentovmu duchovi. „Strať sa!“
Karent pocítil, ako sa zmenšuje. Čosi ho ťahalo do žiary červeného kameňa. Nevedel, čo robiť. A potom ho obklopila temnota. Z tmy sa ozývalo bedákanie. Hlasy zatratených, uväznených v Rubínovom arkenite.