 |
Úctive pozdravujem!
Chceli by ste žiť dlhšie? Bez špeciálnych tabletiek či drahých omladzovacích kúr? Asi si poviete, prečo sa tak hlúpo pýtam – kto by nechcel? Lenže ako to narafičiť? Tak to vám celkom náhodou môžem povedať.
Riešenie máte na dosah ruky. Určite ste si všimli, že v prítomnosti výnimočných ľudí, ľudí s ktorými sa dá dobre porozprávať, ktorí poznajú hromadu historiek a dokážu nepokaziť vtip, beží čas nepríjemne rýchlo. Naopak, v prítomnosti ľudí talentovaných a dobre trénovaných v odbore nudy, majú ručičky hodiniek (pozn. pre neskôr narodených – to sa kedysi používalo namiesto digitálnych číslic) nutkanie cúvať. To je celé: ak chcete žiť dlhšie, vyhľadávajte spoločnosť nudných ľudí. Druhá vec je, kto by o taký život stál.
Teraz by som mal prejsť po nejakom elegantnom somárskom mostíku k poviedke od Miloša Ferka. Neprejdem. Tento príbeh si nezaslúži somárske mostíky. Poviem len toľko, že hlavnú úlohu v ňom zohrávajú zmrzlina, špenát a čas.
mišo jedinák
Omrzliny zo zmrzliny
Miloš Ferko
Niekto má mozole z práce, Karl mal omrzliny zo zmrzliny. To bolo tak – Karl mal strýka Franka, ktorý mal synovca Karla. Strýko Frank bol vynálezca. To je taký človek, čo je nespokojný, keď sú všetci spokojní, vadia mu veci tak ako sú, nedá im pokoj – a ony sa mu potom, pochopiteľne, pomstia – a keby len jemu! Všetkým! Potom, po nastavšej katastrofe sú všetci nespokojní, kým vynálezca sa teší.Vynálezca musí byť dobrý pozorovateľ, aby mu neušlo kde a čo ešte treba vynájsť. Strýko Frank chcel byť dobrým pozorovateľom. Pozeranie a pozorovanie usilovne trénoval na Karlovi. Díval sa ako Karl za dlhých letných dní naťahuje žuvačku a fúka bublifuk. Bubliny stúpajú vyššie a vyššie, čoraz väčšmi sa chvejú až sa rozprsknú na tisíce kvapiek. Tu a tam niektorá z nich obklopí pierko z holuba či list zo stromu – a ono sa potom vznáša pomaly, lenivo, komótne – tak ako augustová spara. Vtedy strýko Frank pochopil, že čas pozostáva z množstva bublín, ktoré sa dajú stláčať a nafukovať. Naradostený týmto geniálnym, ba priam epochálnym objavom, kúpil synovcovi Karlovi zmrzlinu.
Karl teda v jeden príjemný augustový podvečer lízal chladnú pochúťku. Slniečko hrialo, vetrík pofukoval, vtáčiky spievali, strýko Frank si poťahoval z fajočky. Bola to príjemná chvíľa, v ktorej by sme všetci chceli zotrvať čo najdlhšie.
Karl sa dolu sťažoval, že zmrzlina sa rýchlo topí a ešte rýchlejšie mizne v jeho ústach. Po jej zlízaní treba ísť k mame domov na večeru. Karl však práve zjedol trojitú čokoládovo-vanilkovo-jahodovú – a tak majú spolu so žalúdkom špenát ešte menej radi než obvykle.
Žiaľ, už je čas. Mama Etela sa vyklonila z okna. Frank si povzdychol ľútostivo – a hneď nato zdesene. Peniaze na zmrzlinu dal predsa Karlovi on – aby ho mohol pri jej lízaní sledovať a uistiť sa, že je dobrý pozorovateľ, pričom nespozoroval, že na nočnom stolíku stojí lístok s červeným nápisom:
Karl –zmrzlina – nesponzorovať – lebo hrdlo – (nebezpečný zápal) – inak – Etela – hrdlo (veľmi nebezpečný a nepríjemný krik).
Teraz lístok spozoroval – Frank bol totiž vynálezca a ako taký, samozrejme, dobrý pozorovateľ. Lenže – bolo už neskoro. Čas tlačil. Sestra Etela už bola v obloku, naberala vzduch do pľúc, Frank si chystal vatu do uší, lebo sa blížil večerný jakot, večerný jakot mal svoj presný čas, áno, o osemnásť tridsaťpäť Etela začne jačať – a presne o devätnásť nula nula vpáli do izbičky svojho brata Franka, schmatne ho za ruku, zavlečie do kuchyne, kde obviňujúcim pohybom ukáže na Karla ako sedí nad ledva načatým tanierom špenátového prívarku, založí si ruky v bok a zreve:
,,Zasa jedol zmrzlinu!“
Frank prikývne, lebo vynálezcovia majú svoj etický kódex a neklamú – aj keď Frank osobne si myslí, že niekedy by mohli. Domnieva sa, že keby autor etického kódexu poznal Etelu, povolil by výnimku, ale autor etického kódexu ju nepoznal – tak smola, no čo už – tak prikývne a Etela zrúkne ,,žetysimudalpeniazenaňunapriekmôjmuzákazuanehovorženie!
Tak teraz Frank aspoň nemusí nič hovoriť.
A Etela nato:
,,Ty nezodpovednýpotrimiskársynamizmrzačíšlensastálesostrojčekmibabrešababrešživotpocti- vejpracujúcejžene,kebysimibratnebol,tak…“
Brr, to bude strašné, pomyslel si Frank, kým si vkladal chumáčiky vaty do uší. V tom okamihu mu kmitlo hlavou ako Karl naťahoval žuvačku a nafukoval bublinu v bublifuku a na základe z toho vyplynuvšieho ním VTEDY spozorovaného a sformulovaného objavu sa rozhodol, že roztiahne a nafúkne čas. Synovca a seba v bubline bežného času vtlačí do bubliny času spomaleného, do bubliny, ktorá bude pokrývať dom i celé okolie.
Na roztiahnutie a nafúknutie v priebehu niekoľkých dní vyvinul špeciálny časofuk, zostrojený z pumpy na bicyklovú dušu, bublifuku a ťahacej harmoniky. Frank pumpou zväčšil objem bubliny z bublifuku presne na rozmer dvoch ľudských tiel. Potom ťahacou harmonikou roztiahol vonkajší čas a spolu so synovcom vhupli do bublín, ktoré v okamihu priľnuli k ich telám ako kombinézy.
Stalo sa tak presne v čase, keď si Karl kúpil najväčší a najzmrazenejší severkový sneh aký v obchode mali.
Blažene vystrčil jazyk, aby ho oblizol. Lenže severkový sneh bol chladiacim zariadením značky Algida dokonale vychladený na mínus osemnásť stupňov celzia – čiže bol tvrdý ako kameň. Karl chvíľu čakal, kým sa roztopí – sneh však nič. Presnejšie, po piatich minútach sa jeden kryštálik zmenil na kvapôčku. Karl bol netrpezlivý, rozhorúčený, smädný a hladný – taký hladný, že by v tomto okamihu zjedol i špenát. Ale kdeže je ešte špenát! Ten mama dovarí vždy až keď on zje severkový sneh…
Karl pochopil, že severkový sneh sa len tak hneď neroztopí. Rozhodol sa teda, že si rovno pri pulte kúpi lyžičku a bude ňou do hmoty ryť. Zmrzlina tak bude ubúdať po malých kúskoch, rozpúšťajúc sa v ústach. To bude slasť!
,,Jednu malú lyžičku, prosím.“ Predavačka sa ani nepohla. Stála pootočená nad pultom, v ruke kartón mlieka, ktorý práve kládla do police. Keď sa Karl na kartón niekoľko minút uprene díval, zazdalo sa mu, že klesol smerom k polici.
A severkový sneh stále sladko mrazil. Karl si vzdychol a statočne doň zaboril prsty. Hmota bola nepríjemne studená, nuž ich stiahol. Lenže potom sa ozval škvŕkajúci žalúdok. Karl sa voľky-nevoľky pustil do boja. Usilovne hnietol tvrdú masu až mu slzy tiekli, prehadzoval ju v ústach kým sa nerozpustila a zúfalo túžil po niečom teplom – napríklad po špenáte.
Asi po polhodine Karl zjedol pätinu kelímku a nevedel ako ďalej – na rukách mal omrzliny zo zmrzliny, chvel sa chladom, s nádejou upierajúc zrak na okno strýka Franka. To ale stále ostávalo prázdne.
Strýko Frank sa medzitým blažene oprel o parapet, vystavil tvár podvečerným lúčom augustového slnca – vtáčiky nepočul, lebo sa nachádzal práve v medzere medzi tónmi ich spevu – a načiahol sa po fajke, z ktorej začal poťahovať pred experimentom, zanechajúc ju položenú v popolníku na stolíku. Dýchol. Nič. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil a chytil sa v hrôze za vlasy. Experiment nastavil na dvadsaťštyri hodín.
Dvadsaťštyri hodín bez fajky!
Karl má omrzliny zo zmrzliny, strýko Frank od nervozity dohryzené fúzy. Ťažké sú osudy priekopníkov. Karl sa pevne rozhodol, že nabudúce si určite zoberie lyžicu a malú termosku so špenátovým prívarkom. Ktorý predsa len nie je taký zlý, ako by sa zdalo.
Keď mamka Etela v ten večer videla ako Karl zhltol tri porcie špenátového prívarku, usúdila, že rozmaznávať syna obľúbeným jedlom by bolo prudko nepedagogické – a rozhodla sa, že zajtra večer uvarí kel.