 |
Knižka nemeckého autora vznikla na motívy televízneho seriálu.
Dôležitosť vizuálnej stránky je zachovaná súhrou textu s autorskými ilustráciami, miestami sa blížime k pocitu komiksu. Na ploche vyše 600 strán nájdeme svraštilky, trpasličích pirátov, švábie krysy, prejdeme sa mozgom obra i papuľou veľryby, takmer nás zožerie ostrov…
Bláznivá fantázia je poctou historkám baróna Prášila, otca absurdného humoru a fantastiky, provokatéra balansujúceho na hranici vkusu i zdravého rozumu. Barónom Prášilom z povolania sa v časti knižky stáva i jej hlavný hrdna Modrý medveď a je ním i autor sám. Narodený roku 1957 abslvoval roku 1995 spor s cirkevnou vrchnosťou o knižku, ktorou kazí deti. Šlo o príbehy hrdinu zvaného Malý… nuž približný preklad je asi Hajzlík. Toľko názov – nuž a obsah… Provokácia na provokáciu.
Knižka o modrom medveďovi je z iného súdka. Tu sa autor nesnaží šokovať a rozrúšať. Naopak, skladá. V knižke venovanej detským čitateľom vytvára podivuhodne celistvý a zaľudnený (či presnejšie, „zatvorovaný“) svet. Román (málo kníh určených deťom si toto označenie väčšmi zaslúži) je poznačený vplyvom staršej literatúry. Je tu predovšetkým Rabelais a jeho pozornosť voči telu (pasáž o mäsožravom ostrove), radosť z konkrétnosti, hmoty matérie, snaha zapĺňať svet a text výpočtami.
Moers je po veľkom francúzskom románopiscovi jedným z mála ľudí, opisy a výpočty ktorých nenudia, ale fascinujú, pretože tvoria ústredný nerv estetického účinku knižky. Napokon – kto by nechcel vedieť, vidieť alebo hoci len počuť názvy nádherne bizarných tvorov… Podobne ako Rabelais je i Moers antialegorický. Veci sú veci tak a také, ako sú a neznamenajú nič inšie než čím práve sú. Nie, tu sa nikomu nič nesníva. Modrý medveď je nezvratne presvedčený o pravdivosti svojich príbehov – dokonca aj tých vymyslených, ktoré hrá pred publikom… najväčší úspech v súťaži o najpôsobivejšiu lživú historku napokon dosiahne príbehom svojho života – a tak sa ukazuje, že výmysel a pravda sú len dvomi stranami jednej mince, dôležitý je spôsob podania a odstup. Na rozdiel od Rabelaisa, spolu s barónom Prášilom, (ako vieme, prototypom tejto postavy a rozprávačom prvých príbehov bola historická osobnosť, barón Münschausen, jeho tradované a napoly zľudovelé, v knižkách ľudového čítania na jarmokoch šírené, historky pozbieral milovník nemeckého folklóru Gottfried Bürger, známy v kontexte slovenskej literatúy ako autor balady Lenóra o láske mŕtvoly k živej žene) chvastúňom pozdného 18. storočia, súčasníkom Casanovu či Cagliostra, díva sa Modrý medveď na výmysel s odstupom… v rámci komlexného výmyslu ktorým je román. Spochybnenie časti posilňuje vedomie o pravdivosti celku- pravda, len pri pohľade zvnútra. Nahliadané zvonka, nami dospelými… netrúfal by som si však hovoriť za deti…
Popri tradícii humoristickej fantastiky reprezentovanej Rabelaisom či prášilovskými historkami nájdeme v diele o modrom medveďovi kombináciu dvoch protikladných románových štruktúr – výchovného románu s pikareskným. Modrý medveď sa, tak ako hrdina výchovného románu, (žánru populárneho v nemeckej literatúre 18. a 19. storočia) vyvíja. Učí sa, formuje sa jeho psychika. Zmeny okolitého sveta sú však tak veľké, že na ich pozadí pôsobí len ako spájateľ bizarných obrazov ako picaro, blázon, jašo, ten, ktorý prežije a prešmykne sa všade (ako vidíme, postava picara zo španielskych románov 16. storočia prekĺzla až k Vernovi). Nie príliš prudký, no predsa vývoj Modrého medveďa nám však umožňuje hovoriť o postave a nie figúrke. Práve on dodáva Moersovmu svetu i príbehu druhý plán. Modrý medveď nepoúča ani nemoralizuje, vieme však, že – na rozdiel od picarov, ktorí chcú len prežiť – riadi sa morálnymi zásadami. Nie je voči svetu ľahostajný – a preto nie sú čitatelia ľahostajní voči nemu. Okrem obrazov samotných nás preto zaujíma aj samotný príbeh a ústredná postava; text sa nerozpadáva do nesúrodého kaleidoskopu – síce jemne a nenápadne, avšak predsa drží pokope. Disciplinovane, s prehľadom zvládnutá chaotická rozmanitosť Moersovho sveta vám jednoducho vyráža dych a láka vás, aby ste sa ponorili do oceánu jej príbehov.
13 a pol života modrého medveďa nechce byť vážnou literatúrou. Smiechotvornosť tu priam tryská z každého písmenka – o to pôsobivejšie, že je nezámerná a nenásilná. Humor a naivita ako i adresovanie deťom však skrývajú veľkosť. Mám neodbytný pocit, že tu sa mi dostalo do rúk voľačo čo stane sa, podobne ako Hobit či Alica v krajine zázrakov, klasikou a spoločným čítaním pre všetky vekové kategórie. A to nech bude ospravedlnením inak vzhľadom ku knižke nemiestne vážnej recenzie.