O starenke

Uháňala som po práci domov – poznáte ten čas okolo štvrtej popoludní, keď davy na chodníkoch musíte rozhŕňať snežným pluhom alebo záchvatom smrteľného, silne nákazlivého kašľa. Mierila som k mobilšopu, kde som si mala vyzdvihnúť blok za predchádzajúcu kúpu. Už som bola na poslednej zákrute k môjmu cieľu, keď sa o mňa obtrel slabý hlas: \„Zlatíčko, mohli by ste mi pomôcť?\“

Zabrzdila som, hoci kabelka, igelitka a vlasy ešte chvíľu pokračovali pôvodným smerom, a obzrela som sa. Zbadala som ju, aj keď bola so svojim 40 kilami a vyblednutým ružovým svetríkom takmer neviditeľná -jej prítomnosť však dokazoval kruh ničoty, ktorý sa okolo bezradného starého človeka vytvorí aj na najpreplnenejšej ulici. Stála tam v prostriedku tej prázdnoty, všetci tí uponáhľaní okoloidúci dôsledne dodržiavali odstup, akoby sa báli, že tú starobu a bezradnosť od nej chytia púhym pohľadom.

Jej oko na mňa vzhliadlo vystrašene, nedôverčivo a s nádejou. \„Mohli by ste ma previesť na druhú stranu? Viete, ja dobre nevidím.\“

Nemohla. Druhé oko mala trvalo zafixované kdesi v kútiku a priestorové videnie ju zrejme opustilo pred dlhším časom.

\„Ale iste,\“ prikývla som a načiahla som sa, aby som ju decentne chytila za rameno. Lenže pri tom prívetivom úsmeve mi bežalo v hlave bezpečnostné zariadenie – to poznáme, pani sa vydáva za bezmocnú starenku a v skutočnosti hľadá vhodnú príležitosť, ako sa dostať k mojej kabelke, mobilu, peňaženke… Lebo svet je zlý. Stará pani sa však tiež odtiahla, aby som sa jej nemohla dotknúť, a iba pomaličky cupkala vedľa mňa.

Nakoniec nešlo iba o prevedenie cez cestu. Vysvitlo, že starenka býva v našom meste iba krátko. So svojím slabým zrakom sa nevie zorientovať, ako sa dostane zastávke autobusu, ktorý by ju odviezol k dcére, kde momentálne býva. Takže som sa s ňou na kuse vrátila späť. Keď som si bola istá, že už zablúdiť nemôže, natočila som ju správnym smerom a ponáhľala som sa tam, kde som mala pôvodne namierené.

A vtedy to za mnou zakričala.

Veľmi som to nevnímala, lebo som si lámala hlavu, prečo bola, napriek môjmu žoviálnemu prístupu (so starými ľuďmi mám veľa skúseností, ale to tu teraz nebudem rozoberať), stále taká neistá, vystrašená. A potom mi to došlo.

Bála sa ma, rovnako, ako som sa bála ja jej. Toto je zlý svet, mami, iste jej povedala dcéra, nemôžeš dôverovať neznámym ľuďom. A mala pravdu. Zošúverená, poloslepá starenka o paličke je ideálna obeť, i za bieleho dňa, na preplnenej ulici. A tá stará pani to vedela. Preto, keď sa mi vydala napospas, aby som ju odviedla na koniec ulice, prešla s ňou križovatku i ešte kúsok – a napriek tomu som ju nezbila a neokradla – napätie z nej odpadlo a dojato za mnou zakričala: \„Vy ste anjel, ďakujem!\“

Nie, pani, nie som anjel. Bála som sa vás tak isto ako vy mňa. Ale ten strach je menší než obava nechať vás tápať na neznámej križovatke. Je menší ako obava, že raz takto nechajú tápať moju mamu. Že nechajú ležať na chodníku moju mladú sesternicu v diabetickej kóme a maximálne že ju budú pohoršene prekračovať.

Nebojte sa, pani, aj na budúce vás prevediem.

Hoci aj keď budete mať v kabelke Magnum s tridsiatimi zárezmi.


11. júla 2003
Alexandra Pavelková