O slovách, ktoré nezvädli

Legenda o torunských perníkoch

Legenda o torunských perníkoch

Nebolo to iba o perníku, no predsa sa dá konštatovať: najčírejšia perníková fantasy próza tolkienovského typu vznikla v druhej polovici devätnásteho storočia na území štátu, ktorý vtedy pokladali za Nemeckú ríšu. Nám však dnes stačí, azda nie prostejší, no rozhodne menej nadnesený, výraz Bismarckovo Nemecko. Autorka onoho diela sa volala Elise Johanna Augustine Püttnerová. Študovala vraj na dievčenskom lýceu v meste menom Thorn (dnešný Toruň) a názov tohto jej dielka znel prosto a jednoznačne: Legenda o torunských perníkoch. Dielko vyšlo v dnešnom Gdansku, vtedajšom Danzigu, bez vročenia.


V Gdansku sa Elise roku 1839 narodila. Za ňou nasledovali ešte šiesti súrodenci. Dvaja bratia, štyri sestry. Tatko famílie pôsobil vo vysokých úradníckych funkciách. Bol to Nemec ako remeň: dôsledný, precízny a zároveň mal rád rozprávky a iné pekné jemné, drobné malé, pestré veci. Ako napríklad – medovníky, prítulné huňaté mačiatka, akváriové rybky neónky zo vzdialenej Amazónie alebo víly z hustých pralesov pri prameni Dunaja.

Roku 1868 predčasne zomrela Elisina matka. Elise sa teda logicky ako najstaršia musela vrátiť domov z Paríža, kde údajne na Sorbonne študovala dejiny umenia a francúzštinu. Ibaže by teda prahla stať sa v meste nad Seinou kvetinárkou.

Aleba! Nezabúdajme: bola Nemka ako remeň a ešte k tomu aj prenesmierne cnostná. Po návrate teda nastúpi na mamin post. Stará sa o mladších súrodencov a o chod domácnosti famílie vysokého štátneho zamestnanca.

Keď o pár rokov vypukne vojna proti Francúzom, Elise povzbudzuje vojakov v tlači uverejňovanými plamennými patriotickými výzvami. Okrem toho sa aktívne zapojí do činnosti v lazaretoch, kam vozili ranených v bojoch. Rodinám pozostalých poskytovala nielen štedré finančné sumy, ale aj duchovnú útechu. Jej zápal, obetavosť a literárny talent si všimnú aj samotný kancelár Bismarck a jeho cisár Viliam I. Obaja si uvedomili, že práve o takéto piliere sa musí opierať ich vznikajúca ríša, preto udelili Elise dve vyznamenania. Prvým bol Rád za vernosť, druhým tzv. Medaila storočia, ktorá sa obvykle udeľuje významným vedcom, štátnym hodnostárom a vojenským veteránom. Elise obe ocenenia získala ako prvá Nemka vôbec.

V tom čase sa pod vedením miestnych odborníkov venovala intenzívnemu štúdiu dejín Gdanska, publikovala množstvo vedeckých článkov a štúdií. Zložila aj učiteľské skúšky. Po krátkom pôsobení v Marienburgu (dnešný Malbork), niekdajšom sídelnom meste Rádu nemeckých rytierov (tamojší obrovský zámok, pôvodne najväčšiu tehlovú stavbu sveta, centrum moci spomenutých duchovných v tom čase práve začínali rekonštruovať), sa však spoza katedry radšej stiahla. Nevieme prečo.

A nevieme toho o jej živote veľa.

Nevieme viac než vieme… a čo vieme, znie miestami skôr ako rozprávka či povedačka. Serióznu biografiu autorky nikdy nikto nenapísal, zato však mnohým prenikavo utkvela v osobne ladených spomienkach.

Od roku 1881 – 1882 žila s troma nevydatými sestrami a otcom, ktorý medzičasom odišiel do penzie, v kúpeľnom meste a pobaltskom letovisku Sopot. Tu sa stala spoluzakladateľkou Ženského patriotického spolku. Okrem písania článkov z oblasti histórie sa úspešne venovala tvorbe dobovo populárnych cestovných sprievodcov. Jej bedekre o pamiatkach Gdanska, Sopotu či iných miest východného Pruska sa stali doslova dobovými bestsellermi. Elisa vedela písať pútavo, do textov popri faktoch plynulo začleňovala spracované povesti, legendy, básne.

A písala teda aj beletriu. Dobové básne, román o zavraždení starostu Gdanska členmi Rádu nemeckých rytierov na začiatku pätnásteho storočia, libreto k oratóriu, zopár poviedok a dielko pod názvom Čo treske vyprávala babička o jej milých malých príbuzných a krajanoch (1869), „vianočnú rozprávku“, t. j. špecificky severonemecký žáner (novodobé Vianoce s jedličkou a vianočné trhy vznikli totiž práve v tejto oblasti v polovici osemnásteho storočia zo zmesi nemeckého sentimentu zahustenej extrémne dlhými nocami decembra), ktorý v rámci sviatočnej atmosféry zázraku utváral podmienky na prienik fantastických prvkov do textu. K majstrovským tvorcom poviedok s touto tematikou patril známy bravúrny autor Ernst Theodor Amadea Hofmann, ktorého si všetci viete vygoogliť.

Ja sa vrátim k neznámej Elize, ktorá nám v príbehu inšpirovanom kronikami o založení Gdanska Feničanmi rozpovie čo-to o osudoch princeznej Eridu z Kartága. Túto princeznú v dôsledku nekalých intríg zakliali na sučku. Po nebezpečnej ceste loďou sa ocitla na baltskom pobreží. Tam Eridu pred utopením vo víre zachránila treska. Sučka sa potom dostala do Gdanska, kde zachránila dcéru miestneho kniežaťa pred útokom vlkov. Za odmenu jej udelili jantárový obojok. A pretože jantár je čistý kameň, ktorý láme kliatby, deva nadobudne svoju predošlú podobu. Odíde domov, tam prehovorí tatka, aby vyrazili na Balt, kde je prosto nádherne, napríklad tam nemajú vôbec žiadne problémy s nedostatkom vody atď. Otec princeznej súhlasí. Obaja sa teda pospolu so suitou presťahujú a na konci Helskej kosy za Gdanským zálivom vybudujú nádherný zámok.

Elisiným najpopulárnejším dielom sa ale stal v úvode zmienený opus, ktorý sa ešte počas života autorky do roku 1923 dočkal niekoľkých vydaní. Hlavný hrdina prózy, ktorej dej sa (nezabudnime) odvíja v Toruni, sa volá Bohumil. Po smrti rodičov ho vychováva strýko. mestský muzikus, zodpovedný za všetky oficiálne koncerty a najmä za trúbenie pravidelného mestského popevku zvaného hejnal, ktorým sa v meste meria čas. Strýko si zaumieni, že chlapča sa stane jeho nástupcom. Preto mu najme na výuku skvelého kantora.

Ibaže Bohumil nemá talent. Jeho neschopnosť spôsobuje, že ho pedagóg naozaj často telesne trestá. Muzikantskou taktovkou. Večer potom pri kontrole pokrokov pritvrdí muziku strýkov remeň. Chlapec zatína zuby. Jedinou hviezdičkou nádeje je voňavý škoricový venček, ktorý visí na dielni torunského pekára a cukrovinkára.

Bohumil túži stať sa cukrovinkárom. Chce raz upiecť voľačo také skvelé, ako to, čo mu raz dala nebohá stará mama. S mandľami, orieškami a hrozienkami. Chutilo to… nevýslovne. Chlapec má teda žiaľ väčšmi rozvinuté chuťové bunky a čuchové orgány než sluch.

Napokon nevydrží a po jednej mimoriadne nevydarenej lektúre u kantora ujde a vyrazí cez mestskú bránu do „krajiny, kde sú hory také vysoké, že by mohli nebeskú klenbu podoprieť.“ Tam sa vraj totiž pekáva lahôdka s mandľami a hrozienkami.

Chlapec trieli, lebo sa bojí, že ho chytia. O jeho úteku síce nikto nevie, on to ale nemá ako zistiť a jeho strach je desivý. Napokon v tme klesne vyčerpaný na breh rieky. Tam ho nájdu mníšky z neďalekého kláštora. Ujmú sa ho a v pradávnej knihe, ktorá sa v kláštore vyskytuje, zistia, že krajina s horami, ktoré sú také vysoké, že by mohli podoprieť nebeskú klenbu, ozaj jestvuje. Volá sa Švajčiarsko a je veľmi ďaleko. Preto jedna z mníšok menom Uršuľa pošle Bohumila doprostred močiarov za starým známym pustovníkom Čvachtošom, aby mu tento požičal sedemmíľové čižmy. Lenže mníška presne nevie, kde eremita býva. Najprv nech sa zastaví u uhliara v temných lesoch, ten mu vraj ukáže cestu ďalej. Bohumil sa teda poberie. Pri rieke ho ale odmietne previezť kompár, ktorému sa také ošklbané vrabča nepozdáva.

Chlapec teda poprosí vtáky, aby ho preniesli. Tie však posmešne zašveholia: „Mizerne spievaš, zle počuješ všetko!“ a nechajú ho tak. Zúfalý Bohumil, ktorý nadobudne dojem, že ho nik nemá rád, sa prikrčí do neďalekých kríkov bazy a trasie sa tam ako zajačik. Nevdojak sa pritom ale posúva stále ďalej dozadu až sa napokon prepadne do podzemnej chodby. Touto sa preplazí od malej kutice, kde akási žena háčkuje a muž pobafkáva.

Keď sa Bohumil s rachotom vynorí z diery v stene, zľaknú sa, že sa im v dôsledku chalanových prudkých pohybov zrúti na hlavy strecha ich chatrčky. Nestane sa tak však. Muž zakryje dieru v stene skriňou a vypočuje si Bohumilov príbeh. On a žena sú strážcami zámku krutého pána, ktorý sa na všetkých zlostí a prenasleduje ich aj so svojimi psami odvtedy, čo mu uniesli jedinú dcéru Zlatku. Preto sa mu chlapec musí vyhnúť, rýchlo prebehnúť cez most, ktorý tu veľmož nechal postaviť. Inak k tomu uhliarovi je to už v podstate odtiaľto na skok.

Bohumil sa teda konečne dostane za rieku. U uhliara ho srdečne pohostia vodou a ražným posúchom, cez húštiny ho onen zavedie k pustovníkovi, Čvachtoš dá Bohumilovi zázračné čižmy a šup – chlapec spraví krok a ocitne sa vedľa oddielu honosne oblečených pánov a dám, ktorí tade práve cválajú na koňoch z poľovačky.

Jednej z dám sa Bohumil zapáči, prikáže teda zbrojnošovi, aby chalana zdrapil a pridal ku koristi. Na zámku Bohumila okúpu, nasúkajú do pekných šiat. Panej sa takto zapáči ešte väčšmi. Rozhodne sa teda, že si ho adoptuje a spraví z neho rytierika a svojho dediča.

I Bohumil trpko v duši a vnútri srdca zaplače – nahlas sa neodváži, pani sa totiž prísne díva – on predsa nechce byť rytier, ale pekár a cukrovinkár, ktorý dokáže stvoriť to čosi nevýslovné s mandľami a hrozienkami. Preto neváha a keď sa mu v skrini podarí nájsť sedemmíľové čižmy, ktoré mu predtým stiahol z nôh zbrojnoš, vhupne do nich a ocitne sa uprostred alpských ľadovcov v západnom Švajčiarsku.

Tam sa mu však nohy šmyknú, ledva sa stihne zachytiť výčnelku vo svahu a vyštverať sa na akúsi plošinku, z ktorej sa však nevie dostať. Našťastie ho nájde poľovník vyzbrojený špeciálnymi železnými hákmi a sekerkou na obrábanie ľadu. Odnesie napoly zmrznutého chlapca do svojej chalupy.

Bohumila napoja, nasýtia a zohrejú. Chlapec im rozpovie, čo a ako. Manželka poľovníka sa tuho zamyslí a zíde jej na um, že veď ona má predsa v Ženeve príbuzného pekára, ktorý vie všetko a teda isto aj spraviť to nevýslovne neslýchané dielo s mandľami a hrozienkami.

A tak sa Bohumil v sprievode poľovníka poberie ďalej, dostane sa do veľkého mesta na brehu ozrutného jazera s priezračnou vodou farby jasných nebies.

Bucľatý pekár, príbuzný poľovníkovej manželky ho vezme za učňa. A Bohumil vie, že sa ocitol v cieli. V dielni u majstra totiž nájde venček so škoricou posypaného cesta… I neovládne sa a zíza naň. Majster si to všimne a ponúkne ho – ak sa tak chlapec díva, nuž túži, a ak túži, nech si prianie splní. Bohumil vytiahne nôž, aby si ním odkrojil riadny kus. Vysvitne však, že má pred sebou model z kartónu určený na obzerance vo výklade. Pod vedením majstra sa však napokon predsa dostane aj k tajomstvám ozajstného cesta, naučí sa všetko, čo treba, a aj trocha viac.

Po niekoľkých rokoch však majster zomrie, mladík sa rozhodne, že sa vráti domov. Natiahne na nohy sedemmíľové čižmy, ktoré mu napodiv nie sú malé, spraví krok a ocitne sa v nádhernom lese, kde zurčí potok a lístie stromov omamne šumí. Zadrieme.

Preberie ho cengot zvončekov. Navôkol poletujú bytosti v ľahučkých šatách zdobených kvetmi a s vlasmi, medzi ktorými sa trbliecu perlisto dúhové kvapky rosy. Stvorenia tancujú a tíško, sladko, lahodne nôtia. Potom si všimnú Bohumila a začnú si z neho uťahovať. Nie však dlho. Onedlho sa v povoze, ktorý farbou i tvarom pripomína kvet ruže a ťahajú ho štyri motýle, zjaví kráľovná Elfov. Vľúdne mladíka uvíta ako vyvolenca šťasteny, ktorému sa náhodou podarilo prekonať pre iných nepriechodné bariéry. Nuž a keď sa už tak stalo, neodíde bez odmeny, vraví. No vtom Bohumil postrehne, že k panovnici sa spustil gigantický odporný čierny pavúk. Nezaváha, priskočí, zdrapí netvora, šmarí na zem a šliapne naň zo všetkých síl, aby ho rozpučil. K ráznemu a dôslednému ukončeniu pohybu sa však musí primäť silou vôle. Pavúk totiž páli ako žeravé železo. Bohumil zatne zuby, zovrie päste. Ohava praskne. A elfi začnú jasať.

Vysvitne a vyvŕbi sa, že pavúk bol zlý čarodejník a junák práve zbavil krajinu dlhoročnej kliatby a nebezpečenstva. Keby pavúk kráľovnú nebodaj uhryzol, zmenila by sa na ropuchu. Nadšená teda ponúkne šuhajovi spoluvládu.

Ten sa však zdesí. Čo si o ňom dofrasa pomyslí eremita Čvachtoš, ak mu nevráti zapožičané sedemmíľové čižmy? A čo rodní doma, ak sa k nim nevráti ako riadny pekár? Poprosí kráľovnú, aby ho teda len pustila ďalej. Vladárka súhlasí a ako odmenu v svojom mramorovom paláci dopraje Bohumilovi splnenie jeho najtajnejšieho a najvytúženejšieho priania.

Nuž a junák neváha. Zaželá si, aby vedel upiecť takú lahôdku ako nik pred ním.

Kráľovnú jeho žiadosť tak trocha ohromí, ale sa spamätá rýchlo. Dobre, sľub je sľub a ona ako urodzená nemôže, nesmie, nevie svoje slovo nedodržať. Majstri kuchári Bohumila zavedú, kam treba, a predvedú mu, čo načim, mladík sa pozorne díva a postupne si započne ruky mädliť, lebo vidí, že vie po elfoch všetko zopakovať.

Z krajiny elfov sa potom dostane po slávnosti, (ktorú sa mi nechce opisovať, lebo by som musel líčiť všetok ten trblet jas a jaganie ornamentmi, na spletanie ktorých nemám chuť ani silu) spôsobom správnym a náležitým (metódu filmového strihu poznajú rozprávky od vekov).

Bohumil zaspí a preberie sa vo svete ľudí. Ibaže to, čo zmizlo, nebol sen. V torbe , ktorú má so sebou, totiž nenahmatá žiadne obyčajné buchty, lež perníky. Pečivo nevídané – neslýchané doposiaľ nikde.

Natešený vyrazí v čižmách ďalej. Ale diaľka je to strašná. Unavený, utrmácaný sa podvečer sa rozhodne, že prenocuje v neďalekom meste. Stiahne si teda sedemmíľové čižmy a bosky precupká ako bežný smrteľník za hradby.

Na námestí sa práve koná jarmok. Medzi jeho atrakcie patrí povrazochodkyňa Zlatka. Zlatka? Tak sa ale predsa volala dcéra, ktorú uniesli onomu zlostnému pánovi pred rokmi. Mládenec sa rozpamätá… Hej áno, bol tam most, rieka, bežal som… Díva sa, potom nenápadne pristúpi a keď sa ona nahne z lana v jednom z krkolomných kúskov, spýta sa jej tíško, že či sa reku nenarodila na brehoch rieky zvanej Visla.

Ona prikývne mihalnicami, čo tvarom evokujú motýlie krídla. Potom chvíľu ešte tancuje, ale spomienka, ktorá sa jej dotkla, zneistí krok, deva netrafí nohou šnúru, padá… Bohumil ju lapí v letku, vhupne do čižiem a šup – hneď sú preč. A ešte krok, ocitnú sa u pustovníka. Ten odvtedy zostarol a je od šuhaja o hlavu nižší a len sa tak čvachtavo šmochtá pomedzi knihy.

No a potom… chápete, triumf za triumfom sa rinie. Nechce sa mi ich tu všetky vymenúvať. Sú také predvídateľné a chutné, sladké ako perníky.

Ich prvý tvorca, presne ako hobit, odišiel, aby sa vrátil späť a nenechal sa ničím zmiasť. Želal si vždy len to, čo chcel, a jeho túžba s prianím splývala. Neprahol príliš, iba tak akurát. Po normálnych veciach.

Nuž a práve preto jeho rozprávka z trvanlivého pečiva nesplesnie ani nezvetrá.


7. júla
Miloš Ferko
Zdroj informácií