Pri mojich nohách leží čerstvý prachový sneh.
Sneh je pre upíra viac než len obyčajný zradca. Môže byť z neho skvelý dozorca, lebo, kam mi až pamäť siaha, keď som bol kačka na rane a napadol čerstvý sneh, zostal som trčať niekde zavretý, hladoval som a čakal kým príde odmäk. Ale môže byť z neho aj vynikajúci kat, lebo keď vám niekto ide po krku a prestane snežiť, potôčik zo stôp tečie za vami až vás tá vtieravá háveď s fakľami a vidlami nakoniec dobehne. Rovnako tečie potom vaša krv. Párkrát som to zažil a vyviazol len so šťastím.
Aj tak mám sneh rád.
Mrzne až praští. Panenský sneh mi leží pri nohách a slnko vychádza.
Hlboko v noci v mesačných lúčoch za tuhého mrazu sa sneh jagá a blyští. Ako flitre na divadelnom kostýme. Trblietky vo vlasoch barovej speváčky. Ale je šedivý, ako chladnúci popol v čerstvo dohorenom ohnisku, z ktorého po iskričkách uniká duša umierajúceho plameňa. Nikdy nie je biely. Iba cez deň má svoju pravú krásu. Som síce nemŕtvy, ale pamäť mi slúži dobre.
Chcel som ho vidieť taký biely a taký dokonalý ešte aspoň raz. Vstávam večer. Kŕmim sa a spím. Zobudím sa, nakŕmim, a zase s vychádzajúcim slnkom usínam. Dni mi unikajú a noci splývajú. Priveľa rokov stále dookola to isté. Potreboval som zmenu.
Čarodejnica si ma našla. Aký vietor ju ku mne zavial netuším, ale prišla ako na zavolanie. Mal som akurát dosť ťažký deficit konverzácie. Len málokedy nájdem niekoho, s kým si môžem dobre pokecať, málokto prežije dosť dlho. Ona prežila. Počúvala dychtivo. Každé moje slovo, každý môj vzdych.
Nehovoril som jej o svojich vraždách. Som upír a mávam hlad, jednoduchý príbeh, čo tam po ňom. Radšej som jej porozprával ako som sa túlal v parížskych uličkách a pod svetlami reklám vykričaného kabaretu obrábal kankánové tanečnice jednu za druhou. Vykreslil som jej celkom presne ako sa vlní tropické more keď je noc vlahá a vo vzduchu sa oblápajú exotické vône. Rozhodol som, keď sme sa spolu preli, že je večnosť relatívny pojem, lebo je prikrátka len čo si milovaná začne farbiť šediny a pridlhá, keď si už nikto blízko mňa šediny nefarbí. Asi som to prehnal, nechal som sa uniesť.
Ale ona vyzerala, že mi rozumie. Smiala sa so mnou, plakala so mnou. Netušil som, aký hnusne dojímavý dokážem byť.
Ponúkla mi obchod a ja som súhlasil. Pristal som na jej návrh.
Zdalo sa mi to ako dobrý nápad.
Ráno je na dosah. Slnko už trochu vidno. Vystrkuje šticu spoza horizontu ako veľké ryšavé mača zavesené pazúrikmi o parapetu. Je zima, preto nehreje. Chladno žiari.
Sneh pod mojou nohou zavŕzgal. Špička topánky načala hrubú bielučkú polevu na mojom sviatočnom koláči. Moje oči trpia, nie sú na denné svetlo zvyknuté. A žalúdok mi šepce aby som vypadol, do tieňa, ukryť sa. Poslal som ho dočerta, nie som padavka.
Ani ona nie je. Súhlasila stať sa upírom, vymeniť sa so mnou hoci len načas. Ja byť na jej mieste, nebral by som to.
A ona sa len smiala. Vraj si vyskúša aké to je byť nemŕtvou, žartovala. Možno chce naozaj iba vedieť či jej večný život stojí za to. Alebo klamala a je rozhnevaná a aj zranená, a chce byť všemocná len aby mohla vykonať svoju pomstu. Len čo padne noc vyberie sa na lov a rozpára na kusy sviniara, ktorý jej ublížil. Najskôr niekoho takého, koho by ako obyčajný človek nikdy nemohla ohroziť.
Má svoje tajomstvá. No a čo! Je to len jej vec, jej experimenty, jej kúzla. Jej svedomie.
Nestarám sa aké sú jej pohnútky. Nie, žeby ona bola mimo môj záujem, je to krásna žena. Mladá, oči ako čierne perly, havranie vlasy a pleť ako porcelán. Hotové umelecké dielo. Nemal som ju na jedálnom lístku v ten večer, keď sme sa stretli a všimol som si ju.
Práve preto o nej nechcem vedieť viac ako je nutné. Dokonca ani nepoznám jej meno. A to je dobre. Zabúdal by som ťažko.
Vyhnala ma sem, na voľné priestranstvo. Vidieť biely sneh, a deň, a celý svet v slnečnom svetle.
Zmienila sa, že nevie ako dlho sa budem môcť pozerať. Povedala len, že možno celý deň a celú noc. Potom dodala: Alebo aj nie. A tvárila sa pritom tajomne.
Asi si až tak veľmi neverí.
Ale vybral som si sám. Mám čo som chcel. Žiarivý kotúč nad zasneženou dolinou. A biely, naozaj biely sneh, ako ten najbelší brokát zvlnený do záhybov na nežných krivkách spiacej princeznej. Žiariaci. Keby bol celý svet zabalený do veľkého šálu z takej látky, vyzeral by ako sklenená guľôčka potretá lepidlom, ktorá sa prekotúľala po práškovom cukre. Nádhera.
Svetlo sa dotýka mojej kože. Cítim ho. Hladí ma, preniká do mňa. Moja nehybná krv sa pohla, rozpína sa mi po tepnách a žilách, a odrazu už nie strnulá v priestore a čase. Pulzuje. A s ňou sa hýbe každý kúsoček môjho tela, každý môj sval. Každá a jedna molekula vo mne opäť pracuje, moje srdce… Bije.
Dýcham. Hruď sa mi dvíha a klesá.
Život naplnil moje mŕtve telo.
Bolí to.
Nechcem kričať. Zatínam zuby a päste aby som zostal potichu. V hlave cítim tlak a v nose mám vlhko. Pretrel som si ho spakruky, zostala červená. Moja krv padá na biely sneh a farbí ho do šarlátova. Nevládzem sa pohnúť, ani sa nevládzem udržať na nohách.
Som paralyzovaný životom. Jeho ťarcha ma zrazila k zemi, kolená a dlane mám zaborené v hlbokej bielej perine a bolesť neprestáva. Nikdy som nebol šťastnejší.
Počujem kroky. Ich zvuk tlmí hrubá snehová prikrývka, ale niekto sa určite ku mne blíži. Nevidím kto to je, stále ešte nedokážem zodvihnúť hlavu a pozrieť sa rovno pred seba.
Štíhla krehká ruka nabrala za plnú hrsť chladivých vločiek zo záveja, nad ktorým som ešte stále skrčený a priložila mi ich na nos.
„Zastaví to krvácanie,“ vysvetľuje mi známy hlas.
Pridržiavam si nežnú dlaň na svojich perách. Moja vlastná krv sa mieša s topiacim sa snehom, steká mi po prstoch až do úst. Je vlažná, a ešte stále mi chutí, ešte som nezabudol aké to je byť sýty krvou. Ale zabudnem rád.
Kým sa driapem na nohy moja čarodejnica ma podopiera. Nie je z nej upír, všetko je inak. Klamala mi. Nehnevám sa. Naopak, chcem sa jej poďakovať, spýtať sa ako sa volá, urobiť toľko vecí. Ale jediné čo zvládam je pevne sa držať aby som znovu nespadol.
A ona to vie, zase mi rozumie. V jej hlase cítiť úsmev, keď mi odpovedá na otázku, ktorú som nikdy nevyslovil.
„Zdalo sa mi to ako dobrý nápad.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.