Noname

Zvonky hrajú melódiu smrti, umieráčik svieti na cestu pútnikom. Svet sa zmenil, život zmizol. Anjeli padli, pravda nevíťazí. Porazeným mĺkva hymna ostala, spáleniská, mŕtvoly cestu ukazujú. Hmla vypĺňa božie cesty, choroby rozosievajú svoje deti. Čas nežehná porazeným.

Osamelý pútnik, blíži sa k frontu. V rukách nádej, svetlo nesie. Telo choroby mu bičujú, srdce úzkosť zviera. Tvár jeho už nik nepozná, mesiáš už dávno spráchnivel v mysliach. Vydržal len jeho oheň. Večný plameň tlel, horel, keď umieral, vietor ho znovu zrodil.

Teraz tu stojí mučeník, žiak a mesiáš. Môže byť aj on vetrom pre tlejúci oheň. Nechce byť povodňou uhasínajúcou nádej. Osud mu do ruky vložili, on zovrel dlane, nechajúc svoj život za sebou a nový sa narodiť. Znamenie na dlani cestu svetom. Teraz stojí pred bránou všetkých brán.

Bolestivý výkrik mu unikol spomedzi perí. Ruka kŕčovito stisla kľučku osudu, telo mu rozvlnili vlny bolesti. Život pomaly unikal zo zmučeného tela. Pútnikovo telo nadpozemskou pomalosťou padalo na zem. Svet ostal bez nádeje. Oheň zhasol nadobro, ostal len vietor vanúci zbytky tela. Pravda ostáva naďalej porazená.


15. septembra 2001
Štefan Hudeček