No a čo

Omylom sa nevyhneš

„Máš všetky?“

„Jeden, dva… päť. Uf, všetky,“ vydýchol si Paľo. „A ty?“

Pozrel som si na ruku. Bolo tam päť prstov: palec, ukazovák, prostredník, prstenník a malíček, presne tak, ako má byť. Druhá ruka bola tiež v poriadku, žiadny prst nezvyšoval, ani nechýbal. Konečne to funguje!

„Človeče,“ ozval sa Paľo omaciavajúc si svoje milované telo. „Po všetkých tých skúsenostiach som čakal, že tentoraz budem mať dve hlavy. Pamätáš sa, ako sme sa vynorili z mimopriestoru a ja som mal tri ruky a ty iba jednu? Fuj, to bolo hnusné, už by som to nikdy nechcel zažiť. Vtedy som si prisahal, že s tým praštím. Aj tak som poriadny somár, keď som sa nechal na tie tvoje pokusy nahovoriť. Ale zdá sa, že sa ti to podarilo. Dnes nás ten tvoj teleporter zasa preniesol bezchybne. Uvedomuješ si to, už tretíkrát po sebe nás nepomiešal dokopy!“

Ovládlo ma vzrušenie. S hrdosťou a láskou som pozrel na lesklú plošinu prenášača. Koľkokrát sme sa tu už zmaterializovali v kadejakých obludných tvaroch a potom sme len s veľkými ťažkosťami a viac-menej naslepo vracali do pôvodného stavu? No ak má Paľo pravdu, konečne sa mi podarilo vychytať všetky chyby. Môj nulový prenášač! Bude to prelom v doprave. Bože, tá sláva, úspech, peniaze sa budú len tak sypať.

„Nejako sa mi chce čúrať. To je z tých nervov,“ posťažoval sa Paľo a zvrtol sa na toaletu.

Vedomý si svojej hodnoty, hrdo som sa vystrel. Nohavice sa mi napli nezvyčajnou plnosťou. Zmätene som zamrkal, srdce mi zrazu stisla neblahá predtucha. Vzápätí sa zo záchodu ozval neľudský výkrik.

„Boha, Fero, ja ťa zabijéééém!“

Keď sa Paľo, zbytočne si šmátrajúc v slipoch, dotackal ku dverám, už som chvatne nastavoval nové parametre prenosu. Nuž čo, cesta k úspechu býva veľmi, veľmi tŕnistá.


11. júla 2000
Alexandra Pavelková