Niečo za niečo

Poviedka zo súťaže zo sveta Pohrobka 2009 - finále

Literárna súťaž

Dopad bol tvrdý a bolestivý. Rišo ostal ležať otrasený, ťažko dýchal a hlava mu treštila. Cítil sa mizerne, akoby vyliezol z mlynčeka na mäso. Určite budem samá modrina! – pomyslel si a v duchu dúfal, že nemá nič zlomené.

Začal sa pomaly dvíhať. Opatrne ohýbal ruky i nohy, prehmatával si celé telo, ale našťastie nezistil nič, čo by nasvedčovalo na vážnejšie zranenie.

Lepšie si obzrel miesto, kam dopadol. Rákosie! Husté rákosie, ktoré trochu stlmilo jeho pád. Pád na zamrznutú hladinu akejsi vodnej plochy.

Ľad! Bol všade okolo. A s ním aj mrazivý vietor, ktorý vanul z pre neho neznámeho smeru a prenikal cez odev až na kožu.

Nevedel, kde je. Nepoznal toto miesto, ale ani nemusel. Tento svet je veľký, bolo veľa miest, o ktorých netušil. Toto vyzeralo veľmi pochmúrne a nehostinne. Samé vysoké rákosie, len kde tu nejaký strom. Aj blízko miesta, kam dopadol sa povaľovali zvyšky starého topoľa. Vlastne mal veľké šťastie. Keby dopadol o pár metrov viac napravo, napichol by sa na trčiace suché konáre.

Pozrel na oblohu. Bola sivá a zamračená. Ani netušil, kde je slnko, nedokázal odhadnúť svetové strany, ba ani to, či je ráno alebo popoludnie. V tom si však uvedomil, že ak je voda zamrznutá, je zima a vtedy sú dni krátke. Nemal veľa času.

Taška! – preblesklo mu hlavou. Pri prelete tunelom ničoty mu vykĺzla z ruky. – Prečo som si ja blbec radšej nekúpil poriadny ruksak s predným zapínaním. Ten by som nestratil. Do kelu! Som nahratý! A som vôbec tam, kde som chcel byť?


Skúsim ju nájsť! – pomyslel si, ale nevládal začať. Chlad akoby ho paralyzoval. Len veľmi pomaly vykročil vpred.

Zvuk, či presnejšie hlas, ktorý zrazu začul do doslova zelektrizoval. Pozrel hore a na okamih zdúpnel. Vždy si myslel, že strigy lietajúce na metlách sú len obyčajný výmysel, a tu mal zrazu jednu takú rovno pred sebou. Skutočná striga na skutočnej metle. Starena neurčiteľného veku, oblečená do kožušinovej blúzy a širokej plátenej sukne. Príšerne škrečala a letela priamo na neho. V poslednej chvíli sa vrhol tvárou na ľad a vreštiaca starena preletela tesne ponad neho.

Do pekla! – zahrešil a začal sa obzerať po niečom, čo by mu poslúžilo ako zbraň. Zbadal však len pár konárov, ktoré ostali z vyvráteného topoľa. Rýchlo vstal, rozbehol sa k nim a prvé, čo mu padlo do očí bola necelé dva metre dlhá a zhruba sedem centimetrov hrubá haluz a rázsoškou na konci pripomínajúca vidly. Zdvihol ju a poťažkal, celkom dobre mu padla do rúk.

Striga zatiaľ dokončila oblet veľkým oblúkom a znovu zaútočila. Jej škrek sa niesol nad krajinou a v inom by vyvolal hrôzu. Ale Rišo stál na mieste a čakal. Keď bola striga tesne pred ním, vyrazil rázsoškou hore, zachytil porisko metly a prudko zapáčil. Striga sa prevrátila vo vzduchu, spadla z metly a skydla sa horeznačky na zem vedľa topoľa. Než však stihla vstať, Rišo ju rázsoškou pribil za krk k zemi.

To jej úplne znemožnilo pohyb. Mohla síce mávať rukami a kopať nohami, ale nič jej to nepomohlo. Škriekala však ešte viac, až Rišovi zaliehalo v ušiach, ale nepovolil.

„Púúúúúsť! Púúúúsť mááááá..“

„No, to určite!“


„Pusť ma, lebo ťa uhraniem.“

„Nebojím sa ťa!“

Napriek všetkému striga ešte dokázala uvažovať a jednať. Pravou rukou siahla kamsi za blúzu a vytiahla odtiaľ akýsi náhrdelník s veľkým čiernym krištáľom. Júúúj, toto nie je dobré! – pomyslel si Rišo a inštinktívne vykopol pravou nohou. Náhrdelník vyletel strige z ruky a skončil dakde v rákosí. Striga zarevala ešte silnejšie, ale v jej hlase už nebol len hnev. Rišo v ňom vycítil aj strach a veľkú bolesť. Odrazu mu bezmocnej ženy prišlo ľúto.

„Pustím ťa, ale okamžite odletíš a viac sa tu neukážeš!“

„Dobréééé! Sľubujééém!“

„Skúsim ti veriť. Ale ak ma oklameš, veľmi zle skončíš!“ – s tým pustil strige hrdlo, ale rázsošku si nechal v ruke. Neustále pritom pozorne sledoval každý jej pohyb. Tá však len zdvihla svoju metlu, nasadla na ňu, vzniesla sa do vzduchu a rýchlo sa vzďaľovala. Nekričala ani sa neotočila.

Rišo podišiel k miestu, kam zapadol amulet, zdvihol ho a zadíval sa naň. Obyčajný čierny kameň. Stisol ho v dlani, ale nič necítil. Strčil si vec do vrecka bundy, ale vtom zachytil tichý zvuk krokov. Striga to byť nemohla, tú ešte videl odlietať. Prudko sa otočil a napriahol rázsošku pred seba ako kopiju. Vzápätí ju však sklonil.

Stál tam trpaslík. Obyčajný trpaslík – dlhá umastená brada, zachmúrená tvár, čierne oči ako trnky. Za širokým opaskom puzdro s veľkým nožom.

„Nemjal si ju pustyt, Rišo!“ – zašomral namiesto pozdravu. Rišo zapichol rázsošku do zeme a oprel sa o ňu. Nie, tohto tvorčeka sa nemusel báť. Až mu odľahlo. Bol tam, kde mal a chcel byť.


„Ty ma poznáš?“

„Nááá, jak by né. A ty si mja nepamatáš?“

„Mal by som?“

„Jasná vec! Šák sem bojuval v tej velykej bytke, co si v nej Šajdánovi rozkopal prdel tým tvojím čérnym prachem.“

„Áno, ale vás tam bolo niekoľko tisíc. Nemôžem si pamätať každého osobne.“

„To ty verím.“ – trpaslíkovi sa zrazu tvár rozjasnila a dokonca vyčaroval čosi ako úsmev. – „Tož vitaj doma, Rišo Steiner. Já sem Dulon.“

„Ďakujem, priateľko. Teší ma.“

Zotmelo sa. Sedeli pri ohníku a snažili sa zahriať. Ľadový vietor však väčšinu tepla odvial. Pár snopov z rákosia, ktoré spoločne vyrobili a rozostavili proti vetru, poskytovalo len chabý úkryt. Aspoň že dreva mali dosť. Ten topoľ bol za života poriadne veľký.

„Kde v pekle to vlastne som?“

„Kde? Toto je, mój zlatý, Močár bosorék. Tá, co si ju pustyl sa volá Suraya. Velyce zlá a nebezpečná mrcha. Než si sa tu ukázal ty, išla tá beštya po mne. Ukryl sem sa pod jeden takýto podobný vyvrátený strom asi štvrt míle odtadeto. Potom sa zrazu zvrtla a letela preč. Domyslel sem si, že si asi vyhládla novú koryst, tak sem vydal týmto smerom. Škoda, že sem nebyl rýchlejší. Určite by sem ty nedovolyl pustyt ju. Mal si ju zabyt!“

„Koľko je tu takých bosoriek?“

„Né vela, zopár.“

„Slúžia Šajdánovi?“

„To nykdo neví. Možno, a možno nyé. Ony sa s náma nebavyá.


Ony nás lovyá, kúúúrvy! Létajú na tých svojích ometlách úplne potychu a vidyá aj potme. Naštasté sa boja ocely. A ohna. Ked budeme kúryt celú noc, sme v bezpečí. Hlavne nesmíme zaspat.“

„Vzal som jej toto.“ – Rišo ukázal trpaslíkovi čierny kameň.

„Ná, to si dobre urobyl! Aspoň to! Toto je amulet dlhovekosty. Bez neho bude zanedlho po nej.“

„Hmm! Močiar bosoriek! Nikdy som o tomto mieste nepočul. Ako sme ďaleko od sídla vášho kráľa Korraka?“

„Asi tak desat, možno dvanáct dnú fryškého pochodu na východ.“

„No, to sa dá prežiť. Mohol som dopadnúť aj horšie.“

„Veru, hned ráno sa vydáme na cestu. Král Korrak sa ty poteší. Budeme ta móc potrebuvat, kamarát. Šajdán sa vraj zas na nás rychtuje. Ale aj my na neho! Víš ty, kolko toho čérneho prachu sme narobili, kým si tu nebol? Celé sudy! Presne jak si nás to učil.“

„Och, dobre že hovoríš. Koľko času vlastne prešlo od tej veľkej bitky?“

„Ná, šak skoro pól roka.“

„Tak veľa? Do čerta, tieto časové paradoxy ma zničia. Bol som u nás doma len jeden deň, a tu zatiaľ uplynulo pol roka. Predtým som tu bol skoro rok, a u nás uplynul zas len jeden deň.“

„Netuším, o čem to vyprávjaš!“

„To nevadí, Dulon. Ani nemusíš.“

Rišo zmĺkol, natiahol ruky nad plamene a započúval sa do zvukov okolia. Močiar však bol tichý. Len raz sa mu zazdalo, že počuje akýsi zvuk, ale to mohlo byť šumenie vetra v rákosí.

„A čo Elga?“ – opýtal sa zrazu.

„Jáááj, tá tvoja snúbenka? Ná, čaká ta. Smutná je velyce.


A vartuvat ju porád musíme. Nevím skade, ale ten lotor Šajdán sa o nej dozvedel, že ty je blýzka srdcu. Už dva rázy poslal tých svojých ghúlov, aby ju unésli. Ale ustrážili sme ju. Neboj, nedáme ju. Šák je to tvojá budúca žena, Richard Steiner. Eném dočkaj, jak sa bude tešit, keď ta zbadá.“

„Aj ja sa už teším na ňu. Mal som pre ňu darček, ale stratil som ho.“

„Náá, ty si mi teda pjekný amant. Darček pre mylenku stratyt! To sa robí?“ – pokúsil sa Dulon o žart. Ale Rišovi do smiechu nebolo. Drvila ho zima, na ktorú nebol pripravený. Bol hladný a smädný. A mierne bezradný. Vrátil sa síce, ale ešte nevedel, či bude priateľom niečo platný.

„No? Co tak zazeráš jak hrom do buka? Šák ona o tom neví, nebude sa pýtat.“

„O to nejde. Mal som so sebou tašku. Takú veľkú, modrú. A v nej som mal ten darček. Ale mal som v nej aj knihy. Veľmi dôležité knihy o veciach z nášho sveta, hlavne o zbraniach. Viem, že vy trpaslíci ste veľmi šikovní a niečo z toho by ste určite dokázali vyrobiť. Ale takto? Bez tej tašky s nepohnem.“

„A kde si ju strateu?

„To keby som vedel! Pri prelete tunelom ničoty mi vypadla z ruky. Pár krát som ju ešte zazrel, ale príliš to so mnou hádzalo, takže som ju nedokázal zachytiť. A potom som z tunela vypadol, ale taška pri mne nebola. Ráno sa musíme pokúsiť nájsť ju. Elga ešte tých pár dní počká.“

„Fííííha, to bude hnusná fuška. Močár je velyký, mohla padnút hocykde. A potom, sú té hnusné strigy. Tu sa pred nymi neny kde schovat.“

„Stríg sa nebojím! Bojím sa, že vám nebudem nič platný proti Šajdánovi. Ozaj, čo je s ním?“


„Vela teho nevíme. Neukazuje sa, akurát sme očuly, že zasa šikuje tých svojich ghúlov, škratóv a dyvochov ze západu. Ale kolko ich má a kedy sce zaútočit, to nevíme…“

V tom sa do Rišových uší dostal zvuk, ktorý ho prinútil rýchlo vyskočiť na nohy a otočiť sa. Rázsošku napriahol pred seba a smerom hore, odkiaľ zvuk prichádzal. Aj Dulon sa postavil a vytasil nôž.

Vo svetle ohňa zazrel strigu. Visela vo vzduchu asi tak päť metrov nad zemou sediac na metle a zlostne vrčala. Súčasne však Rišo zazrel aj čosi tmavé padať a uskočil nabok, aby ho to netrafilo. S buchnutím vedľa neho dopadla na zem – jeho modrá taška!

Pár sekúnd na ňu neveriacky hľadel, potom zas pozrel hore. Striga tam stále visela.

„Héééj, ďakujem!“ – zvolal.

„Nie je začo! Mohol si hneď povedať, že si Richard Steiner.“

„Mohla si sa opýtať! A vôbec, poď dolu, nemám chuť tu na teba vykrikovať.“

„Dobre, ale nech ten trpaslík odloží svoj nôž!“

Rišo pokynul Dulonovi a ten so šomraním odložil zbraň. Striga sa pomaly zniesla na zem, ale ostala sedieť na metle.

„Niečo za niečo, mladý! Ja som ti vrátila tvoju kabelu, lebo ju potrebuješ. A ty mi vráť môj amulet, lebo ten zas potrebujem ja. Neboj sa, nikdy ho nepoužijem proti tebe.“

Rišo sa usmial a potom aj napriek hlasitým Dulonovým protestom vrátil strige jej prívesok.

„Iste mi chceš niečo povedať, však?“

„Čo také?“

„Čo pre teba znamenám?“

„Pre nás všetky! Vedma nám veštila a povedala, že nám pomôžeš.“


„S radosťou, ale neviem ako.“

„Tak, že nám vrátiš našu zem. Vyhnal nás odtiaľ Šajdán, tak sme sa presťahovali inde. Ale stade nás zas vyhnali títo krpáni a ich elfskí kamaráti so svojimi kúzlami. Ťažko sme sa pred nimi vedeli brániť. Všetci si o nás myslíte, že sme neviem aké hnusné a kruté, ale to sú len hlúposti. Vôbec nás nepoznáte! My neovládame nijakú ničivú mágiu. A teraz sme nútené žiť v tejto odpornej mokrej pustatine. Tak sa nečuduj, že si aspoň tú bránime.“

„Preto lovíte trpaslíkov, ktorí sem náhodou zablúdia?“

„Nelovíme ich! My nejeme nijaké mäso. Ja som tomuto nechcela ublížiť, ani tebe. Len som vás chcela odtiaľto vyhnať. Toto je síce biedny domov, ale iný nemáme.“

„Dobre, Suraya. Sľubujem ti, že urobím všetko čo budem môcť, aby ste dostali späť čo je vaše. Ale musíte pomôcť aj vy mne.“

„A ako? Vieme lietať, ale…“

„Však práve o to ide. Čo keby si napríklad zaletela na západ a nenápadne tam zistila, kde Šajdán šikuje svoju armádu a koľko má bojovníkov.“

„Háá, kde ju šikuje to už dávno viem, ale koľko má ozbrojencov, to netuším. Ja…ja neviem počítať.“

„Hmm. Nijaký problém. Rád ťa to naučím.“

Toto je finálová poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2009. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.


25. augusta 2011
Ondrej Trepáč