Neodkvapkaný pahýľ príbehu

David Zindell, Věk draků /eanská sága/, orig:/The Lightstone/, Praha Classic 2005, preklad Jozef Studený, 542s

Priletela k nám nová fantasy sága. Ľahučko, nečujne, na dračích krídlach zosadla v údolí, aby nám porozprávala o boji Svetla s Temnotou. Ktorý rozhodne hrdina. Siedmy, najmladší syn kráľa malého horského kráľovstva. A teraz teda šup – z hôr a chudoby – pekne dobyť celý svet a nájsť Kameň svetla! V jedných čižmách, s niekoľkými priateľmi. Problém je však v tom, že zmienený siedmy syn je citlivý mladík s pacifistickými sklonmi. Zvádza v sebe veľký vnútorný boj /nebojte sa, o všetkom vám porozpráva, podrobne a jednoducho. Dáva si veru veľký pozor, aby pochopili aj tí, čo ešte nevedia čítať!/, aby mohol podstúpiť ten vonkajší. Veľká a vznešená téma nesmie čitateľov odradiť – a tak ju autor poľudšťuje. Statočne a usilovne zliepa čriepky detailov o jedení, bývaní a obliekaní; nechýba prehľad drahých kameňov /miestami som sa cítil ako v klenotníctve či u mineralóga/, erbov a mapka; áno môžete donekonečna presúvať vojačikov, montovať brnenia a hrať sa – priestoru je dosť a dosť – bezduché prízraky Zindellových postáv ho určite nezaplnia. Úchvatne patetické opisy prerušujú úvahy hlavného hrdinu, ktorý nemôže mladých čitateľov neosloviť, pretože je sťaby jedným z nich! Strčiť mu na uši slúchadlá – a na didžinu s ním! Z pohľadu dnešného tína tak sledujeme pasovanie na rytiera, takže ono v konečnom dôsledku vyzerá ako odovzdanie darčeka tínovi päť minút po Happy birthday… Lenže to bolo asi úmyslom autora. Poľudštiť a priblížiť čitateľovi aj za cenu vraždy atmosféry.

Po rozťahanom úvode sa dočkáme i pôsobivých obrazov. Škriatkovia v lese síce príliš pripomínajú Tolkiena, avšak obrovské pijavice a rozhovor s veľrybami vás prinajmenšom zaujmú. Práve v týchto pasážach je viac než zrejmé, že silnou stránkou Zindellovho talentu je opis. Dialógu sa úspešne vyhýba, nahrádza ho referovaním, miestami hutným, miestami skĺzavajúcim do triviality.

Zindell sa navyše neobťažuje podrobnejším prepracúvaním rozprávačskej stratégie. Román je vyrozprávaný v prvej osobe, hrdina však chvíľu hovorí za seba a chvíľu „vie za autora všetko“ /lebo má schopnosti!!!/ – Ledabolo teda mieša autorského rozprávača s personálnym.

Inak ale v knižke nájdete všetko. Boje, lásku, mágiu /hlavný hrdina má Schopnosti/, tajomný artefakt. Jednoducho, veľká, sladká fantasy buchta ako od mamičky…

Priletela k nám nová fantasy sága. Ľahučko, nečujne, na dračích krídlach zosadla v údolí, aby nám porozprávala o boji Svetla s Temnotou. O večnom boji. Skutočne nevieme, kedy sa skončí. V závere sa hlavný protagonista chystá hľadať tajomný kameň na ostrove… informácia o akomkoľvek pokračovaní chýba. Zdá sa mi, akoby z tohto uťatého pahýľa kvapkala krv.


3. marca 2006
Miloš Ferko