Návrat

Súťaž zo sveta Pohrobka, 1. miesto

Pohrobok

„Celý problém je v neúcte k životu,“ povedala Jurica s povzdychom, keď míňali ďalšiu mŕtvu karavánu. Za ostatných pár dní, od kedy opustili Snériu, už tretiu. Hneď prvé, čo vedľa cesty uvideli, bola žena s rozdriapanými šatami a rozhodenými rukami a nohami. Bola celá od zaschnutej krvi. Podľa farby Jurica odhadla, že tu už dva-tri dni leží. Ešte donedávna Timojovi zakrývala oči, alebo ho posielala do voza, ale už to nemalo význam. Smrť bola všade prítomná v tých svojich najobludnejších a najbizarnejších podobách. Bolo jej priveľa, priveľa, aby ju jedny staré ruky ukryli pred očami deväťročného chlapca.

Ešte uvideli zopár mŕtvych a jeden prevrátený a vyrabovaný voz.

„Nepôjdeme pozrieť do voza, či niekto neprežil? Vieš, ako ja…“ obrátil sa na starenu chlapec. Opäť povzdychla. Na čo mu len natárala, že ho našla na voze karavány vydrancovanej vojskom? Najprv mu o jeho pôvode nevravela nič, ale keď sa začal pýtať, nemala srdce mu povedať, ako prišiel na svet. Tak si vymyslela príhodu. Timoj nemal dôvod jej neveriť, keďže prvá vec, na ktorú si vedel rozpomenúť bola práve felčiarka a jej voz, na ktorom putovali krajinou.

„Zlatko, voz je prevrátený a celý spálený, ťažko niekto prežil.“

Timoj sa nespokojne zahniezdil. Chcel prezerať každú prepadnutú skupinu, každú vyhorenú chalupu, každú osadu, či náhodou niekto neprežil a oni by ho mohli zachrániť a vziať zo sebou. Je jedno, aké vojsko pred nimi tiahlo, všetci boli vo vraždení dôkladní. A ak sa aj niekto zachránil, dávno utiekol.

Jurica pozrela na smutného chlapca. Zastavila voz.

„Dobre. Ale už iba túto. Nemôžeme sa zabavovať, lebo ak nás noc stihne v tomto lese, pojedia náš škrati.“ Timoj nedočkavo zliezol na zem a spolu so ženou behali okolo voza a obetí. Chlapec, akoby si ani neuvedomoval všetku tú smrť, len nadšene pobehoval a hľadal. Jurica chápala, že aj takto sa vyrovnáva s krutým a vojnou zožieraným svetom. Nenašli nikoho. Nasadli a mulica sa pomalým krokom pohla vpred.

„Ak by tu boli škrati, týchto by už dávno pojedli.“ Vecnosť, s akou chlapec skonštatoval jednouchý fakt, ju trochu zamrazila. Už nebude dlho trvať a Timoj prekročí hranicu detstva a začne vidieť, vnímať a myslieť smerom k dospelosti. Predčasne. Čo je to to za doba, že deti musia vyrásť tak rýchlo? Nemal by sa naháňať s kamarátmi po lúkach, jedovať pasúce sa ovce a ich pastierov, riešiť detské spory o drobné detské poklady a večer si máčať spolu s ostatnými ubehané nohy v potoku za osadou?

Hlúposť. Takto veselo už deti dávno nevyrastajú. A v Timojovej rodnej osade už vôbec nie. Od vojny so Šajdánom, zhruba za posledných dvadsať rokov, sa všeličo zmenilo. Vojny, vraždenie a bezuzdné násilie sa vytrácalo spomedzi ľudí len pomaly, aj to len ako nádych pred nasledujúcim besnením. Vojna proti Šajdánovi sa vždy zvrhne na boj všetkých proti každému. Takí sú ľudia. A nie len oni. V tomto nie sú lepší ani elfi, ani trpazlíci.

Jurica tušila, že utečencov zo Snérie majú zatiaľ na svedomí potulní banditi, poprípade trestné oddiely Axtlapáncov. Je len otázkou času, kedy Šajdán bude za úbožiakmi posielať svojich besných psov, ghúlov so škratmi. Jurica pohŕdala jednými viac ako druhými. Svojim spôsobom škrati nemohli za to, akých ich Temný pán stvoril, napriek tomu ich biedna a odporná existencia nikoho nedojímala. Ghúli sa ale rozhodli sami. Sami si určili, že pôjdu za netvorom, ktorý tak zázračne celé veky unikal definitívnej porážke, až príliš často vďaka chybám svojich protivníkov…

Jurica sa zatriasla. Timoj sa usmial: „ Nevadí, možno nabudúce.“ Dojala ju chlapcova snaha ju utešiť.

Nasledujúce dni však na žiadnu ďalšiu karavánu nenatrafili. Ani na živú, ani na mŕtvu. Zdalo sa, že aspoň na čas tomu unikli.

Prví ľudia, s ktorými prišli do reči, boli paholci na farme Neelsa Viksona. Jurica dúfala, že si u nich trochu oddýchnu, ale prišli k nim práve v čase príprav na cestu. Už aj sem dorazil strach z vojny a obavy o život. Neelsovi sa možno stará felčiarka nepozdávala, ale nakoniec neprotestoval, keď sa ku nim pridali. Nijako neprekážala a počas putovania mali možnosť oceniť jej liečiteľské zručnosti, takže keď dorazili k hostincu Swena Ambersona, bol ich rovnaký počet, ako keď opúšťali farmu.

Najväčšiu starosť mala Jurica s Jorigom , Viksonovým synom. Počas celej cesty dával najavo svoju nadradenosť. Nikdy nevynechal príležitosť ukázať, kto je budúcim pánom. Vedela, že len čo by mu dala na to príležitosť, určite by si dokazoval dôležitosť na priateľskom Timojovi. Pokiaľ sa dalo, držala sa v úzadí, vždy trochu zaostávala za karavánou. To, že dobre odhadla situáciu, sa ukázalo, keď dorazili do hostinca.

Swen ich privítal s nedôverou. Opatrnosti v týchto časoch nebolo dosť. Keď však zistil, že prichádzajúceho pozná, prikázal zložiť zbrane a privítal ich.

Jurica si všimla hostí, ktorí tu boli už pred nimi. Dvaja elfovia, jeden trpazlík, Irinakhoi a mladý chlapec. A práve toho nesmelo a trochu cudzo pôsobiaceho chlapca si Jorig vybral, aby sa konečne na niekom vyvŕšil. Lenže výprask nedopadol podľa jeho predstáv, keďže sám dostal, čo mu patrilo, aj vďaka elfom, ktorí zasiahli a zabránili paholkom sa zamiešať do sporu.

Biely elf zadržal útočníkovho otca. Zaucho ho posadilo na zadok. Mal šťastie. Paholci, ktorým sa postavil do cesty šedý, dopadli horšie. Najprv dvoch zrazil päsťou a poslednému nešťastníkovi, ktorý sa v nevedomosti na neho zaháňal kosákom, odťal ruku.

Bitka skončila. Chlapec v nej nepokračoval, hoci sa zdalo, že sivý na to čaká. Nasadli na kone a odcválali smerom na juh. Jurica a Timoj sa všetkému prizerali tak, aby nevzbudzovali žiadnu pozornosť. Neskôr ešte ošetrila zranenú ruku. Ostrý elfov meč urobil čistý rez. Jurica urobila čo sa dalo. Teraz bolo dôležité udržiavať ranu tak, aby sa nezapálila.

Pôvodne sa chcela od Neelsa a jeho družiny oddeliť a ísť svojou cestou, ale farmárova žena ju poprosila, či by predsa len neputovala s nimi aj naďalej. Neelsova manželka bola trochu zakríknutá voči mužovi, ale bola žena. A vedela odhadnúť, aké rôzne služby môže stará žena poskytnúť. Čakala ich dlhá cesta a medzi osadenstvom boli muži a mladé ženy a dievčatá. Takto sa rýchlo môže stať, že sa niektorá dostane do stavu, z ktorého bude potrebovať odpomôcť.

Túto časť svojej práce Jurica zvlášť neobľubovala. Radšej pomáhala deťom na svet, ako, aby naň ani neprišli. Lenže doba bola taká, že každé vojsko rabovalo a znásilňovalo a tak za ním ostávali zástupy nešťastníc, ktoré sa okrem poníženia dočkali aj neželaného tehotenstva. Jurica mala s nimi súcit. Niektoré dokázali také dieťa porodiť a výnimočne aj vychovať. Väčšinou však každá chcela čo najskôr zabudnúť, ak sa to vôbec dá a nepotrebovali nemilú pripomienku. Neúcta k životu. Keby si ľudia vážili život tých druhých, žiadna by sa nemusela rozhodovať.

Jurica vedela aj to, čo sa často s takými deťmi stávalo. V niektorých komunitách boli zabíjané hneď po narodení, inde boli chlapci kastrovaní, aby nemohli šíriť nečistú krv. Dievčatká sa často stávali obeťami znásilnení, alebo boli predávané do otroctva. Nikdy sa nekončiaci kolobeh násilia. Pristala. Aj vďaka svojim liečivám proti počatiu sa nemusela žiadnym takým prípadom zaoberať.

V rozhodovaní napomohlo aj stretnutie so zvláštnou skupinkou u Swena. Jurica vedela odhadnúť, že na starej obchodnej ceste to bude nebezpečné. Šajdán určite pošle svojich ghúlov a ktohovie, koľko krvi opäť potečie.

„Sľúbila si, že pôjdeme k trpazlíkom,“ ozval sa Timoj, keď nasadali do voza a vybrali sa za karavánou. „Pôjdeme. Trochu inou cestou, ale dostaneme sa k nim.“

Jeseň ich zastihla v horách blízko Knautie. Každý deň pršalo, karavána postupovala pomaly. Počasie sa zlepšilo pár dní na to, keď opustili les. Neelsa prekvapilo, že sa Jurica rozhodla od nich oddeliť.

„Čo do pekla tu bude tá stará bosorka robiť?“ uvažoval Neels nahlas pred manželkou.

„V Knautii by si pekne zarobila, aj nám sa ešte hodí. Vraj má svoje plány a pôjde po pastierskej ceste. Ale kam? “

„Neviem, drahý, ale nestarajme sa o to. Asi má svoje dôvody.“ Žena sa pokúšala odviesť pozornosť tým, že ho začala hladkať po zátylku.

„Ja sa nemám starať? Ja sa môžem starať o čo chcem. Nevidí sa mi to. Určite má niečo za lubom. Možno nás zradila nejakým banditom, zbojníkom, ktorí nás sledujú a len čo k nim dorazí, tak nás všetkých pohlušia a orabujú!“ Zhodil zo seba manželkinu ruku. Vyskočil na nohy.

„Ja som vodca a buď mi povie, čo chcem počuť, alebo si to s ňou vybavím inak. A vôbec, o žiadnej pastierskej ceste som nepočul.“ Vyšiel von a pre istotu si už aj kasal rukávy, akoby predpokladal, že Jurica bude klásť odpor. Na jeho prekvapenie ju však nevedel nájsť. Ešte pred pár minútami sa s ňou zhováral a teraz jej nebolo. Ani stopy od voza, ani po ľuďoch. Rozzúrený sa pýtal paholkov, ale nikto z nich mu nedal uspokojujúcu odpoveď. Nevedeli si spomenúť, kedy a kde ju videli naposledy.

To Viksona napajedilo ešte viac. Zvolal pár ľudí a vyhnal ich prečesávať aspoň blízke okolie. Po liečiteľke, chlapcovi a jej voze, akoby sa zem zavrela. Keď sa zotmelo, nemalo význam sa potulovať mimo tábora a tak sa Neels uspokojil myšlienkou, že tú starú v noci v lese nič dobré nečaká. Pre istotu kázal paholkom lepšie strážiť.


Liečiteľke a Timojovi sa na ich ceste do trpazlíckeho kráľovstva našťastie nič nestalo. Dorazili síce neskôr, ako plánovala pôvodne, ukazovalo sa však, že si ušetrili mnohé nepríjemnosti.

„…a začalo to hrozne, lebo sa povrávalo, že sa Korrak stratyl, ked išiel hladat nejakého mocného človeka. Že ich k sebe Šajdán styahel. Šak ten je už nejaký čas tu, ale je to len taký mladý chlapec, ale kadečo zmajstuváva, vraj nejakú hrozivú zbran. Zurnyk ho šiel aj s armádú hladat, ale ich pobili ghúli. No a potom to už bolo len, Rokkob sa zmocnyl trónu, všade tu behali vazny, kerých vypustyl, vrahovia a zločinci. Takého zla sme tu mali…“ rozprávala Frinka, trpazlíčka s ktorou sa poznali už dlho. Najprv chodil jej muž s obchodnými karavánami. Neskôr, keď niečo našetrili, otvorili si v Zurnikovom kráľovstve malý hostinec.

„Pred nedávnom sa Korrak vrátyl a dal veci na poriádek, ale pozri, takto nás vyrabuvali, kym sme sa snažily byt v bezpečí“ ukazovala rukou okolo seba. Skutočne, Jurica musela uznať, že z útulného podniku ostalo málo. Rozbité stoly, zopár stoličiek, potlčený riad.

„ Ešte sme to any nestyhly upratat. Aspon že kumpány sa vrátyly.“ kývla hlavou smerom k dvom stolom, za ktorými sa hostili mužovi kamaráti.

„Kde máš vnúčence?“ spýtala sa trpazlíčky. „ Timoj sa sem veľmi tešil, zišli by sa mu nejakí kamaráti.“

„No, odyšly s rodyčmi ešte dalej od tej pohromy, ale čoskoro sa vrátya. Už mi aj chýbajú, zlatýčka moje. Ozaj a čo chlapec, už vie?“

Jurica pokrútila hlavou. Nie. Nevie. Frinka a jej muž boli v deň jeho narodenia v osade na severe, v ktorej sa Jurica usadila, pretože hľadala pokoj. Lenže veľmi prísne, tradíciami zviazané prostredie jej čoskoro prestalo vyhovovať. Život na severe bol drsný a krutý a tak ľudia boli nedôverčiví, uzavretí, prísni. Nemali radi nikoho, kto nebol človek. Elfov sa báli, ghúlov a škratov nenávideli a trpazlíkov trpeli iba ako obchodníkov. Každodennú neistou vlastnej existencie si kompenzovali prísnymi pravidlami.

Ako skoro všade, aj u nich žena, ktorá mala pomer ešte pred svadbou, bola vo veľkej hanbe a ohrození. Jednoducho ich zabíjali. Nechali ich priviazané o strom tak dlho, kým neumreli od hladu, smädu alebo vyčerpania. Ich zúfalý nárek mal byť varovaním pre ostatné. Lenže ani vzdialenú osadu neobišli vojny. Rýchlo sa dostavili následky a starešinovia uznali, že takto by prišli o väčšinu žien v plodnom veku. Rozhodli teda, že už nebudú trestať smrťou. Ak sa ukázalo, že žena neostala tehotná, dali ju len zbičovať. Ak áno, tak ju rýchlo vydali za prvého, kto prejavil záujem. Alebo ich pridelili k už ženatým mužom ako pomocnice. V každom prípade bola takáto nešťastnica úplne podriadená a časom sa z toho stal zvyk mnohoženstva.

Lenže nie každý dodržiaval nové pravidlá a tak sa stalo, že občas sa niekto vrátil ku starým zvykom. Tak prišiel na svet Timoj. Jeho matka bola tehotná, keď ju vydali. Predpokladalo sa, že ju tiež niekto znásilnil, keďže o tom nechcela hovoriť. Lenže potom sa všetko prevalilo. Otcom bol lovec a ona ho ľúbila. Prezradila sa, keď zistila, že už nežije. Zvesť o jeho smrti priniesli práve trpazlíci, s ktorými občas putoval. Smútok jej zabránil udržiavať tajomstvo. Jej manžel toľkú hanbu neuniesol a potrestal ju. Spolu so svojou matkou úbohú ženu prepadli, zviazali a nožom jej zaživa vyrezali dieťa z tela. Jurica už nedokázala zabrániť jej smrti, ale podarilo sa zachrániť chlapca. Pomohli jej trpazlíci, o ktorých sa vedelo, že aj za maskou obchodníkov sa ukrývajú odhodlaní a veľmi silní bojovníci. Keď Jurica držala úbohé chlapča v náručí, Vladyk, Frinkym muž, prikázal svojim chlapom, aby ich obstáli.

Obyvatelia osady sa stiahli, možno aj ich samotných ochromil ten čin a nechali Juricu aj s chlapcom odísť. Frinka sa o nich oboch starala. Prijali ich do karavány a poskytli ochranu až kým nedorazili po ďalšiu osadu, kde Jurica zamlčala Timojov pôvod a keď chlapec podrástol a zosilnel, začali spolu putovať. Ale liečiteľov nikde nie je dosť.

Frinka si povzdychla, zrejme obe mysleli na to isté. Zo smutných úvah ich vytrhol Vladykov mohutný, alkoholom posilnený hlas.

„Nykdy som Rokkoba nemal rád. Dobre mu tak oplanovi hnusnému. Nykdy z neho any nyč lepšie nevyliézlo, ako jeho vlastné hovno…“

„Hí, Vladyk, ako to rozprávaš. Čo si o tebe hostya pomysliá!“ zahriakla ho žena.

Chlapi sa zasmiali.

„Čuš, žena, na tebe mi tyež kadečo vadý a som tycho, to ty nevady, že ta nobraciam na smiech. Ta, chod radšej do izby a čakaj, kym ta neprindem inak vyobracat.“

Trpazlíčka urazene za sebou zavrela dvere na izbe. Z „obracania“ zrejme nič nebolo, ako si domyslela Jurica, keďže našla trpazlíka nocovať schúleného na stole. Presvedčila sa, že všetci, vrátane chlapca, už zaspali a vytratila sa do tichých podzemných chodieb. Sústreďovala sa, ako najviac mohla. Toto je dôležité. Chvíľu sa zdalo, akoby sa okolo nej vzduch ochladil a zvíril.

Ostala stáť pri Bezodnej priepasti. Zamračene pozerala dolu a snažila sa zachytiť aj najmenší zvuk. Nič, iba tma a ticho. Našťastie.

Neotočila sa hneď, ale vedela, že kúsok za ňou sa trblietavo zavlnil vzduch. Keď sa pozrela, mladá žena v bielom už bola celkom zhmotnená.

„Tak si predsa len prišla, Vereneas,“ privítala vedmu Jurica, „som poctená, že si si našla čas na starenu, ako som ja.“ Felčiarkin hlas znel trochu posmešne. Snažila sa upokojiť. Hoci dúfala, že vedma príde, trochu ju to vyviedlo z miery. Boli to už celé veky, čo prišla s nejakou do kontaktu.

„Myslela som, že to bude Aoibhneas. Škoda. Robila, čo mohla.“

Posledná poznámka donútila Vereneas k reakcii, aj keď pôvodne myslela, že len pošle ženu kade ľahšie, teraz sa jej však chystala vytknúť všetko to, čo by jej vytkla jej sestra. Drzosť a sebe rovnosť s akou tu pred ňou stála, ju poburovala.

„Na rozdiel od teba. Áno, robíme, čo sa dá, aby sme naprávali staré chyby. Aj tvoje chyby Rijuvaaen.“

Starú elfku myklo. Dávno nepočula svoje meno. Ani vo vlastných myšlienkach. Vzdala sa ho.

„Neboli to iba moje chyby, ktoré dostali Šajdána tam, kde je. Aj vy ste už mali veľa príležitostí zvrátiť výsledok mnohých bitiek, ale boli ste príliš namyslené, tvárili ste sa, že sa vás to netýka…“

„Čuš, stará, ako môžeš? Porušovala si najväčšie a najdôležitejšie pravidlo. To ty si ako jediná vravela, čo si nemala. Hrala si sa so všetkými ako s figúrkami. Sledovala svoje vlastné ciele.“

Rijuvaaen sa zamračila. Veľmi dobre si pamätala to obdobie po veľkej vzbure, keď sa rozhodovalo, kto oľutuje, kto neoľutuje, kto bude stáť na koho strane, keď Šajdánova moc nebola ani zďaleka taká, akou je dnes.

Áno, rozhodovala samostatne. Hovorila s každým na rovinu, otvorene. Prispôsobovala budúcnosť podľa toho, čo sa jej zdalo najvýhodnejšie. Hrala svoju vlastnú hru. Nešlo jej o svet. Išlo jej len o oslabenie Šajdánovej moci. Chcela ho poraziť, ale nie preto, že v ňom videla hrozbu pre svet, ale preto, že ju hnala vlastná ctižiadosť. Pokoriť seberovného. Poraziť silného. Časť krvi, ktorá jej vrela v žilách bola spoločná s tou jeho. Chcela, aby ju uznal za rovnako mocnú.

Za to ona sama ho podcenila. Urobila chybu, keď zaslepená láskou zadržala elfa, ktorý mohol Šajdána na celé veky oslabiť, ale sám by pri tom umrel. Klamala mu. Vedela, že príde niekto iný, ale vtedy nevedela, že to bude o mnoho rokov neskôr a že oslabenie nebude zásadné. Klamala, ale jej láska umrela v Zakázanom lese. Hrdosť mužov sa nikdy nesmie podceňovať. Jeho duša blúdila po lese a bola prekliata každodenným prežívaním tej hroznej bitky. To ju zlomilo. Šajdán už mohol byť minulosťou.

S týmto všetkým žila Rijuvaaen až doteraz. S týmto a mnohým iným. To Aoibhneas ju potrestala, prevzala moc najvyššej vedmy. Vyhnala ju, postarala sa o to, aby ňou pohŕdali, aby sa jej meno stalo pre všetkých elfov, bielych aj šedých pripomienkou veľkej zrady.

Odišla, vzdala sa svojho rodu, aj svojho mena. Túlala sa krajinami, celé roky premýšľala ako ďalej, postupne začala žiť medzi ľuďmi, ako človek. Nikde sa však nemohla zdržať tak dlho, aby si niekto všimol, že nestarne dostatočne rýchlo. Dokonca sa skôr vyhýbala miestam, kde žili bieli. Využívala svoje vedomosti, stala sa z nej liečiteľka a felčiarka. Pomáhala zbavovať bolesti, chorôb, pomáhala na svet deťom, ženám odpomáhala od nechceného. Cestovala a vstrebávala všetko to zlo, biedu a zúfalstvo spôsobené Temným pánom. To bol trest, ktorý si uložila sama.

„Pravidlá,“ povedala Rijuvaaen naoko otrávene, „ak sa budete stále držať starých pravidiel, Šajdán získa vášho pohrobka.“

Vereneas prižmúrila oči: „Ako o ňom vieš?“

„Nuž, zrejme nie si taká bystrá ako tvoja sestra. To, že ste ma vyhnali neznamená, že ste mi vzali moje schopnosti. Určite nie som taká silná, akou som mohla byť, ale stále viem svoje.“

„Taká drzosť, Aoibhneas ti zakázala pestovať a rozvíjať tvoje schopnosti!“

Starú elfku to rozosmialo.

„Ako vravím, namyslené biele fifleny. To, s čím sa narodíš, sa nedá zakázať. Určite, nemohla som sa rozvíjať otvorene a na všetky strany, ale vy ste si boli sebou také isté, že ste moje snahy ani len náhodne nezachytili. Vieš, akú moc by mohol niekto ako ja vložiť do rúk Šajdánovi? Buď rada, že som sa povzniesla nad tie vaše zákazy. A pravidlá. Že som sa naučila v sebe nechovať pocit krivdy.“

Vereneas si hrýzla pery. Ako jej mohlo uniknúť, že niekde sa celé roky pohybuje táto elfka? Nevenovali jej pozornosť, Aoibhneas ju potrestala a predpokladala, že nikto nebude mať odvahu protirečiť najvyššej vedme.

„Čo chceš?“ položila otázku, na ktorú Rijuvaaen čakala od začiatku rozhovoru.

„Nie, čo chcem ja, ale čo chceš ty. Čo potrebuješ.“

„A čo teda potrebujem?“

„Moju pomoc.“

Vereneas nemohla uveriť vlastným ušiam: „Chceš ma rozosmiať? Akú pomoc by som mohla potrebovať od niekoho, ako si ty? Len tu s tebou strácam čas!“

Otočila sa, že zmizne, ale zastavila ju odpoveď.

„Viem, že nemáš dosť síl dostať ho po bitke do jeho sveta a späť. Chceš, aby kvôli tvojej vlastnej pýche skončil v jeho pazúroch?“

Vereneas sa pomaly otočila a pozrela sa z ostra Rijuvaaen do očí: „Tak vrav. Čo ešte vieš?.“

„Kým Aoibhneas žila, ty ani žiadna iná ste sa nemohli zdokonaľovať. Lenže teraz je v inej rovine bytia a ty sama to zvládneš iba veľmi ťažko. Nemáš potrebnú silu na záchranu chlapca z iného času.“

„Chceš povedať, že by si to dokázala?“ opýtala sa mladá vedma vážne.

„Nie, rozhodne nie sama. Nemohla som ohýbať čas a priestor tak, ako by sa patrilo, aby ste na to neprišli. Ale nejakú silu mám. Možno dosť veľkú na to, aby sme spolu zabránili Šajdánovi stiahnuť chlapca ku sebe. Premýšľaj o tom, Vereneas, aby sme nemuseli naprávať nové chyby. “

Do prvého ročníka súťaže o poviedku zo sveta Pohrobka prišlo 13 prác, z ktorých dve boli pre nesplnenie podmienok zo vyradené. Zo zvyšných porota vybrala tie, ktoré sa umiestnili na prvých troch priečkach v tomto poradí:

  1. NÁVRAT autorka Diana Ďurinová, cena 500 €
  2. KRÁĽOVNÁ LIPA autorka Soňa Lantajová, cena 100 €
  3. FURKRRIGOV PRÍBEH autorka Dana Mačudová, cena 50 €

Poviedka Kráľovná Lipa bola uverejnená v tlačenej Fantázii 03/2009, č. 47. Zvyšné dve vám po dohode s autorkami i usporiadateľmi súťaže prináša denník Fantázia OnLine. Uverejnené poviedky neprešli redakčnou úpravou.

Tým, ktorí teraz ľutujú, že sa prvého kola súťaže nezúčastnili, odporúčame sledovať novinky na tejto stránke a v časopise Fantázia – pravdepodobne už čoskoro dostanú druhú šancu, veď rok 2010 je už za rohom.


28. októbra 2009
Diana Ďurinová