Bujne sa ženú cestami Sliezska počiatku 15. storočia kone Sapkowského rozprávačského umenia – v strhujúcom cvale nás zavedú na sabat, ukážu nám husitské plienenie, zopár nezabudnuteľných milostných scén – no občas sa rýchly cval mení na zmätok a vy máte dojem, že by azda bolo treba pritiahnuť uzdu – ktorej niet.
Alebo aspoň odkrojiť majstrovi – autorovi kúsok z jazyka, ktorý vraví čo nemá – strká do textu slová ako disident, narážky na Európsku Úniu či Kopernikov heliocentrizmus. Jedným slovom – hrá sa, užíva si to, avšak je to humor lacný, nehodný poctivej stavby, ktorú vybudoval. Ruší atmosféru – a dôvod som zatiaľ nezbadal…
Pochopiteľne, prelínanie časových línií v modernom historickom románe nie je ničím novým. Áno, mnoho vynikajúcich textov spomenutého žánru zjavne odkazuje na veci a javy mimo doby, o ktorej sú písané. Tento presahový druhoplán však musí mať tiež svoju štruktúru, význam, zmysel a odôvodnenie, musí byť do textu zasúvaný citlivo. Ak v novele Aleja Carpentiera Harfa a tieň nájdeme postavy blúdiť časom medzi osemnástym a dvadsiatym storočím, a Kjel Epsmark vo svojom najnovšom románe posúva Voltaira takmer do dnešných čias, rozrúšajú tým stavbu historického románu, pretože im ona nevyhovuje a chcú vypovedať čosi iné, čosi, čo sa nezmestí do širokospektrálneho obrazu doby.
Sapkowski sa však načrtávania tohto obrazu nevzdáva. A, ako sme spomenuli, robí to s chuťou a dobre.
Pochopiteľne – s rovnakou chuťou by mohol žáner historického románu parodovať (tak ako to neodolateľným spôsobom urobil Vladimír Neff, otec Ondřeja Neffa, vo svojej trilógii z rudolfínskych čias – kde sme sa medziiným stali svedkami štiepnej reakcie) – Sapkowského narážky však na rozdiel od Neffa nenarúšajú ilúziu, ale len atmosféru. Necítiť z nich parodickú zneisťujúcu hravosť, ale prevahu vševedúceho rozprávača, ktorý jednoducho, no nekompetentne prekročil jemu určený časový rámec.
Sapkowski si neuvedomil, že gesto vševedúceho rozprávača je vierohodné len vo svete, kde platia pravidlá. Ak ich autor sám naruší, mení sa z múdreho, ktorému chceme veriť, na chválenkára. Nuž áno – presne v chválenkárskom tóne pôsobí pasáž o nejakom Kopirnikovi, ktorý sedí vo veži bláznov, dume o tom, čo sa točí a čo nie, pod tlakom inkvizície je však hotový všetko odvolať, avšak nezatají, že o astronómiu sa zaujíma –áno a nielen on, ale aj jeho malý príbuzný Mikolaj…
A o pár strán predtým stretávame mladého muža menom Johannes Guttenberg ako predvádza svoj vynález, pričom nás autor ústami postáv nezabudne informovať, čo všetko môže rýchla dostupnosť vzdelania spôsobiť.
A ešte kdesi predtým uprostred nádherne vykresleného turnaja ktosi skríkne : ,,Zavlečme ich do Európy!\"
V týchto pasážach Sapkowski akoby nebol sám sebou – úzkou škárou na nás dýcha násilná aktualizácia, primitívny akože humor, ešte primitívnejšia a vyslovene ,,lacná\" radosť z odhaľovania ???historických súvislostí???, hodna tak nanajvýš kantora na vidieckej dvojtriedke v Hornej Porube. A navyše, úbohé postavy sú tu zneužité na vykladanie téz, ktorým nerozumejú.
Uvedené antihrozienka dohromady nezaberú ani dve strany textu – takže na rozlohe vyše 500 strán si ich nemusíte všimnúť. Vlastne, nemali by ste si ich všimnúť – z hľadiska plynutia príbehu sú absolútne zbytočné. A keďže, na rozdiel od ostatných epizód, nedotvárajú atmosféru textu, nemajú v ňom čo hľadať.
Avšak dosť o dvoch stranách. Zvyšok je…Sapkowski. Tak, ako ho poznáme z najlepších pasáží pentalógie o Geraltovi a Ciri. Tentoraz na ploche historického románu, presnejšie, prvej časti z plánovanej trilógie. S radosťou, bravúrne vyrozprávaný príbeh o mladom čarodejovi-lekárovi Reinmarovi z Bielawy, ktorý má v sebe omnoho viac z Marigolda než z Geralta. Sapkowski (s vyššieuvedenou výhradou) dokonale skĺbil prepracované historické pozadie (to, ako si jeho vytváranie ,,užíval\" cítiť z poznámok za textom) s popredím deja. Napriek tomu, že akcie plynú v rýchlom slede za sebou, nesplývajú dokopy – autor ich dokáže podať tak, že si zakaždým uvedomíte ich charakteristickú príchuť. Pretože u Sapkowského sa napriek zdanlivej ľahkosti a zľahčovaniu nič nedeje len tak a hocikde. Hrdina uháňa trhoviskom, ktoré žije svojim každodenným ruchom, načrtnutým niekoľkými kontúrami tak, akoby ste tam práve boli. Potom krčma s autentickými pazvukmi a vôňami, ruch turnaja s erbmi a pukotom suchých konských lajen. Sapkowského svet je bohatý, pestrý, omamne plný. Autor sa nebojí života, neodmieta ho – s rovnakou chuťou zobrazí filozofickú dišputu i prdnutie (najlepšie počas dišputy). Pri čítaní tohto textu sa vám nemôže nevybaviť nielen Sienkiewicz, ale aj iní veľkí majstri realistických románov, predstavitelia doby, ktorá zobrazovala a popisovala s chuťou a – vedela to. Do tkaniva historickej epopeje navigovanej vševedúcim rozprávačom akoby vystrihnutým z románu polovice 19.storočia Sapkowski (ako inak) zasúva fantastiku s jemnosťou hodnou špičkového chirurga – prechody sú nečakané a pritom úplne prirodzené, akoby vyrastali z podhubia doby… zrazu len pred vami ožije scéna ako z obrazov Hieronyma Boscha, tvory chlpaté, okaté, s veľkými hlavami či ušami, blkot ohňa na sabate, či šuchot krídel vtáka, ktorý sa v okamihu mení na vraždiaceho muža. Zrazu len v kostiach cítite temné lesy Sliezska v 15 storočí, plné vlkolakov, gnómov a stromov, vrcholce ktorých mnoho ráz videli dámy na metle či na inom inštrumente zospodu.
Poznámka redaktora: Na obrázku je poľská obálka knihy, keďže slovenská sa ešte nedá získať.
Andrzej Sapkowski, Narrentum (Veža bláznov), Bratislava Slovart 2003, preklad Karol Chmel