Vydavateľstvo Návrat sa pochlapilo a stihlo ešte v tom istom roku, ako vyšiel prvý diel druhej trilógie o Nadácii, vydať aj druhý s názvom Nadace a chaos. V krátkosti pripomeniem, že dej celej tejto druhej trilógie je situovaný do časov, ktoré predchádzali všetkým tým následným udalostiam, ktoré opísal vo svojich dielach o Nadácii Isaac Asimov. Každý z dielov píše iný autor a ten prvý, napísaný Gregorym Benfordom, sa zaoberal mladosťou a stredným vekom Hariho Seldona, genézou vzniku a podstatou psychohistórie, ale aj podrobnejšími vzťahmi medzi ľuďmi, robotmi, a umelými inteligenciami a širšími súvislosťami medzi minulosťou, aktuálnou spoločnosťou a mentalitou ľudí.
Greg Bear v druhom diele pokračuje zhruba tam, kde Benford skončil. Tých pár zaujímavých a niekedy trochu tajomných udalostí, ktoré sa stali medzi koncom prvého a začiatkom druhého dielu, vysvetlí Bear postupne, v jemných náznakoch a narážkach počas deja, takže druhý diel sa určite oplatí čítať pozorne a sústredene.
Hari Seldon dokončil výskum psychohistórie a vývoj psychohistorických rovníc a všetko nasvedčuje tomu, že sa blíži presne nešpecifikovaný bod zvratu, ktorý ma rozhodnúť, aká bude ďalšia cesta vývoja triliónov ľudí rozsiatych po celej galaxii. Bod zvratu je úzko spätý so súdnym procesom, v ktorom je Hari Seldon obžalovaný s velezrady a poburovanie, pretože ohlásil pád Trantoru a cisárstva. K bodu zvratu sa však zbiehajú nitky aj ďalších udalostí a dokonca ani veľký manipulátor ľudských dejín, robot Daneel Olivaw nemá o všetkých tušenie…
Moja obava, či Bear dokáže udržať vysokú latku, nasadenú Benfordom, bola našťaštastie zbytočná. Aj keď Bear nieje Benford, je v štýle a celkovom poňatí prvého a druhého dielu len nepatrný rozdiel, pretože aj Bear rozvrstvil dej na niekoľko línií: Seldon a proces, roboti a Trantor, mentalici a cisársky úradníci…). Je tu ale oproti prvému dielu menej akcie a viac či už filozofických alebo abstraktných úvah o ľudoch, robotoch, ich poslaní a budúcnosti a aj keď je druhý diel o stopäťdesiat strán tenší, dĺžka niektorých úvah by mohla byť predsa len kratšia. Bear sa taktiež menej zaoberá technikou a vedou prednadačného vesmíru, no nie je to na škodu, lebo dáva tak väčší priestor vývinu vzájomných vzťahov či jednotlivých charakterov. Príjemne som bol prekvapený najmä popisom, vývojom a konfrontáciou jednotlivých robotických charakterov, s ktorým sa autor naozaj pohral.
Na Trantore sa vplyvom mutácii, ale aj iných faktorov, objavuje zvláštny druh ľudí so silnými mentálnymi schopnosťami, schopný vôľou ovplyvňovať iné mysle. Títo mentalici poriadne zamiešajú kartami nielen Harimu a jeho psychohistórii, ale aj intrigujúcim cisárskym úradníkom a tiež rôznym utajeným skupinám robotov pôsobiacich na Trantore. Aby to nebolo všetko, na scéne sa objavuje aj robot, ktorého po nehode v medzihviezdnom priestore prestanú obmedzovať robotické zákony, takže má de facto slobodnú vôľu a môže urobiť čokoľvek. Psychohistorické rovnice praskajú vo švíkoch a už dlhšie zahnívajúci kolos galaktického cisárstva sa začína pomaly ale isto rúcať…
Jedným z významných kladov obidvoch dielov je to, že vytvárajú hodnoverný predvoj udalostí a dejov, ktoré sa plynulé napájajú na tie neskoršie Asimovovské. Kto pozná trochu lepšie Asimovov cyklus o Nadácii, vie, že je v ňom množstvo nevysvetlených línií a príbehov, množstvo postáv bez minulosti a veľa ďalších tajomstiev, ktoré mnohým dlho vŕtali v hlavách. Možno ich Asimov aj chcel raz vysvetliť, ale smrť v apríli 1992 mu v tom už zabránila. Benfordovi a Bearovi sa to však vcelku bravúrne podarilo a dúfajme, že podobne obstojí aj David Brin, autor posledného dielu s názvom Víťazstvo Nadácie. Z obidvoch kníh na vás dýchne ten špecifický a nezameniteľný duch starej Nadácie, ktorý pošteklí vašu fantáziu a navodí pocit úžasu.
Greg Bear: Nadace a chaos, orig. Foundatoin and Chaos, Návrat 2002, prekl. Dana Krejčová, obál. Jean Targete, brož., 409,–Sk, 338 s