Kruh autorovho sveta sa uzatvára. Pomaly, ale isto. Cítime v ňom a z neho vyčerpanie autora…V šiestej časti svojho životného diela siahol King sám po sebe ako po literárnej postave…Lenže pozor! To, čo u akademických a avantgardných autorov páchne umelým gestom, tu zaváňa prirodzenosťou. Miestami až desivou.
Svet Temnej veže je svetom mýtu. Mýtu USA, isteže, no ako nám je postupne čoraz väčšmi jasné, predovšetkým, autorovho automýtu. Nájdeme tu stelesnené autorove spomienky, sny, obľúbené knižky i jeho /teda najobľúbenejšie/ knižky, úspechy i nezdary. Grandiózna spoveď v epickom rytme nemá šancu stať sa onániou autora, pretože „ veci osobné“ sú obostreté košatosťou deja i obrazov. Autorov sebaobraz tak následne, celkom pochopiteľne, vyznieva pateticky a sebavedome – tento pátos však je, opakujem, presiaknutý autentickosťou.
King stotožňuje seba a svoje texty v časopriestore sveta, ktorý sa nevyhnutne stáva vašou nočnou morou. Príbeh už nesmeruje vpred. Zastal, roztiekol sa do potôčikov osudov jednotlivých postáv a tie sa skrúcajú kamsi do miest, kde sme už boli…možno…určite…hádam…takmer iste…
Šiesty, predposledný, zväzok je tak, na rozdiel od prinajmenšom dvoch predchádzajúcich častí, omnoho ťažšie čitateľný bez kontextu. Text je nesený na vlne narážok na už známe, „aktuálne“ sa toho porovnaní so štvrtou a piatou časťou mnoho nedeje; napriek tomu však vy, čo svet poznáte, nedokážete prestať čítať. Hoci vám bezpochyby bude ľúto, že tá a tá z vašich obľúbených postáv nedostala priestor na vykonanie činu a prejav navonok, vnútorný rytmus textu vás strhne.
Spev Susannah je text menej rozsiahly, hutnejší, zovretejší, disciplinovaný, omnoho menej rozšafný. Tu už nieto času na voľné rozprávanie a dobrodružstvá postáv, ktoré boli hrou skúšok. Atmosfére temnie, smerujeme k podstate, každá z postáv má úlohu, ktorú musí splniť Na bláznivé piruety nieto času ani miesta. Pomaly, ale isto vás začína mraziť.
King totiž majstrovsky brnká na city nášho – vášho podvedomia, s neochvejnou istotou inštinktu oslovuje najzákladnejšie reakcie nášho podja i neja. Píše svoj príbeh tak akoby a aby bol príbehom všetkých ľudí – a zároveň ostal jeho príbehom.
Kingova sebaistá prirodzenosť, s ktorou vytvára svoje možno miestami jednoduché, avšak bezpochyby presvedčivé a konzistentné univerzum ma nevyhnutne vedie k porovnaniu s najväčšími postavami dejín svetovej literatúry – Dantem, Goethem, Tolstým, Balzacom. Rovnako ako oni aj King je POSADNUTÝ víziou sveta, ktorú dôsledne napĺňa.
Jeho svet je iný.
Priaznivcov zmienených klasikov nemôže nezaraziť jeho priamočiarosť, miestami balansujúca na hrane s trivialitou. Stojí však za to podotknúť, že Kingov svet je svetom našim, dnešným; svetom, v ktorom nám symbolickosť stiera nedostatok odstupu; svetom, ku ktorému komentár, analogický tisícom poznámok k Dantovej trilógii, vytvoria až nasledujúce generácie, ktorým už bude jasné, čo nemalo byť jasné nám.
Ako môžeme vedieť, čo je tajomstvom, ak sme ním my sami?
Mýtus je realita snímaná z odstupu.