Existujú víťazstvá ducha. Niekedy, aj keď prehráš, víťazíš. (Elie Wiesel)
Znova snežilo.
Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila boky. Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel.
Pre ženy predávajúce svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy nazýval dámami – muži si nedokážu predstaviť, ako ťažké to majú, preto trocha úcty nikdy nie príliš. Rovnako pre mužov využívajúcich tieto dámy existujú mnohé nelichotivé pomenovania, no žiadne z týchto pomenovaní na Sarazina Faestreda nikto nikdy právom nepoužil.
Ulica bola prázdna, len obďaleč sa mihol zle oblečený chlapík mrmlúc niečo popod červený nos. Áno, bol to bezdomovec, ozdoba každého slušného mesta.
Ďalšou ozdobou tohto mesta bol hostinec „Pod vežou“, do ktorého ste mohli vojsť bez obáv, že by ste ho opustili bez niekoľkých zubov. Skrátka to bolo jediné slušné miesto v okolí, kde sa nie je čoho obávať.
Hostinec bol takmer prázdny. Pri krbe sa vyhrieval hudobník objímajúc mĺkvu flautu a poloprázdnu fľašu. Vedľa neho hlasno chrápal ozbrojený trpaslík, najskôr nejaký unavený žoldnier. Na opačnej strane miestnosti, kde bolo svetlo slabšie, sedela osamelá žena.
Krčmár zodvihol zrak a takmer prekvapene pozrel na prichádzajúceho hosťa.
„Fľašu červeného a dva poháre,“ šepol hostinskému, veľavýznamne ukazujúc na posledný stôl.
Hostinský pochopil. Sarazin pomaly minul všetky prázdne stoly, vyčaril očarujúci úsmev a prisadol si k žene. Pri troche šťastia sa ráno nebude prebúdzať v prázdnej posteli. „Bežne trávite večery v hostincoch?“
Niekto by začal rozhovor zdvorilým pozdravom, iný by sa najskôr predstavil, ďalší by sa rozhovoril o nezvyčajne chladom počasí, no Sarazin bol Sarazin a mal svoje vlastné (a overené) spôsoby, ako nadviazať nezáväzné známosti.
Žena naňho pozrela bez jedinej známky nadšenia.
„Pane. Bežne sa vnucujete ženám, ktoré nemajú záujem?“
„Nie,“ zasmial sa Sarazin, „ale vy záujem máte.“
Pozrela naňho s pozdvihnutým obočím.
Tmavohnedé vlnité vlasy boli lákavo rozpustené, pery krvavočervené bez použitia pokútnej farby a tvár prirodzene bledú. Celkom akoby vyrastala na šľachtickom dvore, bez nutnosti pracovať na slnku a potom svojim zmáčať otcovskú roľu. Jej spôsoby tiež hovorili mnohé…
„Na to ste prišli ako?“
„Je to nad slnko jasnejšie. Každý, aspoň trochu inteligentný muž, vám to vidí na očiach,“ odpovedal pohotovo. V tejto fáze rozhovoru boli sebavedomé úsmevy a pohotové odpovede to najdôležitejšie.
Cudzinka naňho skúmavo pozrela, akoby mu chcela nazrieť na samé dno jeho nie celkom nevinnej duše, ale prerušil ich hostinský. S úsmevom postavil na stôl fľašu vína a nalial do dvoch pohárov. Pokračovali, až keď kráčal preč.
„Čo ste vlastne zač? Potulný šašo?“
„Som majster ruky,“ uklonil sa Sarazin.
„Takže viete žonglovať.“
Sarazin pokrútil hlavou. „Majstrovstvo môjho dotyku spočíva niekde úplne inde: Pod mojim dotykom sa otvárajú zámky, vrecká a ženské srdcia, aby mi vydali svoje poklady. Som Sarazin Faestred, k vašim službám.“
Žena sa zatvárila sčasti znechutene, sčasti pobavene. To bol pokrok.
„Samozrejme, Sarazin Faestred. Ja som v tom prípade dračica preoblečená za ženu, teší ma.“
„Tak dračica,“ poznamenal dvojzmyselne, no okamžite uhol pohľadom a zatváril sa mierne urazene. „Vidím, že mi neveríte.“
„Lož máte vpísanú do očí, majster ruky,“ vysvetlila. „Každá priemerne inteligentná žena si to okamžite všimne.“
„Ako to môžete povedať, keď ste do mojich očí ešte nepozrela?“
Žena zodvihla zrak od vína.
Sarazinove tmavohnedé a jej zelené oči sa na dlhý, veľmi dlhý okamžik stretli. Ten pohľad vypovedal viac než tisíc slov, v tomto pohľade sa stretli dve silné duše. Ani mágovia z Akadémie a veľký muži sa nedokázali pozerať tak, ako ona. Sarazin si prekvapene uvedomil, že asi našiel niekoho seberovného.
„Som Sarazin Faestred, pastier, paholok, drotár, žobrák, zbojník, zlodej, pirát a mág… a ešte veľa ďalšieho,“ vyhlásil bez jediného mrknutia.
Uverila.
„Nemám vo zvyku predstavovať sa neznámym ošumelo vyzerajúcim indivíduám, ktoré evidentne neoplývajú dostatočnou inteligenciou na to, aby začali konverzáciu inak než zúfalým – a podotýkam netaktným – pokusom vnucovať sa,“ povedala chladne. Po chvíľkovej odmlke dodala: „No teraz urobím výnimku… Volám sa Lea.“
Ponad stôl podala ruku. Sarazin ju jemne stisol a nenápadne zamrmlal drobné zaklínadlo vyvolávajúce eufóriu.
„Navrhujem tykanie,“ nadhodil akoby bezstarostne. V skutočnosti chcel len využiť zaklínadlo, kým pôsobilo.
„Skutočný majster ruky,“ nadhodila Lea s úsmevom. „Každú osamelú ženu sa snažíš očariť?“
„Len tie osamelé ženy, ktoré ma očarili ako prvé.“
„A bolo ich mnoho?“
Bola to nepríjemná otázka. Pravda by ju mohla odpudiť, lož by mohla vycítiť – preto sa Sarazin pokúsil odviesť jej pozornosť prirodzeným komplimentom. „A žiadna z nich nemala tak krásny úsmev.“
„Takže ich bolo veľmi veľa,“ zatiahla neprestávajúc sa usmievať.
Sarazin na okamih stratil reč. Prišiel nájsť ženu, ktorá dobrovoľne skočí do jeho postele, no namiesto toho našiel ženu, ktorá všetky jeho triky prehliada a číta v ňom ako v otvorenej knihe. „Síce sa za to veľmi hanbím, ale takú už mám povahu,“ pripustil nakoniec.
„Páči sa mi tá úprimnosť… Ale to je všetko, čo sa mi na tebe páči, Sarazin Faestred,“ povedala s úsmevom a vstala. Z vešiaku vzala šál a začala si ho omotávať okolo krku. Sarazin využil chvíľu nepozornosti, natiahol ruku a zľahka sa dotkol jej boku. Stačilo vysloviť to správne zaklínadlo – Lea by okamžite zmenila názor, ostatne, ani teraz nebola tak pevne rozhodnutá, ako pôsobila. Tak ľahké! Dotyk, slovo, dve hrivny pre hostinského a Sarazin Faestred by prežil ďalšiu nádhernú noc hodnú spomienky, nikto by neutrpel škodu, všetci by boli šťastní a žili až do smrti… Sarazin ale zaklínadlo nevyslovil.
„Teda zbohom, môj majster dotyku,“ otočila sa k nemu. „Zbohom a dúfam, že sa už nestretneme.“
„Zbohom. Ja dúfam, že sa ešte stretneme,“ prehlásil Sarazin a čo najkrajšie sa usmial. Lea mu úsmev opätovala, zvrtla sa na päte a vyšla z hostinca do padajúceho. Sarazin nevstal a nešiel za ňou, i keď mohol. Možno dokonca mal.
Celý večer sedel nad vínom, počúval flautu a hĺbal, až kým ho nezmohla únava. Potom hodil hostinskému dve hrivny a prežil ďalšiu tichú noc nehodnú spomienky, nikto neutrpel škodu, všetci šťastní neboli, ale aspoň že žili až do smrti…
Ale kým smrť prišla, Sarazin často uvažoval, prečo tú očarujúcu ženu nechal ísť.
Až raz, mnoho osamelých nocí po tom, mu niekto múdry povedal, že niekedy vyhráva práve ten, kto sa tesne pred cieľom zriekne víťazstva.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.