Knižka zachytáva osudy Orysa, ktorý na čele družiny putuje pustatinou severu. Orys sa po rozchode s Verbaskou upriamuje už len na pomstu.
Usiluje sa zneškodniť Šajdána, ktorý vlastní polovicu kryštálu s magickými schopnosťami (tú druhú má, samozrejme, náš hrdina bez bázne a hany). Boj so zlom hlavného protagonistu čoraz väčšmi pohlcuje. Je čoraz bezcitnejší. Zvrat v citovom živote nastáva po stretnutí so snérijskou prostitútkou Wendou. No po násilnom ukončení vzťahu s ňou Orys definitívne odvrháva všetky emócie a chladne kráča za prameňom všetkého zla – Šajdánom… Od Cárgradu po Axtlapán.
Týmto som vyčerpal dejovú líniu textu. Značnú časť knihy hrdinovia totiž neputujú, ale rozhodujú sa a v podstate bezcieľne sa mocú krajinou. Ich pôvodný plán zachrániť s pomocou Snérie Cárgrad padne vo chvíli, keď sa dozvedia, že mesto už zachránili trpaslíci (pozri záver druhej časti ságy). Jednotlivým udalostiam chýba hlbší vnútorný súvis. O gradácii ani nehovoriac. Z kompozičného hľadiska je Krvavá pyramída dlhánskou expozíciou, ktorá bez zápletky a zauzlenia prechádza k už spomenutému finále. Autor miestami príležitosť na zauzlenie príbehu doslova zahadzuje. Keď Orys s družinou prichádza do Snérie, dozvedáme sa, že v meste bojujú o moc dve politické frakcie. Miešanec vodcu jednej z nich, Hellmera, zabije v krčmovej potýčke. Hnutie odporu sa rozpadá, Orys ide pokojne ďalej. Do družiny pribúda Wenda, Hellmerova milenka a prvotná príčina bitky. Veľká lovestory sa nekoná, dočkáme sa niekoľkých nádherne neohrabaných scén, v ktorých čierny strážny anjel Watambo striedavo poučuje jeho a ju, ako by si mali počínať, aby bol vzťah harmonický. Fabulačný oblúk sa teda mení na minimálne zvlnenú čiaru.
Jednou z príčin sujetovej bezradnosti sú postavy. Hoci heroická fantasy nevyžaduje psychologickú prepracovanosť kalibru Dostojevského, nadmerne ploché, jednoduché a nevýrazné charaktery dej brzdia. Jednotliví hrdinovia totiž svojou povahou predurčujú vykonávanie úzkeho okruhu činností. Mimo neho zlyhávajú alebo pôsobia smiešne. A tak Watambo stále radí, Wenda hrá „tú trpezlivú a jemnú, ktorá všetko chápe“, Orys, ako najprepracovanejšia postava strieda dve polohy – „tokaciu“ a „pomstychtivú“. Nádejne závistlivý a povýšenecký Grät prestane opovrhovať Wendou po súboji s Orysom. Každý prípadný náznak intrigy z jeho strany likviduje Šajdán usmrtením. A tak je vďaka zloduchovi zachovaná vnútorná rovnováha v družine. Každý sa, za zvuku záhoráckych „hlášok“ trpaslíkov, správa podľa svojej šablóny. A keď sa hrdinovia dopustia niečoho tak nebezpečného ako je myslenie vo vnútornom monológu, sme pre istotu vystríhaní kurzívou.
Konkolove postavy sú naivné. Svojou úrovňou sa vyrovnajú partii chlapcov z Rýchlych šípov alebo Mayovým figúrkam. Na rozdiel od Foglara či Winnetouvho tvorcu im však chýba bezprostrednosť a živelnosť. Foglarovi chlapci a Mayovi zálesáci plánujú, vymýšľajú a uskutočňujú – síce nehorázne a v praxi neuskutočniteľné – avšak predsa činy. Konkolove postavy sa naivne realizujú skôr smerom dovnútra, na rovine myšlienky. Keď príde k skutkom, autor ich núti správať sa rozumne – a preto nijako. Postava s psychologickým zázemím osem až dvanásťročného chlapca zložito intrigovať nedokáže.
Štefan Konkol sa takto úspešne vyhol logickým chybám v deji, avšak zároveň i dejovému napätiu. V knihe je minimum logických chýb, ale tu platí pravidlo „Neschybí len ten, kto nekoná.“ Osobne by som uprednostnil zopár bláznivých dobrodružstiev, adekvátnych úrovni hrdinov. Po ich začlenení by sa text stal dobrým čítaním pre mládež.
Dej a postavy Konkolovej knižky sú zasadené do autenticky vykresleného prostredia. Jeho detaily sú dobre faktograficky podložené a zdôvodnené. Snéria má priaznivé podnebie pod vplyvom teplého morského prúdu (s.38), pri zobrazovaní Axtlapánu autor zužitkoval svoje poznatky o juhoamerických kultúrach. Škoda, že živé farby prostredia nezasiahli aj dej a postavy.
Miešanci 3.b – Krvavá pyramída
Autor: Konkol, Štefan
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Epos
Rok vydania: 2002
Obálka: Martina Pilcerová
Väzba: brožovaná
Počet strán: 269
ISBN 80–88977–56–8)