Satelitné mesto. Obrovský komplex, v ktorom nájdete všetko, čo žiada telo a nič po čom túži duša. Osemsto kilometrov šedivej ocele a automobilov. 25 miliónov ľudí. Jeden z nich, štrnásťročný Cosimo Hill, je sirota – chovanec Inštitútu Clarissy Frayneyovej. Patrí do najnižšej kasty “nesponzorovaných”. Cez deň pätnásť kilometrov beží na bežiacom páse, aby bosými a vyholenými nohami otestoval nové série antiperspirantov. Dolné končatiny má totiž lepiacou páskou rozdelené na päť častí, z ktorých každá patrí jednému z testovaných výrobkov.
Večer spolu s ostatnými nafasuje menáž. Balíček pôvodne určený pre vojakov v nasadení, ktorý však armáda prestala používať, keď ju niekoľko vojakov žalovalo za spôsobenie vnútorného krvácania. Balíčky sa v rámci humanitárnej pomoci dostali do Inštitútu. Sú skutočne efektívne – tanierik vyrobený z celozrnného chleba, fľaša z polotuhej gumovitej hmoty, oboje možno po zjedení a vypití obsahu konzumovať i po tme. Inštitút šetrí.
Keďže Cosimom trepe puberta, nedokáže nesporné výhody tohto života oceniť. Plánuje útek. Sen sa mu splní – avšak trocha iným spôsobom…po ťažkom zranení sa ocitá uprostred skupinky supervedátorov, lovcov nadprirodzeného, t.j. Parazitov, ktorí z ľudí vysávajú životnú energiu. A teraz sa začína skutočný boj…
Eoin Colfer, autor, na Slovensku i v Česku známy cyklom o geniálnom darebákovi Artemisovi Fowlovi, opäť ponúka príbeh nesený detskými či prinajmenšom veľmi mladými hrdinami. Atmosféra je však, ako už napovedá prerozprávaný úvod, omnoho drsnejšia. Supervědátor je cyberpunková antiutópia adresovaná tínejdžrom. Nájdu tu svižný dej, v ktorom akcia valí za akciou, jednoducho, no výrazne podané postavy, s ktorými sa môžu stotožniť a tvrdý, nesentimentálny záver neosladiteľný ani takmer hollywoodskym bozkom a pripravujúci /pravdepodobne/ pôdu ďalším pokračovaniam.
Colferovi sa v knižke podarilo vystihnúť konanie a správanie pouličného gangu mladistvých /lebo ničím iným v podstate supervedátori nie sú/. Obraz sveta, ktorý podáva, je krutý až na hranicu príšernej grotesknosti /pozri vyššie/, miestami by hádam pôsobil absurdne – nebyť nemilosrdne konkrétnych detailov…Strhnutý naliehavosťou témy a ponurosťou prostredia, myslí autor občas za postavy, vedúc ich za ručičku k záverom, na ktoré by sami prísť nemali a nemohli. Čitateľ -tínejdžer mu to však iste odpustí. Tempo príbehu totiž priam nadupane spekelnieva, adrenalín stúpa, a tak nie je čas na myslenie, čo je na zamyslenie, pretože mám dojem, že Colfer tu nevdojak a bolestivo trafil klinec aj po mojej hlavičke. Na ulici sa nerozjíma, ale skáče v pohyboch pripomínajúcich počítačové clicky…Toto už vlastne nie je antiutópia, ale horor. O to strašnejší, že jeho podstata sa blíži slovíčku pravda.