WIEDŹMIN, r. Marek Brodski, 130 min., Poľsko, 2001
Odkedy Andrzej Sapkowski napísal prvú poviedku o Zaklínačovi, každému muselo byť jasné, že bielovlasý muž so strieborným mečom sa raz musí objaviť na filmovom plátne. Keď sa skutočne začalo hovoriť o nakrúcaní, Pavlovov reflex sa u Geraltových fanúšikov prejavil podobne ako u tolkienistov očakávajúcich film Pán prsteňov. Ustavičné odklady premiéry, herecké obsadenie a povesti o tom, že scenár iba laxne vychádza z pôvodných poviedok, to všetko plnilo krv nedočkavcov adrenalínom, cholesterolom a nemrznúcou zmesou. Nakoniec však Premenenec predsa len ráznym krokom vyrazil do filmového sveta, aby bránil ľudí a zabíjal netvorov.
O tom, ako sa vlastne stal zaklínačom, sa dozvieme skôr, ako zmiznú posledné úvodné titulky. Film postupne prechádza viacerými poviedkami, ale snaží sa zachovať vodiacu líniu – Geraltovo pátranie po Ciri. Práca zaklínača je neľahká, nebezpečná a Bielovlasému skutočne niet čo závidieť. Stretáva sa s drakmi, kikimorami, ale aj s oveľa väčšími ohavami v ľudskej podobe. Čo iste mnohých zaujme, je nadmiera nahoty – aspoň v porovnaní so súčasnou hollywoodskou produkciou. Ide o poľské dielo a odriekaného chleba najväčší krajec. Takže divák si môže vybrať to, čo je mu srdcu, prípadne inému orgánu (oku) blízke: klasické obliny Yennefer, vyšportované postavy Zerikánok, rubensovské krivky Stregoborových ilúzií, alebo trochu prezretá, materská krása veštice chrámu Melitelé. Ani dámy nebudú sklamané, pretože Michal Źebrowski je poriadny kus zaklínača.
A samotný zaklínač je, akože inak, najsilnejšou stránkou tohto filmu. Źebrovski, v Poľsku preslávený filmami ako Pán Tadeusz a Ogniem i mieczem, vyzerá, akoby sa na Kaer Morhen narodil. Geralt v jeho podaní je navyše hlboko ľudský, možno ľudskejší, ako ktokoľvek z nás. Ľudskosť a nenútenosť je aj sprievodným znakom väčšiny ostatných postáv. Po americkej veľkovýrobe, zameranej hlavne na akciu, technickú dokonalosť, srdcoryvné scény a patetické drísty, takýto návrat k obyčajnému ľudskému faktoru priam pohladí dušu. Marigold tu nie je protiváhou depresívneho Geralta, ale skôr spoluhráč, ktorý mu, síce občas kyptavo, ale vždy s dobrým úmyslom nahrá na smeč. Keď sa objavili prvé správy o tom, že úlohu barda má dostať Zbigniew Zamachowski (Tri farby), rozhorčením fanúšikov ste mohli vymaľovať Červený kútik. Zaklínačovho najlepšieho priateľa, básnika presláveného nekonečnými avantúrami, predsa nemôže hrať tento obstarožný, mierne pupkatý pivoľub! Chyba. Predstava, že ženy najviac letia na bohatých, krásnych svalovcov, je trochu zavádzajúca. Po pätnástich rokoch manželstva sa totiž väčšina svalstva presťahuje kamsi nad opasok, krása sa skryje pod opuchnuté viečka, a ani bohatstvo samo o sebe ženu neuspokojí. Práve takýto Marigold, ak je vtipný, ak vlastní romantickú dušu a za každých okolností dokáže svoju milú pobaviť, má vyhraté. Príjemným oživením je hudba, najmä Jaskierove – Marigoldove „rady“, ktoré sprevádzajú Geralta zakaždým, keď sa chystá do nového nebezpečného dobrodružstva.
To, čo kazí celkový dojem z filmu, je drastický strih. Marek Brodski okrem iného leštil Spielbergovu režisérsku stoličku pri nakrúcaní Schindlerovho zoznamu, preto by mal byť dosť skúsený na to, aby si dokázal jednotlivé scény ustriehnuť. No z príbehu vznikol násilný zlepenec, na niektorých miestach držiaci pokope len zásluhou sekundového lepidla a zveráka. Ďalej sú to „bojové“ scény. Hoci Źebrovski sa snaží, ako môže a je vidieť, že sa o boji niečo naučil, väčšinu jeho protivníkov by porazil aj klát pred Stregoborovou drevárňou. Jedinou dynamickou výnimkou je snáď Kinga Ilgner ako Renfri. Yennefer v podaní Grazyny Wolszczak akoby sa vo filme objavila iba preto, aby sme uverili, že aj Geralt má nejaký sexuálny život. Najhoršie však vychádza postava, ktorá mala byť kľúčová – a tou je Ciri. Neviem, koho dcérkou je toto dievčatko, že Ciri musela hrať práve ona, ale byť skutočným zaklínačom, tak sa na túto handrovú bábiku vykašlem a adoptujem si nejaké životaschopné rómske dieťa.
Napriek tomu, že Wiedźmin nie je nijaký veľkofilm, prihadzujem jeden bod navyše za herecké výkony. Nielen Źebrovski sa do projektu viditeľne vrhol s celou dušou a sakramentsky dobrým telom, hoci stotožniť jeho mladistvú bucľatú tváričku s drsným a skeptickým zaklínačom bolo spočiatku dosť ťažké. Zahviezdili tu aj iní: Zamachowski, ktorého Marigoldovi by skočila na lep aj najnedostupnejšia elfská princezná, Andrzej Chyra – Borch Tri Kavky, Agata Buzek v úlohe Pavetty, či obe „zaslúžilé“ dámy – Ewa Wisniewska ako kráľovná Calanthé a Anna Dymna ako Nenneke.
Ďakujem tvorcom filmu, že ho urobili aspoň takým, aký je.
Hodnotenie: 7/10 Michal Jedinák