Legenda o ôsmich psích samurajoch 1. časť

z hľadiska jej technickej reprodukovateľnosti - 1

Hakkenden - perly
Princezná Fuse
Šinó
Genpači
Daikaku
Keno

Dva meče vs. Playstation

V časoch rozvíjajúceho sa feudalizmu Jamagaku Soko (1622 – 1685) spísal pravidlá morálneho kódexu japonských samurajov, zvaného bušidó. Už v 12. storočí totiž začal proces oddeľovania vládnucej triedy, najmä samurajov, od bežného obyvateľstva. V nasledujúcom období si títo dediční bojovníci vybudovali výnimočné postavenie a ich význam a moc sa čoraz viac upevňovali. Vydobyli si právo nosiť dva meče, ktoré bolo nižším vrstvám odopreté. Ich povinnosťou bolo slúžiť svojmu pánovi, chrániť tých, ktorí mečom vládnuť nemohli, a ísť ostatným príkladom svojou mravnosťou a úctou k spoločenským hodnotám.

Pri revolúcii Meidži bol v roku 1868 samurajský stav zrušený. Samuraji mali zakázané nosiť meče, armáda bola preorganizovaná podľa západného vzoru a do jej radov sa prijímali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev. Významným samurajom však nová vláda umožnila získať výsadné postavenie, a tak sa z nich stali štátni úradníci, príslušníci polície alebo vojenskí hodnostári. Preto sa tieto zložky štátu dosiaľ v Japonsku tešia veľkej úcte.

Hospodársky rozmach v druhej polovici 20. storočia urobil z Japonska svetovú ekonomickú veľmoc. Obyvateľstvo sa viac než predtým kvôli pracovným príležitostiam sústredilo do veľkých miest. Napríklad tzv. Veľké Tokio je podľa počtu obyvateľov najväčšou metropolitnou oblasťou sveta. Na ploche 13 500 km2 v prefektúrach Čiba, Kanagawa, Saitama a Tokio žije vyše 35 miliónov obyvateľov (z toho 12 miliónov v samotnom hlavnom meste), čo je rovnaké množstvo, aké žilo na začiatku éry Meidži v celom Japonsku. Z prehustenia obyvateľstva okrem ďalších negatívnych aspektov vyplývajú aj veľké tlaky na psychiku mladých ľudí. Aby sa stali v dospelosti čo najúspešnejšími, musia absolvovať prestížnu univerzitu, a to vedie k požiadavke čo najkvalitnejšieho predchádzajúceho vzdelania, vrátane predškolského. Samozrejme, takéto vzdelanie svojim deťom nemôže poskytnúť každá rodina. Vysoké požiadavky, ktoré sa kladú na deti a mládež, majú za následok veľký počet samovrážd, drogovú závislosť, narastanie kriminality detí a mladistvých. Mladí ľudia, ktorí nevidia svoju budúcnosť v preplnenom veľkomeste nádejne, sa utiekajú k počítačovým hrám, videu a DVD, k lacnej zábave, ktorú im poskytujú zábavné kluby. Trojgeneračná rodina, ktorá bola donedávna pre Japonsko charakteristickou, sa rozpadá. V nadmiere lacných produktov sa strácajú staré hodnoty a mladý človek, dennodenne bombardovaný svietiacimi sloganmi reklám a monitormi hracích automatov, ťažko rozlíši trvalé priority od dočasných.

Závislosť publika na televízii, videu či DVD však zároveň ponúka možnosť prenikania istých ideí k masám. Graeme Burton a Jan Jirák na príkladoch kriminálnych a príbehov uvádzajú, ako môžu filmové (a literárne) žánre podporovať u divákov rozlišovanie v základnej otázke dobra a zla (Burton – Jirák, 2003, s. 189). Stratu opory v rodine a tradičných hodnotách do istej miery nahrádza televízia. Podľa Jamesa Monaca je základnou jednotkou televízie seriál, ktorý dáva možnosť rozvíjať postavy tak, ako to v iných médiách nie je možné (Monaco, 2004, s. 495.). Potreba identifikovať sa s postavou televízneho seriálu je typická pre mladého i dospelého človeka, ako Monaco rozvíja ďalej v kapitole Televize jako virtuální rodina. Umelecké dielo, v tomto prípade televízny seriál, môže skrz svoje žánrové vyjadrovacie prostriedky nenápadne fixovať v divákovi určité idey, hodnoty. Ľahká dostupnosť umožňuje širokým masám konfrontovať svoje názory s tými, ktoré sú prezentované v diele. „Film, televízia, rozvoj reprodukčnej techniky zásadne zmenili náš spôsob vnímania skutočnosti, práve oni prispeli k estetizácii našich postojov k skutočnosti.“ Pauer, 2004, s. 153). Teda nielen toľko diskutovaný vplyv násilia uvádzaného v médiách, ale aj možnosť predostrieť ideu návratu k tradičným hodnotám je producentskou spoločnosťou viac než uchopiteľná. Pre Japonsko je typická forma televízneho seriálu anime.

Anime – súčasť japonskej kultúry

Protiváhou západného komiksu je v Japonsku manga. S týmto pojmom úzko súvisí slovo anime, čo je vlastne manga prepracovaná do animovanej podoby. Anime priniesla moderná doba, a tým položila základný kameň večného sporu, čo je lepšie: manga nebo anime, hlavne keď ide o spracovanie pôvodnej manga predlohy do animovanej verzie. V skutočnosti však záleží len na divákovi, ktorý prístup je mu bližší. Časom sa v žánri anime vytvorilo mnoho subžánrov, čo zabezpečuje široký záujem divákov. Tak ako sú u nás u niektorých skupín v obľube telenovely, tak si japonské ženy v domácnosti vychutnávajú popoludňajšie vysielanie anime seriálov, kde krásne dievčatá prežívajú zložité ľúbostné dobrodružstvá a pritom, tak ako to obvykle ženy robievajú, zachraňujú svet. Obrovská ročná produkcia anime zahŕňa i zložité príbehy plné odkazov na východnú filozofiu a západnú kultúru, dobrodružné seriály či príbehy nabité životnými skúsenosťami a vnútornou krásou alebo filmy pre deti so silne edukatívnym nábojom.

Oproti západnej produkcii sa však tvorba anime riadi pravidlami, ktoré sú pre našu kultúru pochopiteľné až po získaní istých skúseností. V japonskom animovanom filme divák nemôže očakávať tabu – témy ktoré sú na západe nedotknuteľné, napríklad incest ako bežná súčasť príbehu či smrť hlavného hrdinu hneď v prvej časti seriálu. Pre mnohé anime je typická zložitá kompozícia plná flashbackov a „príbehov v príbehu,“ čo vyžaduje vyššie nároky na pozornosť pre neskúseného diváka. Typické pre tento žáner je využitie zvierat, avšak nie takým spôsobom, akým sme zvyknutí. Líšky, jazvece a mačky patrili odjakživa k japonskej mytológii a bolo by ľahkomyselné predpokladať, že film či seriál o takýchto zvieratkách je určený pre deti. Ďalšou nevyhnutnou témou, objavujúcou sa v anime, je reinkarnácia a v neposlednom rade je to zobrazenie samurajov ako nositeľov tradičných hodnôt spoločnosti. Seriál Hakkenden, ktorý sme si vybrali na analýzu, je rozsiahle dielo, ktoré zahŕňa takmer všetky spomenuté špecifiká.

História legendy o ôsmich psích samurajoch

Legenda o ôsmich psích samurajoch sa viaže k obdobiu občianskej vojny v prvej polovici 15. storočia medzi šogúnom Jošinorim Ašikagom a jeho zástupcom Močiužim Ašikagom. Ústredným motívom legendy je pád a znovuzrodenie rodiny Satomi. Jošizane Satomi ako hlava rodu bojoval na strane samurajov z Juuki, ktorí podporovali vicešogúna. Podľa legendy bolo rodové sídlo Satomi dlho obliehané vojskami zradcu Kagecuru Anzaiho. Úrodné ryžové polia provincie Awa vojská zničili a klan je na pokraji vyhladovania. Väčšina schopných bojovníkov, vrátanie pánovho syna i nádejného zaťa, je podľa správ mŕtva. Pološialený Jošizane Satomi vyhlási, že aj psovi, ak zabije Anzaiho, dá za manželku svoju jedinú dcéru, princeznú Fuse. A to sa i stane – Anzaiho zabije miláčik domu, pes Jacufusa.

Samuraj musí sľub dodržať a princezná odchádza so svojím psím manželom do hôr. Tam sa jej sníva, že je s Jacufusom tehotná. Víziu považuje za znamenie kliatby a úbohému zvieraťu sa nedovolí k sebe sa ani priblížiť. Ale princeznin snúbenec Daisuke neočakávane prežil v boji a ponáhľa sa Fuse na pomoc. Nešťastnou náhodou šíp, ktorý zabije Jacufusu, zasiahne i Daisukeho vyvolenú. Krv poškvrní posvätný náhrdelník na šiji mladej ženy a osem perál sa rozletí všetkými smermi spolu s dušami princezniných synov. Umierajúca Fuse pochopí, že jej obavy boli zbytočné, a požiada Daisukeho, aby svoj život zasvätil ochrane jej detí.

V priebehu dvoch rokov sa rôznym rodinám narodí sedem chlapcov. Tragédie a intrigy ich zbavia blízkych a donútia opustiť domov. Prvý sa na cestu vydáva pôvabný Šino, ktorého otec s úmyslom ochrániť syna pred smrťou v boji vychovával ako dievča. Čoskoro sa ale ukáže, že Šinov jemnocit musí ustúpiť talentu v zaobchádzaní s mečom. Cudzia falošnosť a zloba mladíka privedú k bývalému kamarátovi Sosukemu a k nebezpečnému, trochu bláznivému Genpačimu. Živé perly, ktoré každý z nich vlastní od narodenia, preukážu ich bratstvo. Vo víre udalostí sa postupne stretávajú s ostatnými bratmi, až narazia na ôsmeho – Šinbeiho, ktorý síce zázračne rýchlo vyrástol, ale je stále ešte dieťaťom – neposlušným a nerozumným. Spoločne sa vydávajú na cestu za spravodlivosťou.

Keď sa Kjokutei Bakin, syn samuraja, rozhodol ešte pred cisárskym ediktom vzdať sa dvoch mečov a stať sa v tých časoch v Japonsku jediným profesionálnym spisovateľom, netušil, že raz bude jeho príbehy poznať celý svet – i ten, ktorý bol klincom v rakve samurajstva. Legendu Hakkenden (názov je zložený zo slov hači = osem, ken = v tomto prípade pes a den = legenda) písal 28 rokov; dosiahla rozsahu 106 zväzkov a je najdlhším textom v japonskej klasickej literatúre. Takto bol príbeh, pôvodne prenášaný iba ústnym podaním, po prvýkrát zaznamenaný a šírený knižne a dočkal sa mnohých vydaní v japončine i iných jazykoch.

Keďže legenda o ôsmich psích samurajoch je súčasťou japonskej mytológie a dáva podnet k japonskej národnej hrdosti, s vývojom kinematografie sa stala veľkou výzvou pre filmových režisérov. Prepísať ale takéto rozsiahle dielo na filmové plátno nebolo nič jednoduchého. Už v roku 1913 vznikol nemý film režiséra Šoza Makina Noči no hakkenden. Z ďalších spracovaní môžeme spomenúť Satomi hakken-den režiséra Koičiho Učide (1959) a ďalší film s rovnakým názvom natočil v roku 1983 Kindži Fukasaku. V roku 1993 sa konečne podujal toto dielo prerobiť do podoby animovaného seriálu režisér Takaši Anno pod názvom Hakkenden šin šo.

**

2. časť: Legenda o ôsmich psích samurajoch z hľadiska jej technickej reprodukovateľnos­ti 2


20. októbra 2009
Alexandra Pavelková