Kull Dobyvateľ

John Nicolella

Keď začiatkom 8O-tych rokov Arnold Schwarzenegger prijal účinkovanie v Barbarovi Conanovi, podpísal zmluvu na celkovo päť filmov o legendárnom cimmerskom zabijákovi. Ako však všetci vieme, kvôli vlažnej diváckej reakcii na Conana Ničiteľa sa producenti rozhodli ukončiť celú ságu pri čísle 2. Scenár na tretí diel bol odložený do šuplíku a Arnie dostal vedľajšiu úlohu v silne odvaróznej Červenej Sonji. Tento nepodarok definitívne ukončil jeho vyčíňanie s mečom a pochoval klasickú heroic fantasy do hlbokého hrobu, kde kŕmila červy viac než trinásť rokov.

Štúdio Universal dlho hľadalo čarodejníka, ktorý by oživil túto spráchnivenú múmiu. Ukázalo sa, že by tým vyvolávačom mŕtvych mohla byť producentka Raffaella De Laurentiis, tvorkyňa zatiaľ jediného kvalitného a divácky úspešného fantasy filmu 9O-tych rokov, Dračieho srdca. Táto nekromantka však pri svojich kúzlach namiesto pergamenu so starými zaklínadlami použila onen zabudnutý conanovský scenár a dala ho zrenovovať mužovi menom Charles Edward Pogue, ktorý pre ňu napísal aj už spomínané Dračie srdce. Za „odbornej“ asistencie L.S.DeCampa, známeho to napodobňovača howardovských textov, vznikol scenár, ktorý neprináša nič nového, ale je svižný, zručne napísaný, a hlavne je to „sword & sorcery“ v krištáľovo čistej podobe.

Vyzbrojená týmto scenárom a nasledovaná družinou filmového štábu, vydala sa pani producentka na ďalekú púť do divokých končín Strednej Európy. V kráľovstve Slovenskom zvanom už natočila aj onú legendu o hovoriacom drakovi, a zrejme bola spoluprácou s miestnymi domorodcami veľmi spokojná, lebo sa opäť obrátila na Štúdio Koliba s prosbou o pomoc. Len škoda, že pani De Laurentiis tentokrát prišla s omnoho ľahším mešcom. Prvým nepríjemným dôsledkom tohto faktu je, že Kull Dobyvateľ má úbohú výpravu. O interiéroch škoda hovoriť, exteriéry pozostávajú z lacnými kulisami oblepeného Devína, jednej polystyrénovej jaskyne a niekoľkých nie veľmi dôveryhodných panoramatických záberov, vytvorených na počítači. V tom všetkom sa pohybujú postavy navlečené do mizerných kostýmov a mlátia sa plechovými zbraňami bez akejkoľvek výtvarnej atraktivity. A zatiaľčo triky v Dračom srdci obstarala Lucasova firma ILM a právom získali nomináciu na Oscara, v Kullovi uvidíte efekty sotva na úrovni trochu drahšieho televízneho seriálu. Latexové príšery sú rovnako smiešne ako v Conanovi Ničiteľovi, čo je vzhľadom na trinásťročný rozdiel medzi výrobným dátumom oboch snímkov na pováženie. Jediné, čo po vizuálnej stránke poteší oko diváka, sú úvodné titulky, pirátska veslica a pupok veštkyne Zarety. V konečnom dôsledku teda obidva Conanove dobrodružstvá i Červená Sonja boli oproti Kullovi úplnými veľkofilmami. Pre slovenského /i českého/ diváka navyše vyvstáva z filmu nečakaná, avšak dosť závažná dilema. Na jednej strane je hrdý, že sa slávna Howardova predloha natáčala práve v týchto končinách, no zároveň sa našinec asi len ťažko stotožní s predstavou bohatého kráľovského sídla Valusijskej ríše, keď vie, že je to vlastne len tá stará ruina na sútoku Moravy a Dunaja.

Pozrime sa však, čo sa v tomto nie príliš malebnom prostredí odohráva. Že je Kullov príbeh vlastne tretím conanovským dobrodružstvom, to je úplne zrejmé, pretože očividne pokračuje v započatej línii. Miliusov Barbar bol drsným, krvavým, Nietscheho filozofiou inšpirovaným veľkofilmom o pomste, hľadaní samého seba a dvojsečnosti „hrdinských“ skutkov. Fleischerov Ničiteľ znamenal veľký krok v ústrety všeobecnému diváckemu vkusu, ale ešte stále sa v ňom dala nájsť štipka ten čarovnej howardovsko-hrdinskej atmosféry. Naproti tomu Kull dobyvateľ je už iba plytkým fantasy dobrodružstvom, prostučkou zábavou zrejme adresovanou pubertálnemu nadšencovi, pretože je napriek množstvu bojových scén bez krvi a doslova chŕli viac či menej vtipné hlášky prevažne sexuálneho charakteru. Ako sme už povedali, príbeh neoplýva originalitou /motív oživenia 3OOO rokov mŕtvej acheronskej čarodejnice napríklad pochádza z Howardovho románu H10odina draka/ a je až zarážajúco podobný práve Conanovi Ničiteľovi – snaha zlej čarodejnice o privolanie temných mocností na tento svet, putovanie za magickým prostriedkom na zastavenie týchto jej ambícií, hrdinka, ktorá jediná môže tieto spásne čary ovládnuť, zápas hlavného geroja s veliteľom kráľovskej gardy, záverečný boj s démonickou príšerou v panovníckom sídle. O detailoch, ako je napríklad zavalenie hrdinu v skrýši čarodejnej moci či opilecko-odpadávacia scéna ani nehovoriac. Z okopírovaných prvkov však vyložene poteší kratučká a veľmi smradľavá epizóda s ťavou, ktorá nechýbala ani v conanovkách – až na to, že Kevin Sorbo si nemôže dovoliť zraziť to nešťastné zviera päsťou k zemi, lebo nie je až taký borec, aby sme mu niečo podobné uverili.

Keď už hovoríme o hercoch, práve ich výkony sú tým zázračným elixírom, ktorý tomuto filmu dodáva život. „Herkules“ Sorbo síce nemá muskulatúru Arnolda Schwarzeneggera, ale je krajší, v šermiarskych súbojoch mrštnejší a /to predovšetkým/ je omnoho lepší herec. Odvážim sa povedať, že na jeho uvoľnenom, primerane sebaironickom výkone stojí a padá celý film. Navyše z tejto postavy bolo dôsledne odstránené to, čo nás znervózňovalo na seriálovom Herkulesovi – a síce, že Kull nie je žiadny svätuškár vo vzťahu k ženám a že nebojuje holými päsťami a všelijakými polenami, ale poriadnymi mečmi či dvojbritou sekerou. Karina Lombard vie, čo sa čaká od Hrdinovej Kočky a vzťah jej hrdej otrokyne Zarety voči novopečenému majiteľovi kráľovského háremu ma švih a svojský pôvab. Tia Carrere, hoci trošku pribrala do tváre, je stále onou pomilovaniahodnou šikmoočkou a postave čarodejnice Akivashi dodala patričnú démonickú krásu. Thomas Ian Griffith ako veliteľ Dračej légie Taligaro, Indián Litefoot ako Valkov kňaz Ascalante a ostatní herci vedia, kde je ich miesto a nesnažia sa vsúvať do príbehu žiadnu psychológiu ani nič podobné – čo je dobre, lebo pri takomto comicsoidnom filme by niečo podobné vyznelo absolútne trápne.

Čo však v Kullovi Dobyvateľovi naozaj stojí za pozornosť, je hudba. Joel Goldsmith sa nechal inšpirovať geniálnymi pompéznymi spevmi Basila Poledourisa z Barbara Conana a kompozície v tomto duchu zmixoval s tvrdou metalovou muzikou. Výsledok je rozporuplný, ale určite zaujímavý. Miestami takto poňatá hudba ruší, ale v niektorých scénach /najmä pri súboji Kulla a Taligara v ľadovej jaskyni/ je jednoducho úžasná.

Záverom treba povedať, že Kull Dobyvateľ je napriek všetkým výhradám /hoci ich nie je málo/ celkom príjemným oddychovým dobrodružstvom. Ako kinofilm určite neobstojí /kvôli slabému diváckemu ohlasu v USA nebol napokon zaradený ani do našej distribúcie/, skôr vypadá ako trochu drahší pilotný film k nejakému televíznemu seriálu. Debutujúci režisér John Nicolella ho natočil s triezvym nadhľadom a celkom svižne, bez hluchých či nudných miest. Priznám sa, že som si film pustil na videu trikrát za sebou – nie je to však zásluha jeho kvalít, ale skutočnosti, že ako fanúšik klasickej heroic som sa príliš dlho postil, a tak mi aj toto prihrievané sústo pripadá ako manna z neba. Neodpustím si však poznamenať, že ďalšie Kullove dobrodružstvá, na ktoré má vraj Kevin Sorbo podpísanú zmluvu, sa vďaka komerčnému prepadu prvého dielu asi konať nebudú. A to je ďalší ťažký balvan na mohylu filmovej fantasy. Amen.


13. júla 2000
Ďuro Červenák