Slovenská fantastika žije. Je to síce len plamienok vo vetre – no zatiaľ stále horí. Je tu časopis Fantázia a občas sa vynorí aj nejaká tá kniha. Fantasy, sci-fi, experiment… Je ich málo, ale sú tu. A jedna sa objavila celkom nedávno, premiéru mala na Kraacone 2001. Zborník Krutohlav, antológia zostavená z najlepších poviedok Ceny Gustáva Reussa (CGR). Krutohlav – jedna z mála istôt slovenskej fantastiky. Krutohlav a CGR – tandem, ktorý smeruje neustále nahor. A ako tak hľadím na knihu, ktorú som práve dočítal – dá sa povedať, že je to dielko, ktoré stojí za prečítanie.
Krutohlav 2000 je zborníkom zostaveným z poviedok jubilejného, desiateho ročníka súťaže. Je to antológia 12 príbehov, s perličkami naviac. Jednou z nich je vynikajúca esej Ondreja Herca o Star Treku ako o utópii, druhou je trošku zvláštne vyznievajúca analýza humoru v poviedkach Jozefa Girovského – najúspešnejšieho autora CGR (aj keď vynechal už tretí ročník za sebou). Vzhľadom na minimum publikovaných slovenských prác za posledných desať rokov je účel takejto analýzy nanajvýš čudný. Poučiť? Pobaviť? Zanechať stopu v histórii? Nuž, pobavený som bol, to sa musím priznať. Pobavený – rovnako ako sám Jozef Girovský. Nuž, niekto sa nám stáva živou legendou ;-)
V antológii je 11 najlepších poviedok (podľa poradia) a jedna naviac – ako bonus. Vlastne, bonus…? Opäť som bol na pochybách, čo bolo motívom jeho zaradenia do zborníka. Snáď vek autorky (krásnych 18) a to, že tá „bonusová“ poviedka (zúčastnila sa súťaže) je – podľa mňa – lepšia ako časť vyššie umiestnených textov. Možno to bola zo strany zostavovateľa (Ondrej Herec) frčka do nosa ostatným porotcom – neviem – každopádne však Zuske Minichovej blahoželám. Je textík je príjemný, ak by som ja čosi také v osemnástich napísal, tak „skáčem po strop“ ;-) Zatmenie je síce trošku naivné a neoriginálne, no vcelku chutné, dobre sa číta – a dá sa z neho vycítiť talent autorky (čo potvrdila aj ďalšia jej poviedka v zborníku).
Nuž, po tom, čo som sa zaoberal raritami, je načase venovať sa aj stupňom víťazov, venovať sa tým poviedkam, ktoré by mali byť hlavným motívom k prečítaniu si Krutohlava. V desiatom ročníku Ceny Gustáva Reussa konečne zvíťazila Saša Pavelková, druhá bola moja maličkosť a na treťom mieste sa umiestnila stálica – Števo „Politfiction“ Huslica. A keď odložím vrodenú skromnosť (smej, smej), musím konštatovať, že opäť zvíťazili tí najlepší. Kvalitatívny rozdiel medzi stupňami víťazov a ostatnými nominovanými poviedkami je značný (tak, ako takmer v každom doterajšom ročníku súťaže).
Saša Pavelková sa rozhodla hrať na istotu – to bol môj prvý dojem z poviedky Súkromná záležitosť. Presne vykalkulovaná mozaika násilia, pokrivených emócií a slovenského prostredia – tento text nemal šancu neuspieť. Hlavne po tom, čo sa minuloročné obsadenie poroty v tomto ročníku zopakovalo (Peter Jaroš, Viliam Marčok, Dáša Mehešová, Juraj Toman, Ondrej Herec). Kombinácia skôr mainstreamových velikánov (Jaroš – autor Tisícročnej včely, prof. Marčok – literárny vedec) s elitou SSAF sa chytila na udicu ako vyhladovaný kapor. Tam, kde neuspelo násilie, zapôsobilo umiestnenie príbehu a ironický nadhľad (Zvolenčania proti Bystričanom) – a naopak. Aj keď je Súkromná záležitosť vynikajúcou poviedkou (bezpochyby jednou z najlepších slovenských vôbec), mne – ako „vytrvalcovi“ CGR – pripadala príliš vykalkulovaná. Johanka na svojej ceste „oko za oko, smrť za smrť“ kráčala jediným cieľom – vyhrať. Nuž, vyhrala. Právom. Ale minuloroční „Anjeli medzi nami“ sa mi zdali byť lepší…
Potešilo ma, že moje dielko – Osud vo vlastných rukách – uspelo. Ale nemôžem ho hodnotiť – bolo by to… trápne? V podstate môžem len povedať, že je to moja prvá poviedka, na ktorú som hrdý – prvá po desiatich rokoch písania (10 rokov, 15 poviedok). Osud vo vlastných rukách je príbehom Desmonda mab Riordain, Božieho posla a Lilith z brán Edenu, príbeh o láske a nenávisti, moci a pokušení. Nič viac, nič menej – hodnotiť musia iní.
Števo Huslica sa opäť neodchýlil od používanej návnady na porotu CGR. Slovenské prostredie, desiatky drobučkých narážok, drsná realita zmiešaná s pochmúrnou víziou, násilie a koncovka ostrá ako britva. Števo je bez debaty jedným z najlepších slovenských autorov fantastiky a dáva to najavo každým slovom. Jeho texty sú doslova vybrúsené. A majú šťavu. Hudba, drsný príbeh „fanynky“ (skôr fucknynky) slovenskej pop scény, aj Jeden deň Ivana Denisoviča sú plné „pocitu úžasu“. Porota vyššie ocenila Hudbu, no mne viac sekol Ivan Denisovič. Literárne narážky sa mi páčili viac ako Nikoline krámy, ktoré to napokon všetko spôsobili (Hudba).
Nikto nie je bez chyby a texty pod stupňami víťazov majú znamienok krásy občas aj priveľa. Moulin Rouge Evy Cigánikovej by mohol byť chutne naivný, keby takýchto príbehov nebolo v svetovej literatúre dvanásť do tucta. Príbeh záhadných mimozemšťanov, ktorí ponúkajú ľudstvu viac, než očakávajú, bol predvídateľný. Aj keď sa čítal dobre (okrem záveru). Talent je nesporný, chce to len viac originality.
Originalita naproti tomu nechýba Tonovi Stiffelovi ani omylom. Už dávno som nečítal slovenskú poviedku s takým vynikajúcim podkladom príbehu, s prepracovaným cudzím svetom, planétou, ktorá sa nevolá Visiaci svet len tak bez príčiny. Pripomenulo mi to planétu T'ien Shan, Nebeskú horu Dana Simmonsa (Endymion). Výborné! Škoda len, že hodnoverné prostredie nepodoprel Tono rovnako reálnymi emóciami. Nemôžem si pomôcť, ale „nežné bozky na mäkké plné pery“ mi režú oči – ako som to Tonovi niekoľko krát povedal. Naivná sentimentalita mi v hard sf prekáža. A rovnakú výhradu mám aj voči druhej Stiffelovej poviedke v zborníku, voči Vstúpim dvakrát do toho istého srdca. Neoriginálna časovka, z ktorej tečie med (a dúhové guličky) – to dnes neletí. Určite sa nájdu čitatelia, ktorým sa bude poviedka páčiť, no u mňa prepadla. Na celej čiare.
Takmer horor Daniela Klimeka zabodoval u Revúčanov – ktorí mu udelili Cenu mesta Revúca. Nuž, nie je to zlá poviedka, určite by sa jej potešil aj kanibal Hannibal. Celkom príjemné osvieženie v sále, aj keď by som ocenil trochu viac logiky namiesto absurdna. Morbídne, nechutné, so zlým koncom – poteší to ;-)
Potešila ma aj poviedka Ladislav Kravčíka Metro. Malo to atmosféru – i keď podľa komentárov porotcov, pôvodný text pred redakčnými úpravami by som čítať nechcel. Preto chápem nižšie umiestnenie – ale v knihe sa to už čítalo dobre. Ak vojdete do metra, presvedčte sa najprv, či ste si problémy odložili pri dverách. Lebo ak to nespravíte vy, a nespravia to ani iní, do cieľa už nemusíte doraziť. Príde len vlak plný… zatuchnutého vzduchu. Dobré!
Výborná bola aj fantasy Zusky Minichovej – Rieka. Takmer klasická fantasy o vílach, žabe na prameni a prievozníkovi – no uzavretá zlým koncom. Čo už môže byť lepšie? Táto mladá dáma je určite jedným z najväčších talentov v súťaži – a teším sa na jej ďalšie práce.
Naproti tomu celkom nechápem účasť poviedky Vila Búra v zborníku. Bol by to celkom príjemný vtipček niekde na www, na polstránke časopisu – no k ostatným poviedkam sa nehodí. Humor čerpá z privátnych narážok (hrdinom je spisovateľ Ivan A.) a snaží sa zaujať skúsenosťami z písania poviedok. No nedarí sa – pointa je ošúchaná, unavená a fúzatá. Napriek sviežemu úvodu som bol veľmi sklamaný. Oproti Huslicovým odkazom na Solženicyna pôsobí vyslovene trápne. Nuž, rozhodla porota.
Každopádne, Krutohlav 2000 je zaujímavým čítaním. Pre začínajúcich autorov by mal byť akousi Príručkou mladých svišťov – každá poviedka je sprevádzaná komentármi porotcov. A aj bežný čitateľ si nájde svoj príbeh – niektoré poviedky skutočne stoja za to. Presvedčte sa sami, že slovenská fantastika nezomrela. Ani omylom.
Krutohlav 2000, antológia pôvodných slovenských poviedok (SSAF a Národný osvetový ústav, zborník zostavený z finálových prác Ceny Gustáva Reussa 2000, obálka Milan Dubnický, ISBN 80–7121–206–7)