Freska načrtnutá krvou na oponu z mäkkých tkanív – asi tak by sa dalo nazvať vyvrcholenie ságy Divocí a zlí. Svätý Patejl, legendárny pán Chodny – tiahnuci sa dejinami ako oko zombíka z jamky – likviduje posledných nepriateľov a Protivníkov, ktorí si dovolili vstúpiť mu do cesty. Jatky vrcholia, pán Kulhánek skutočne zvládol gradáciu a necháva pod Patejlovými rukami (nohami, piezopuškou, kladivom, pneumatikami, pásmi tanku či palcátom) hynúť už nie stovky či tisíce, lež milióny nepriateľov. Pán Klaďas sa pritom nikdy nezníži k zbraniam hromadného ničenia a aj tie milióny utlčie vlastnými rukami. Hmm, osobná účasť na show nie je nikdy zlá…
Okrem akcie však nezvýšil čas na nič iné. Pán Kulhánek si zrejme uvedomil nedostatok kladných emócií vo svojom diele a púšťa Patejla aj do kontaktu so ženou (upírkou), ale tento úlet ostáva úletom, je odflinknutý v troch vetách. Tristo strán vypĺňa zabíjanie, zabíjanie a zabíjanie – občas spestrené troškou podivne vyznievajúcej pseudomystiky. Príbehom sa tacká Merlin, ktorý sa vykašlal na Artuša a Avalon, sem tam sa mihne nejaký ten boh, či Mesiáš – a okorenené to je Krížmi, ktoré pôsobia skutočne tak, ako sa od svätých predmetov očakáva. Neviem, neviem – ja som tento guláš trávil dosť ťažko – nie je to ani vedecká fantastika ani fantasy, ani nič. Je to len dobre napísaný príbeh pár masových vrahov a ich obľúbených mŕtvol.
Ale napísané je to fakt dobre. Je tam kopa vynikajúcich akčných scén, Humor cerí ohorené zuby a dej sa ženie dopredu prískokmi pomedzi dávky z uzi. Nie je čas na vydýchnutie – Patejl sa vykašlal aj na spánok a oddychuje, iba keď ho nepriatelia umlátia do bezvedomia. A to robia v tejto knihe dosť často – sú to Protivníci s veľkým P – je to predsa posledný diel ságy. Ale tristokilový svätý je tristokilový svätý – Patejl tiež nemá k zbrani ďaleko a tak krv strieka po stenách a črevá sa vešajú po lustroch (toto bol citát). Smrť triumfuje.
Kniha má svoje muchy, zbytočnosti a nelogické pasáže – ale povedal som si: no a čo. Zobral som príbeh taký, aký je – brutálny akčný krvák, nadupaný akciou, zabíjaním a morbídnym humorom. Nič viac – ale ani nič menej. Ak chcete postmodernu a love story na čepeli strieborného meča, prečítajte si Paní jezera, ak chcete originálnu fantáziu, prečítajte si niečo od Gaimana – ak však spávate s upílenou brokovnicou pod vankúšom, siahnite po Krížoch a modlite sa spolu s Patejlom: „Granát náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše vraždy, ako i my odpúšťame svojim zombíkom…“ Fajn kniha, len trošku drahá – na môj vkus.