Keď sa vojak vráti...

Protopero

Keď vojdeš do zeme, ktorú

Hospodin, Boh tvoj, dáva tebe,

neuč sa činiť podlej ohavnosti

národov tamojších.

Piata kniha Mojžišova, kapitola 18, verš 9

Niekde v srdci Európy. Na konci horúceho leta v päťdesiatom šiestom, dva roky po porážke ríšskej orlice. V časoch obnovy. V nepokojných časoch, keď sa tanky s červenou hviezdou odmietli vrátiť z dobytých pozícií.

„Pochválen buď!“

Hlas prichádza spoza dverí – z dvora, kde pomocník Tomáš rúbe drevo na oheň. Drobný františkán, už bielovlasý a zvráskavený, v hnedej kutni, sa celý skrúti. V očakávaní provokatérov skĺza z pece a schováva sa v komore. Dvere praskajú pod ťažkou rukou a na prahu stojaci chlap tieni aj tú trochu svetla v tmavej chalupe. „Pochválen buď!“ ozýva sa znova.

„Až na veky!“ povzdychne si Gregor Hora, sediaci za stolom. Polieva si nehlbokú, ale silne krvácajúcu ranu na dlani pálenkou. Fľašou kývne k hosťovi. „Posaď sa, Peter! A vy…“ obracia sa k mníchovi, zvedavo a trocha vystrašene nakúkajúcemu do izby. „Vylezte z tej komory, páterko. To je Kupcov Peter, včera sa vrátil z vojny – jeho sa báť nemusíte!“ Pri posledných slovách skúmavo pozerá na hosťa. Po chvíli dodá: „On je náš.“ Peter Kupec, vysoký tmavý mládenec, si sadá ku stolu. Prevracia do seba pohárik, ďakuje kývnutím a utiera si ústa. Spod naježeného obočia pozrie na Horu. „Poď von, Gregor, musíme sa porozprávať!“ hovorí a palcom ukazuje na neželaných svedkov – františkána a babku, ležiacu na posteli, s perinou vyhrnutou až ku krku. Starká naňho hľadí prázdnym pohľadom a čosi si mumle. Kupec sa prežehnáva a, nečakajúc na pána domu, vychádza von.

Peter Kupec hovorí dlho, veľmi dlho. Gregor Hora mlčí a pohľadom premeriava okolie. Pšeničné pole sa vlní tmavým zlatom a volá po kose. Gazdovská duša sa búri proti novým poriadkom, ale čo sa dá robiť – ľudí je po vojne málo, nie je komu kosisko do ruky dať…

„Takto to ďalej nejde!“ vykríkne zrazu Peter a pretrháva Horovi tok myšlienok. Gazda sa zháči a pozerá zachmúrene do mladíkovej tváre. Peter Kupec sa podobá na svojho nebohého otca, a predsa je úplne iný. V jeho žilách horí oheň a plamienky sa mu blýskajú aj v očiach.

„Toto je naša zem! Môj pradedo tu potil krv, kým vydupal z úhoru polia. Dedo bil pašerákov, čo hnali kone cez úrodu v klase.“ Trpko sa uškrnie. „Potom bil žandárov, keď lapali pašerákov. Bili sa – pre budúcnosť. A hľa! Tank sa ti preženie chalupou, kozák si pasie koňa v tvojom ovse a všetci zháňajú ľudí do družstva! Čo sú toto za poriadky?“

Hľadia si s Horom do očí, ale gazda nevraví nič. Peter nasucho prehltne. „A otec? Otec ako…?“

„Nemci ho… Že vraj pomáhal partizánom.“

„A pomáhal?“

Hora mlčky prikývne.

„A bác ho, otca ti zamordujú, že im pomáha a potom, potom ti zoberú pole tí, za ktorých dušu vypustil. Ech, aby ich čert!“

Hora sa odvracia od mladíka. Akoby sa očami snažil vpiť do seba celé pole.

Bláznivé divadlo v náhle takom tmavom lese. Namiesto javiska rozbitá kaplnka, namiesto kulís mohutné, v tme svetlé kmene bukov. Psie víno ovíjajúce múry, lopúchy prerastajúce črepiny kedysi mozaikových okien.

Nemenej groteskné postavy – františkán ležiaci v papradí, zadržiavajúci kýchnutie, sovietsky dôstojník s mauzerom v ruke, nehybne stojaci za vápencovou skalou, pár metrov od kaplnky; stará žena v dlhom tmavom plášti, kľačiaca pred rozbitým oltárom. Pred oltárom, ktorého kamene farbí krv obete. Kristove nohy, rozbité na zemi, pofŕkané čerstvou krvou podrezaného kohúta…

Otec Anton hľadí vytreštenými očami na ženu, ktorú sledoval z Horovej chalupy. Vyše storočná babka, sestra Horovho pradeda – kráčala lesným chodníkom ako mladica, o palicu sa sotva oprela. Zmorený františkán tlmí dych, zrýchlený dlhým pochodom a usiluje sa nekýchnuť. Pozoruje zrazu takú záhadnú ženu, krúžiacu rukami nad mŕtvym kohútom a mumlajúcu čosi do šepotu bučiny. Kdesi v diaľke sa ozýva škrek sojky.

Ruslan Ivanovič Korsakov sleduje celé predstavenie s nemenej užasnutým pohľadom. Stará čarodejnica pije krv a zdá sa, že aj haluze najbližších stromov sa nakláňajú, aby lepšie počuli jej tichý hlas. V Rusovom srdci sa búri stará pravoslávna duša a spolu s ňou nemo protestuje aj moderný svetonázor, podoprený Marxovým učením. Jediné, čo mu ešte bráni v stisnutí spúšte starožitného mauzera je to, že aj keď stará, je to predsa len žena.

Čarodejnica sa vystiera a obracia. Pery má krvavé. Rozťahuje prsty, čierne a kostnaté; ruky vystiera k temnote nočnej bučiny. Jej podivné inštinkty ju varujú; les – priateľský a známy, je zrazu hrozbou.

Neviditeľné prsty sa zvierajú na františkánovom hrdle. Otec Anton sa dusí, váľa sa v papradí. Snaží sa dostať na nohy, rozbehnúť ku kaplnke. Hnedú kutňu mu pokrývajú čierne vlhké pásy rozdrvených rastlín. Nechtami si rozškriabal hrdlo, tmavá krv mu preteká pomedzi prsty. Pomaly stráca dych a trasie sa v šoku.

Vojak sa rúti z úkrytu. Vypáli dve rany, ale zdá sa, že bosorku nezasiahol. Stará žena sa odvracia od františkána, kľačiaceho na rozrytej zemi. Ten, s vydesenými očami a hrôzou v duši, snaží sa vytiahnuť krucifix. Korsakov dobieha ku kaplnke – neočakávane však naráža do neviditeľnej steny. Máva rukami pred sebou, ale nehýbe sa ani o krok. Jeho zúfalý krik napĺňa čistinu okolo kaplnky. Spoza mrakov vykukuje Luna a spln ukazuje okrúhlu tvár Božím deťom na Zemi.

Krucifix účinkuje. Čarodejnica, vyvedená z rovnováhy, neochotne prepúšťa zo zovretia kúziel Ruslana. Vojak bez rozmýšľania páli od boku.

Otec Anton klesá na zem. Z hrude mu vyteká krv. Bosorka sa smeje a poručík neveriacky hľadí na zbraň vo svojich rukách. Odhadzuje revolver a mizne v lese. Podrast mu trhá uniformu a zver mu vybehuje spod nôh. Kdesi nad jeho hlavou poletuje sova a poplašne húka. Kamene vykúkajú z machu, kde ležali po desiatky rokov a vrhajú sa mu do cesty. Zakopáva. Zdivený dvanástorák sa rozbieha proti nemu, parožie namierené ako zbraň. Korsakov kľučkuje pomedzi stromy, odiera si dlane o drsnú kôru, otĺka paže a kolená o bludné konáre a korene – zrazu tak príhodne nastavené. Beží o život.

Čarodejnica s mrazivým úsmevom pozoruje nehybný františkánov pohľad, skláňa sa k rane v jeho hrudi a máča si pery v teplej, slanej krvi. Mesiac zalieva kaplnku bledým svetlom, blýskajúcim sa na farebných črepoch po zemi. Bláznivé divadlo augustovej noci.

„Družstvo, Gregor, to je budúcnosť! Široké polia, mocné stroje namiesto ľudskej driny… Budúcnosť!“

Hora hľadí na Adama Kňaziča ako búrkový mrak.

„A čo oni?“

„Rusi?“

„Tak! Nemôžeš robiť na cudzích…“

„Ako na cudzích? Družstvo je naše!“

„Hej, a ruská posádka, čo si pri stodole stany postavila? A ten ich poručík? Ten, čo kňazov po nociach naháňa a červeným kohútom ich straší? Tí sú ti nič?“

„Ako prišli, tak odídu…“

„Kedy?“

„Prečo ťa to trápi, Gregor? Že ti pred Nemcom život zachránili, to ťa nebolí, ale že ti trochu toho ovsa a chleba zoberú – to už ťa žerie…“

Kňazič sa zrazu zháči. Vytreštenými očami sleduje otca Antona, pomaly zatvárajúceho dvere komory. Františkán sa neprítomne usmieva. Drobnými krokmi podíde ku stolu a usadí sa. Adam Kňazič bledne, o kúsok si odsadáva. Pohľad stáča z mnícha do tmavého kúta chalupy, kde na svojej posteli leží babka. Vyskakuje od stola a bez pozdravu uteká z chalupy.

Len na prahu sa na chvíľu zastaví: „Ešte sa stretneme, Gregor!“ vyhŕkne a mizne za domom. Sprevádza ho len kašľavý smiech starej ženy.

Oheň ticho popraskáva, vystreľuje iskry vysoko do noci. Okolo vatry sedí zopár vojakov. Za kruhom svetla stojí hliadka, oči upreté do nepriateľskej tmy. V rukách zviera automat, vojaci pri ohni ich majú položené na kolenách. Zábava viazne – poručík Korsakov im poriadne pošteklil nervy. Sám Ruslan Ivanovič sedí vo svojom stane, pije vodku z čutory a hľadí do prázdna. Že zabil kňaza, to ho netrápi ani najmenej. Ale čarujúca bosorka a zvieratá, prenasledujúce ho cestou späť – tí mu nahnali mráz pod prepotenú košeľu. Chvíľami sa strasie a vtedy upije z čutory ďalší mocný dúšok. Preplaziť sa okolo hliadky je hračkou. Peter pomaly kĺže po tráve, zvlhnutej už padlou rosou. Mimo zábleskov žiary sa kradne poza chrbty vojakov. Vodka koluje aj okolo ohňa, pozornosť je otupená. Mladík sa bez problémov dostáva do blízkosti najväčšieho stanu. Tesákom prerezáva celtovinu a vlieza dnu. Všade je ticho, počuť len popraskávanie ohňa a húkanie sovy kdesi v diaľke.

Výkrik.

Poplach zburcuje vojakov z letargie. Všetci zrazu kričia. V zmätku si niekto všíma tmavú postavu, čo vykĺzla z veliteľovho stanu. Výstrely. Peter sa vrhá medzi stromy a mizne v temnote. Nadávky v ruštine, korenené nemeckými výrazmi – z fáz protiútokov. Strach bol zaliaty krvou a pomsta nedá na seba dlho čakať. Vojaci až teraz zisťujú, čo sa vlastne stalo. Chvíľu nemo hľadia na poručíkove telo, s nožom vrazeným až po rúčku do chrbta. Keď ich prejde nemý hnev, odväzujú psov a vrhajú sa lesa. Oko za oko, zub za zub.

„Povedz, kde je, ty pes!“

Údery padajú zo strán, Horova hlava komicky lieta, akoby patrila bábke a nie živému človeku. Z rozbitých úst kvapká krv, na zemi sa mieša s prachom, pilinami a slinami.

Kopa tak podivne mäkko znejúcich nadávok. Hora ich vníma doslova jedným uchom, druhé sa v priebehu rána zmenilo na krvavé franforce. Na otázky týkajúce sa Petra odmietavo kýva hlavou, snaží sa o drobné vychýlenie z rytmu diktovaného bitkou. Vedomie sa občas stráca, ale škodoradostné telo mu úľavu nedopraje. Núti ho znášať bolesť, sledovať kvapky vlastnej krvi, dopadajúce na zem, za ktorú vlastne bojuje. Keby ho to tak nebolelo, všetko by mu pripadalo akési smiešne.

Púšťajú ho.

Dopadá do prachu, vdychuje hlinu a piliny, snaží sa odkašľať. Nemo ďakuje za ráno ešte studenú zem, chladiacu mu tvár.

„Vrátime sa!“

Dupot krokov v ťažkých vojenských čižmách. Strácajú sa v diaľke. Hora sa obracia na chrbát a opúchajúce oči nastavuje slnku.

Nové kroky. Hora sa strhne a zastoná bolesťou. Kroky sú však mäkšie, nie sú to ťažké bagandže, lež ľahké sandále, nosené gazdami na žatvu. Akoby z diaľky dolieha k nemu nový hlas. Snaží sa počúvať.

„Tak vidíš, Gregor! Snažil si sa odvrátiť nevyhnutné.“

Hora stená a obracia sa na bok.

„Bolí, čo? Keď budeš tvrdohlavý ako starý osol, nabudúce môžeš dopadnúť ešte horšie… Čo je? Chceš niečo povedať? Súhlasíš?“

Napínaný žalúdok konečne povoľuje. Hora si uľahčene vydýchne a už ani nevníma kopance, ktorými ho častuje Kňazič. Vydrží všetko, len nech je Peter v poriadku.

Somár starý, nadáva si Hora a so zatajeným dychom sleduje zástup vojakov, pozorne sledujúcich jeho stopu na sotva badateľnej cestičke. Stúpajú po svahu a blížia sa k bučine skrývajúcej kaplnku. Somár, opakuje Hora a snaží sa zísť z cesty, aby Rusov zmiatol. Ale už je neskoro, Petrove stopy sú všade okolo kaplnky.

Psy sa vrhajú po pachu a ich štekot obľahne zrúcaninu. Spoza rozbitých múrov počuť nadávky, premiešané s tichou modlitbou. Podivný duet takých rozdielnych duší. Potom už zaznie len sólo pre automaty, nasledované práskavým koncertom pištolí. Posledné trosky kaplnky sa rúcajú pod záplavou olova.

Hora sa vrhá ku kostolíku. Prekĺzne pod paľbou, pošmykne sa na črepinách a po zadku dopadá do prachu pod rozbitým oltárom. Petrova krv zalieva zmrzačenú Kristovu sochu; mladíkove rozstrieľané rameno je jedinou farebnou ozdobou šedivého interiéru plného vrások. Stará čarodejnica sa chúli pod múrom; vzdialený pohľad upretý na krv. Františkán kľačí pri Petrovi, akoby zázrakom sa mu guľky vyhýbajú. Modlí sa a jeho hlas sa mieša do rachotu výstrelov. Bizarná scéna namiešaná z prachu a krvi.

„Čaruj, babka, čaruj!“ prosí Hora.

„Niéééééééé!“ priam zreve otec Anton, vyskakuje od Petra a stavia sa do rozbitého okna. Prúd olova ho trhá na kusy. „Nikdy viac!“ šepká rozbitými ústami a kým doráňané pľúca dovoľujú, pokračuje: „Mea culpa, mea culpa…“ Potom tíchne a sliny mu z kútika úst stekajú do prachu. Stále prach a krv – zaprášená krv, zakrvavený prach.

Starena sa vpíja pohľadom do preliatej krvi. Postačí? Stavia sa na zmeravené, ochabnuté nohy. Zhrbená stojí v okne a hľadí do lesa. Rieka z olova neustáva, ale jej strely neubližujú. Nepríjemný úsmev namieri k bučine a roztiahne ruky do strán. Hora sa krčí na zemi a zakrýva si uši dlaňami. Snaží sa nepočuť neľudskou bolesťou revúce hlasy z lesa, nepočuť chrapľavý smiech, derúci sa z hrdla tvora, ktorého krv tečie aj v jeho žilách. Zatvára oči a nevidí hmlu zahaľujúcu les – hmlu, ktorá si pomaly nachádza miesto aj medzi stenami rozbitého kostolíka. Peter padá do milosrdného bezvedomia, zosúva sa po hladkej ploche oltára na dlažbu, ešte viac jatriac ranu na pleci. Les pomaly tíchne, koncert končí. A capella.

„Vravel som ti, že sa ešte stretneme, Gregor!“

Adam Kňazič pomaly kráča po rozbitej ceste. Hora sa nevšímavo oháňa kosou. Zlaté pole ho obklopuje ako more, dovoľuje mu zabudnúť na bolesť v nezahojených ranách. Kosí a klasy pšenice sa ukladajú pri jeho nohách. V duši má pokoj a mier.

Kňazič prekvapene vykríkne. Márne sa snaží dostať cez neviditeľnú bariéru, ktorá mu bráni dostať sa na pole. Nadáva a bije rukami, akoby do vzduchu. Vyťahuje pištoľ a strieľa. Guľky sa zastavujú vo vzduchu, potom mu padajú k nohám. Červenie a vzduch naplňujú rúhavé slová.

Hora zodvihne hlavu od práce. Opuchnuté oči posmešne hľadia na Kňazičovo snaženie. Zodvihne kosu na pozdrav…

Vtedy neviditeľná prekážka mizne. Prekvapený Kňazič prepadne dopredu, ale hneď sa spamätáva a strieľa na náhle taký bezbranný terč. Hora klesá do pokosenej pšenice, v trhanej choreografii vedenej strelami z revolvera. Dopadá s dutým buchnutím.

„Ja som budúcnosť!“ šepká Kňazič a kráča k padlému. Skláňa sa nad doráňaným telom a pľuje mu do tváre.

Vysušená ruka pokrytá zaschnutou krvou vystreľuje dohora. Kňazič chrčí. Z Horovej ruky odpadávajú kusy zosušenej kože a prsty sa lámu. Stále však mŕtvej ruke zostáva toľko sily, aby sa pahýle kostnatých prstov vnorili do Kňazičovho hrdla. Vyhnilé zuby v páchnucich ústach sa škeria v zlom úsmeve. Hora druhou rukou chytá Kňaziča v rozkroku a s prasknutím zoviera päsť. Výkrik nádejného predsedu družstva pomaly zamiera a mení sa na stenanie. Kňazič modrie v tvári a padá na telo svojho premožiteľa. Dve mŕtvoly sa preplietajú v objatí a tuhnú v dováľanej pšenici. Horova posledná myšlienka patrí zemi, Kňazičova bolesti. Slnko stúpa na vrchol svojej dennej cesty a usmieva sa na svet.

A po poľnej ceste od dediny k Veľkej Stráži kráča mladý muž. Je vysoký, čierny, s obväzom na ľavom pleci. Na rukách nesie mladú ženu. Kráska je bledá, s višňovými perami a záhadným úsmevom, ktorého plamienky jej hrajú aj v podivných, bledomodrých očiach. Ich pohľad by niekomu mohol pripadať taký strašne, strašne starý. Vojak sa konečne vrátil a priniesol do dediny nový život.


S poviedkou Keď sa vojak vráti… sa jej autor Rastislav Weber v roku 1999 umiestnil vo finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).

Poviedku Keď sa vojak vráti… si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1999, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Rastislav Weber bol úspešný aj v ďalších súťažiach a je nositeľom titulu Rytier rádu Fantasy. Je autorom množstva poviedok, ktoré publikoval v časopisoch a antológiách, a tiež autorom desiatok knižných a filmových recenzií, ktoré môžete nájsť i na našej stránke. V roku 2002 mu vyšiel román Conan: Prameny černé řeky. Bol zakladateľom stránky www.fandom.sk, neskôr sa stal webmasterom i šéfredaktorom denníka Fantázia OnLine, ktorému pod prezývkou Marbh vládne doteraz.


Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.

Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.


23. augusta 2010
Rastislav Weber