 |
„Chceš vedieť rýchlo bez námahy? Chceš mnoho mať? Neváhaj, vylez!“ Hlas bol chrapľavý, znel tak trocha strašidelne. Jožo zaškúlil cez štrbinu cez štrbinu popod panel. Čiernovlasý muž v sivom kabáte a rovnako sfarbených čižmách stál v uprostred červených makov. Neďaleko pravej nohy mal zabudnutú tehlu. To ale teraz vôbec nebolo dôležité. Jožo sa sústredil na prsty. Chlap nimi luskol, zjavilo sa zelené svetlo a v ňom hŕba bankoviek. Päťstoeurovky. Len tak si plávali vo vzduchu. Fyzikárka by teda čumela. Aj Jožo zalapal po dychu, privrel oči. To nie je možné, neexistuje! Veď ešte pred chvíľou kráčal po ceste zo školy s Rišom, bol celkom obyčajný deň, on ako vždy o jeden a pol hlavy vyšší, vystretý našľapoval zľahka a svižne, vystavujú svetu i slnku na obdiv mohutné plecia i ruky, Rišo sa vliekol z nohy na nohu ako prízrak dengľavosti či zmoknuté kura.
„Keď pôjdem do knižnice, otčim bude zasa nahnevaný, že idem neskoro, že sa flákam,“ Rišo si vzdychol a pokrútil hlavou. Ako nejaká ženská, pomyslel si Jožo znechutene. Dnes priateľove reči počúval len na pol ucha. Skutočne nemal náladu na jeho výlevy. Napríklad teraz by mu bol najradšej povedal, že namiesto „keď idem do knižnice,“ by mal povedať idem do knižnice alebo nejdem do knižnice. Ak nejdem, pôjdem domov alebo hrať futbal (hoci táto predstava v súvislosti s Rišom Joža skôr rozosmievala); ak idem, idem, požičiam si… no niečo, Jožovi v rýchlosti nezišli na um žiadne príklady, prídem domov a čítam si alebo robím, čo chcem, foter mi do toho nebude drístať. Lenže to by Rišo nesmel byť taká cintľa, ako je. A nehovoril by otcovi otčim. To vôbec skade také slovo má, asi z niektorej z tých bláznivých knižiek, čo večne vyčituje, nič proti, ale mal by dačo robiť s tým svojim dengľavým telom, nie iba fňukať a sťažovať sa. Hm, veď Jožo by aj Riša zaviedol trebárs do posilky, kde už pár raz bol, páčilo samu. Uznanlivé pohľady, keď si naložil nákladík a túroval to hore a dole, hore a dole, všetko fungovalo hladko, nie síce ľahko, lebo keď si pridal, zapotil sa, no vedel, že keď zatne zuby zvládne to. A o to šlo, zaťať zuby a zvládnuť to. Prečo to, čo dokázal v posilke, nedokázal v škole? Fakt, po cvičení za ním zašiel inštruktor poklepal ho po pleci a spýtal sa ho, či by za ním neskočil, že by nebolo od veci skúsiť sa pohnúť aj ďalej, má dobré telo, tak presne to povedal chlapík o hlavu vyšší a tak osvalený, že si Jožo popri ňom pripadal ako trieska. Joža v tom okamihu zaliala červeň rozpakov. Bolo to pravdupovediac, čo sa pamätá, prvý raz, čo ho niekto pochválil, no, možno preháňa, sem tam telocvikár, ale ten teda omnoho radšej nadáva Rišovi než by niekoho chválil, hm,. Možno mu to robí dobre na pečeň a či čo. Joža už párkrát pri kamošovom ponižovaní svrbela päsť. Rišo je cintľa a nič s tým nerobí, profák sa však na ňom občas povozí len tak, z rozkoše. Že ho môže ponížiť, lebo je slabší. A tak to je vždy. Keď si slabší, vozia sa po tebe, preto treba byť silnejší. Zvláštne, že Rišo nechápe takú jednoduchú vec. Veď číta toľko knižiek. No, ale knižky nie sú všetko a nie je v nich všetko. Fakt, ktovie, ako je na tom s knižkami ten osvalený inštruktor, čo ho v posilke pochválil. Jožo by sa ho bol spýtal na to aj na iných veľmi mnoho vecí. Páčil sa mu ten chlap, počul od iných, že ho volajú Miro; páčil sa mu teda Miro, nieže len má svaly skoro ako Schwarzenegger, ale tiež zato, že z neho šiel taký zvláštny kľud, teda správne po slovensky pokoj, lenže Jožo si nemohol pomôcť, pokoj mu znel pohrebne a Miro bol živý, hmotný, veľký, no pritom nie hrmotný, skôr tichý a taký… že… určite by sa po nikom nevozil ako telocvikár. Ktovie, čo by bolo, keby mali za telocvikára jeho. A keby… vtedy sa Jožovi v hlave zrodil nápad priviesť Riša do posilky. Lenže ho neuskutočnil. Na jedného Mira tu bolo plno skriňovitých týpkov s vyholenými hlavami, ktorí sa smiali každému čo len trocha dengľavejšiemu cvičencovi. A veru aj ten najdengľavejší bol v porovnaní s jeho priateľom… škoda reči. Jožo sa, keď tak nad tým premýšľal, za priateľa vlastne hanbil, ale sa tiež aj bál, že by sa v posilke kvôli nemu pobil. Že ho urážajú. Viackrát mal také nutkanie – a čo bolo horšie raz, po nevydarenej písomke z dejáku urobil také, že… Šli vtedy s Rišom zo školy ako dnes. Alejou Georga Washingtona cez Mierovú popri konzume. Pri konzume bola partička týpkov. Klasika. Pivečko, borovičky. Vyholené hlavy, na rukách boxery, pri stene niekoľko baseballových pálok. Jožovi už zdiaľky svietili veľkým nápisom PROBLÉMY, ale tiež… tam vnútri jeho hlavy bol menší, no rovnako výrazný nápis: RADOSŤ či CHUŤ udrieť si, kopnúť, pocítiť zachrapčanie tela, ktoré sa stavia na odpor, do riti, do riti, do riti. Jožo tu a tam v aleji kopol do kameňa, zlosť v ňom len rástla, navyše sa mu pred očami mihala tabuľka alej Georga Washingtona, pripevnená na jednom z topoľov. „No, Rubač, tak podľa teba bol George Washington anglický kráľ, ktorý vyhral bitku pri Kreščatiku?“ dejepisár Lehotka sa uškŕňal na celé kolo. „Celkom pekné alternatívne dejiny by to boli, ale žiaľ, toto je história, nie kurz tvorivého písania vedeckej fantastiky. Máš smolu, chlapče. Ej veru, koľký talent drieme v tomto mohutnom tele,“ Lehotka falošne zavzdychal a potom doložil: „Fakt neviem, ako ti mohla zísť na um taká somarina.“ No ako – ako – tak, že sa díval z okna na alej, chcel byť už preč zo školy aj s odpornou písomkou, na ktorej zasa odovzdá prázdny papier; chcel to už jednoducho mať za sebou, tak hodil do pľacu názov aleje; Washington mu znelo tak nejak anglicky, asi ako Bill Cosby, hoci ten je černoch, hm. A tak napísal, čo napísal, dostal guľu, celá trieda sa rehotala, aj večne ulepený tučko Guťo a aj Maja, zlatovlasá Maja, doriti. Jožo mal vtedy cestou zo školy chuť rozbiť niečo krehké a vzácne alebo aspoň čiusi papuľu. A spolu s Rišom sa alejou blížili ku konzumu. Partička tam stále bola. On ju videl, Rišo nie. Ten zasa sníval o čomsi z knižiek, opäť namiesto toho, aby sa vystretý obzeral okolo seba, so zvesenou hlavou díval na konce topánok, akoby čakal, že mu tam vyklíčia fialky abo čo. No a Jožo nespravil, čo by urobil obvykle, netľapol kámoša po pleci, že čo zasa vydumuje a že by mali ísť radšej nie okolo konzumu, ale cez Rezedovú, lebo hen, táto partička, on Jožo, sa síce nebojí (akože aj bola pravda),. no nechce zbytočne zadierať. Rišo by chápavo prikývol, grázlov by obišli a bolo by. Lenže tentoraz spravil inak. Keď boli asi pätnásť metrov pred konzumom, náročky sa zohol, že si ide zaviazať šnúrky na topánke. Rišo nedbalým krokom so zvesenou hlavou kráčal sám. Samozrejme, zadreli do neho. „Hej, Špagetka, kam, ťa vietor ženie? Ukáž ujom, čím si si zaťažil vrecká, aby ťa neodfúklo?“ Rišo popletene zažmurkal na vyholenca, ktorý sa tváril tak odporne, že Jožo nemusel nič hrať, vstal od nerozviazanej šnúrky, zreval: „Nechaj ho na pokoji!“ a rýchlo vyrazil vpred, tak trocha v obave, aby sa maník nezačal ospravedlňovať. Ten to však vonkoncom nemal v úmysle. Pevnejšie sa rozkročil vypučil hru, ale veru aj pivný bachor pod ňou, Jožo ho zmietol na zem jedným úderom, cítil zlosť a radosť zároveň, krásne sadla skonštatoval, otočil sa od odkväcnutého tela k zvyšku partie, zahákol ruky do vrecák: „Chceli ste niečo sráči?“
„Nič, všetko je OK, kámo,“ povedal jeden z nich zmierlivo mával rukou a posúval sa aj s krígľom piva bližšie k stene. „Že chalani?“
„Áno,“ prikývli zvyšní traja, pravdupovediac, či to Jožo berie tak alebo onak, boli to poserovia. Našťastie. Otočil sa, prekročil bezvládne telo a povedal Rišovi: „Poďme.“
„Ale on…“ ukázal na vyholenca, ktorý sa zvíjal na zemi.
„Povedal som, poďme!“ zopakoval Jožo o poznanie hlasnejšie.
„Nekrič na mňa!“ vyhŕkol nečakane Rišo „nekrič ako…“ nedokončil, no v tej chvíli zbledli obaja, Rišo preglgol a potom trocha rozochveným hlasom pokračoval: „Nepôjdem nikam, musíme pozrieť, čo s ním je.“
„Dobre,“ prikývol Jožo. Kľakol si k telu, pritom ale jedným okom sledoval partiu pri stene konzumu. Nezdalo sa, že by sa chystali niečo podnikať. Držali krígle a tvárili sa akože ja nič, ja muzikant. Možno by sa nepohli, ani keby im kamarát zomrel, zišlo Jožovi na um a v nasledujúcej chvíli ho zamrazilo, že čo keby bol maníkovi priložil silnejšie, fakticky. „Hej, budeš v pohode?“ Chlapík si držal brucho a prikývol že áno, v pohľade sa mu však dalo najmä čítať verzálami vytlačené: CHOĎTE PREČ! A Jožo mu aj čo najrýchlejšie vyhovel. „Vidíš, bude v pohode, sám to povedal, teda, kývol,“ zamrmlal, chytil Riša za ruku „pome, pozri na nich, už sa chystajú,“ klamal, partia, stále zotrvávala v nezmenenej podobe pri konzume, ale Rišo veru nemal dosť odvahy na to, aby si čokoľvek overoval. Pobrali sa mlčky vedľa seba, nikdy sa o tej príhode nerozprávali. Čo si o nej myslel Rišo, Jožo nevedel, Jožo však mal spätne strach – zo seba a zo svojej radosti z úderu a tiež z Riša, že keby bol niekde s ním a niekto by provokoval, napríklad v posilke, tak by zasa udrel a bolo by zle. No, ale to je všetko tiež len také vydumovanie. Do posilky Riša nezavedie aj a najmä preto, že je to drahé, ani on sám nemá dosť prachov na to, aby tam chodil častejšie. A že ak má z toho niečo byť, treba pravidelne, preto potom za Mirom neskočil a ani neskočí hm. A ani Riša mu nepredstaví a nepoprosí, aby nepomohol. Doriti aj s prachmi, keby nie ich, mohol by Miro pokojne Riša trénovať ako v tých karatistických filmoch, ale nie sú, čo ich má vyčarovať? Zarobiť, hej, ale zasa príliš nieto kedy. Pár bočákov načierno na stavbe (ešte nemá šestnásť), on by Jožo robil aj dvanástky, lenže musí do školy, hoci sa mu zdá, že pre neho je to vlastne len strata a a navyše otrava. Jemu sa smejú učitelia, Rišovi žiaci, sú ale podarená dvojka. No ale kto by sa nesmial truľovi, čo napíše že Washington je anglický kráľ – a druhému, čo volá nevlastného otca otčim, sťaby ho Podjavorinská s Hviezdoslavom kolísali, keby ten Rišo pohol hlavou, šak ju má na tých úzkych pleciach dosť veľkú a hovoril radšej foter, nevlastný, prípadne macoch. To by bolo cool – macoch. Cha. Za takúto slovotvorbu by ho možno aj sloninárka pochválila. Historicky prvý raz. Kurník, vzdychol si Jožo. Cintľa sem, cintľa tam, Riša v škole chvália (a doma macoch-otčim otĺka -ale to je o inom). Jožo v žiadnom prípade priateľovi nezávidel, napokon, Rišo sa mu snažil pomôcť, ale… Takto, byť až takým vynikajúcim žiakom ako Rišo by nechcel. V Partii to zaváňalo hanbou až štréberstvom, hoci Jožo by dal ruku do ohňa za to, že Rišo nie je štréber, nesnaží sa na ničí úkor, a keď to treba, našepká mu. Ako aj dnes, na angline. Och. Pri spomienke na túto hodinu Joža polial pot. Och, po jednotkách netúžil – lenže dnes videl, že je na posmech aj najväčším ťuťmákom v triede.
„Pomôžem ti s cvikom z angliny?“ Rišo už zrejme ukončil výlevy o otčimovi, ktorý bol nevlastný foter.
„Netreba,“ zahundral Jožo. Odrazu sa hanbil prijať pomoc. Najmä preto, že to vlastne pomoc nebola. Rišo síce trval na tom, že mu úlohy nebude písať len tak a vysvetľoval. Hoci bol trpezlivý, Jožovi sa súvislosti od hlavy odrážali ako pomyselný hrach z príslovia od steny. To s tým hrachom je mimochodom pravda. Jožo skúšal ako osemročný, pretože knižkám nikdy neveril nemal ich rád chcel si nájsť dôvod na to, aby ich nemusel čítať. Lenže hrach na stene naozaj nedrží. Pokiaľ nie je varený v prívarku. A o tom, či je surový alebo varený sa v porekadle nepíše, takže aj môže nemať pravdu. Takže sa možno aj knižky neoplatí čítať, hovoril si občas, dosť často Jožo a veľmi často tak robil. Nielen s učebnicami, alebo všeobecne. Nebavilo ho to, veľmi ťažko si pamätal slová a súvislosti. Kdesi sa strácali. Aj si párkrát hovoril – zatlačím ako v posilke a pôjde to. Lenže nešlo. Možno tlačil prislabo – a možno… možno sa len cítil ako Rišo, keď napínal tie svoje dážďovkovité svalíky pri pokuse vyšplhať sa na lano. Nešlo mu to, vzdal sa. Pretrpel výsmech od telocvikára i spolužiakov, telesná skončila, obliekol sa šiel domov. Lenže to nie je riešenie. A ani napísanie cvika Rišom – lebo napriek trpezlivosti to s Jožom priateľ napokon vzdá, napokon ako Jožo s ním po vyučku pri lane, čo ako Riša tlačil, chlapec padal späť. Hm. Cintľa a trubiroh. „Môžem ťa potlačiť, no zdvihnúť sa musíš sám! Sám musíš chcieť!“ kričal vtedy na neho a mal pravdu, vedel, že má pravdu… len si v tej chvíli neuvedomoval, aké ťažké to môže byť. Jožo nevedel chcieť nad anglinou. Rišo na neho nekričal, lebo Rišo nekričal – teda s výnimkou toho prípadu pred konzumom – ale jeho vyčítavý pohľad bol dostatočne výrečný. A Jožo naň dnes vôbec nemal chuť. Na nič dnes nemal chuť. Rozhodol sa, alebo skôr bezcieľnosť jeho chôdze rozhodla, že zájde na stavenisko materskej škôlky. Teda, ono to bolo skôr burinisko. Materskú škôlku tu začali stavať ešte predtým než sa Jožo narodil, roku 1985, vraj. Vtedy sa ale, ako počul, stavalo veľmi pomaly, nie ako dnes, pár metrov od domu im zložili veľkoobchod Lídl za niekoľko týždňov. V dávnom vtedy sa nedal stavbár rozoznať od bezdomovca, pretože stavbári sedeli, tak ako bezdomovci cez deň v pracovnom čase pred konzumom a pili pivo. Ale s bezdomovcami si ich nikto nepomýlil a ani s nezamestnanými nie, lebo vtedy bezdomovci ani nezamestnaní neboli. Vraj. Jožo tomu celkom neveril, ako ani celej, historke, ktorá podozrivo pripomínala rozprávku, lenže ujo Nábilka, starý dôchodca na lavičke pred vežiakom rozprával veľmi zaujímavo. O stavbe škôlky, kde sa stavalo len občas, keď sa už stavbári v krčme nudili. A tak nečudo, že po piatich rokoch boli múry stále len po kolená. Na napoly opustenej stavbe sa deti hrali na skrývačku, ktorá bola o to napínavejšia, že ich mohol chytiť strážnik.
Potom, neskôr, už bola skrývačka menej napínavá. Strážnika odvolali, stavbu zrušili. Minuli sa peniaze. Vraj. Inak sa však nezmenilo nič. Poniektorí stavbári odišli, podaktorí zostali pred konzumom a sú z nich nezamestnaní a bezdomovci, ktorí sa práve v tom čase objavili.
A decká sa hrali na stavbe na skrývačku – lenže bez strážnika to už nebolo napínavé, tak prestali. Stavenisko zarástla burina, spod ktorej tu a tam trčal kus múra, tehla či panel. Jeden panel mal Jožo veľmi rád. Teda, presnejšie, oni to boli dva panely. Jeden na druhom prekrížené, zarazené do zeme, vyzerali, akoby tu boli odveky vekov. Joži si sadal do dutiny pod ne vždy, keď mu bolo tak ako dnes. Teda nijako. A práve tam začul ten hlas:
„Chceš vedieť rýchlo bez námahy? Chceš mnoho mať? Neváhaj vylez!“ Keď Jožo otvoril oči, bankovky boli ešte stále tam. Celý zväzok. Nedokázal presne odhadnúť ich počet, no bolo ich mnoho. Napokon, veď aj jedna päťstoeurovka… by stačila na mnoho návštev posilky, cvičenie s inštruktorom Mirom pre sebe i pre Riša. Nie, nebude váhať. Taká príležitosť sa už nenaskytne. Vykĺzol spod panela, podišiel k mužovi.
„To… ste prečo vyčarovali?“ spýtal sa muža. Tušil tú odpoveď, je predzvesť bola predsa už v chrapote všetkosľubujúceho hlasu, no chcel ju počuť. Aby sa uistil, no i potešil.
„Toto dostaneš – a ešte omnoho viac,“ chlapík mávol rukou, zväzok sa zmenil na obrovskú hŕbu – asi takú v ktorej sa kúpal strýko Držgroš vo svojom trezore. Joža si predstavil, ako vláči stohy bankoviek do banky. Po chvíli ho zalial pot.
„Ten zväzok by hádam aj stačil… na začiatok… Mimochodom, ako je to s evidenčnými číslami?“
Muž sa zaškľabil. „Sú v poriadku. My robíme len precíznu prácu. Ale vidno, že si bystrý chlapec.“
Aha, tak bystrý. To ešte Jožovi nikto nepovedal. V súvislosti s tým mu zišla na um ďalšia časť sľubu. „Hovorili ste aj o vedomostiach,“ podotkol.
„Nielen hovoril,“ riekol muž, zasa luskol prstami. Jožo pocítil, že sa kdesi v jeho vnútri otvorilo obrovské okno. Za ním bola obrovská pláň plná rozmanitých tvorov. Všetci rozprávali. Rozmanitými jazykmi. On im rozumel. Všetkým naraz a osobitne. Angličanom, Nemcom i indiánom kmeňov, ktoré nepoznal – ale tiež gorilám a podivným modrým trojhlavým pavúkom a trpaslíkom s červenými čiapočkami. Tí sa práve zhovárali o mečoch. Že dobrý meč musí byť pevný, ostrý a pružný.
„A musí sedieť v ruke,“ pomyslel si Jožo.
„Nemysli, hovor, nehanbi sa,“ zaznel mu v hlave mužov škrípavý hlas.
„Ja viem trpaslícky?“
„Ty mi neveríš? Teraz predsa vieš všetko.“
Jožo sa nadýchol: „A musí sedieť v ruke.“
Trpaslík sa obrátil a pozrel smerom naľavo, kde asi stál on sám, Jožo, cez okno sa však nevidel.
„Správne, mladý junák. Ale vidím, že ste z rodu ľudí. Nebodaj aj zo sveta ľudí. Tam som bol naposledy, keď sa vypukol nejaký rozruch okolo dajakého Luthera. Neviete náhodou, ako to bolo ďalej?“
Jožo sa zľakol, ale už len na chvíľu, potom otvoril ústa a začal rozprávať o sporoch a bojoch reformácie. Videl naozaj všetko. Mal v sebe nielen slová, ale aj celé obrazy, pohyby a ľudí. Pyšného Kalvína a trocha roztržitého Rotterdamského a ešte… plno iných skvelých, zaujímavých vecí…
„Skvelé, čo, no na chvíľu ťa pristavím, ešte sme sa nedohodli,“ hlas zaškrípal, okno treslo, chlapec sa zatackal. Hoci všade bolo plno svetla, on videl ponuré šero. V krku mal sucho, v hlave mu dunelo podivnou prázdnotou. Akoby zabudol na tisíce vecí, na ktoré si chcel spomenúť. Chcel ich mať v sebe… vlastniť… možno väčšmi ako všetky bankovky sveta.
„Čo mám vykonať?“ hlesol.
Muž sa uškrnul. „Vedel som, že som tu správne. Zatiaľ nič. Iba malý podpis. Krvou zo žily.“ Muž natiahol ruku, z nechta sa vysunul pazúr, škrabol Joža do zápästia. Druhá ruka prisunula Jožovi papier, na ktorom stálo úhľadným písaným písmom toto: Zaväzujem sa byť naporúdzi pánovi sveta a vesmíru, veľkému Šajdánovi, prisahám, že sa mu telom a dušou oddám v záležitosti, o ktorej ma včas upovedomí; nezlyhám ani neustúpim z nej, hoci by som aj v tej chvíli mal stáť zoči-voči svojmu najlepšiemu priateľovi.“
„Čože? Byť proti Rišovi?“ kmitlo Jožovi hlavou. Proti kamošovi, ktorý mi vždy našepkal. No ale… to…
Odrazu mu v hlave zadunelo, uzrel okno, za ním ohromné priestory, počul šuchot bankoviek… kto by mohol chcieť, aby sme stáli proti sebe? Ja a Rišo, napokon, kto mocný, schopný poskytnúť takéto dary by mohol mať niečo proti takému dengľavcovi, Veď ten naozaj nemôže nikomu prekážať, sám potrebuje ochranu, premietol si Jožo v mysli a nahlas povedal len: „Áno, prisahám.“
Kvapka krvi dopadla na papier a okamžite sa zmenila na podpis – Jozef Rubač, v. r.
Učiteľ výtvarnej by teda čumel. A aj iní by čumeli. „A budú čumieť,“ ozvalo sa v Jožovi. Okno v jeho vnútri sa zachvelo a začalo sa otvárať. Zovrel v ruke zväzok bankoviek, vykročil vpred.
Hlas muža, ktorý mizol v zelenkavom opare nad divými makmi už nepočul.
„Nezabudni, Šajdán, ťa zavolá! Keď príde čas, príde čas, as, ssss,“ syčavo tíchlo nad zabudnutou tehlou a dvoma cez seba položenými panelmi, spod ktorých na chvíľu vystrčil hlavičku hranostaj. Potom sa však schoval a bolo len ticho a chlapec so zväzkom bankoviek v ruke a s nekonečne šťastným výrazom tváre.
Ak máte záujem skúsiť šťastie, tu nájdete informácie o ďalšom kole poviedkovej súťaže zo sveta Pohrobka.
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/jozova-prisaha“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku