A zase máme v rukách niečo, čo je vpodstate žánrovo veľmi ťažko zaraditeľné, ale nad čím ľuďom našej krvnej skupiny tlčú srdiečka radosťou o polovicu rýchlejšie, než normálne. Starý pán – dnes mu už tak môžeme hádam hovoriť, veď ho tak voláme s láskou – nás obdaril zbierkou dvadsaťjeden celkom nových poviedok, pohybujúcich sa od science-fiction, cez fantasy, horror, až k hraniciam magickej reality. Je vlastne dosť ťažké rozoberať Bradburyho poviedky. Väčšina ľudí ho má zafixovaného ako autora sci-fi, ale ako som už povedala, jeho žánrové rozpätie je naozaj obrovské. Možno je to tým, že starý pán je excelentný psychológ. Báječne sa vyzná v zákutiach ľudskej duše a svoje poznatky a postrehy pretavuje do skvelých literárych útvarov. V knihe „Jízda naslepo“ si – aspoň podľa mojej mienky – nájde každý niečo, čo ho zaujme, či priam očarí. Nemá preto zmysel rozoberať poviedku za poviedkou. Dovolím si iba zaznamenať drobné postrehy z tých poviedok, ktoré najviac zaujali mňa.
Hneď prvá – „Noční vlak do Babylonu“ , podľa doslovu autora zakladajúca sa na osobnej skúsenosti, je vlastne o tom, ako radi sme klamaní, aj v prípade, že sme si toho klamstva vedomí.
„Pamatujete si na mě“ – náhodné stretnutie ďaleko od domova ľudí vlastne zbližuje, aj keď to podvedome nechcú. Rozpaky, spoznávanie, spriazdnenosť. To všetko v nás takéto stretnutie môže vyvolať.
„Nic se nemění“ – večné opakovanie tých istých vecí, tých istých udalostí, tých istých tvárí… Pri čítaní mrazí, po prečítaní rozdrkoce zuby predstava, že by to bola skutočnosť…
„Zrcadlo“ – tak často nášmu životu vládne niekto iný. Hľadanie vlastnej identity, boj o právo na individualitu a vlastný život – to všetko je ťažké, ale má to zmysel.
„Čichám, čichám člověčinu“ – mrazivá variácia na medzigeneračné vzťahy. Zákernosť, nenávisť, strach.
Ako vravím, komentovať, alebo akokoľvek rozoberať Bradburyho poviedky, je ťažké. Môžete maximálne popísať svoje pocity po ich prečítaní. Priznám sa, že podobne, ako v prípade Jenny Nowak, ani pri Rayovi Bradburym sa nemôžem tváriť ako nezaujatý a nestranný pozorovateľ, či nebodaj kritik. Jeho poviedky milujem odvtedy, čo som v otcovej zbierke objavila „Zlaté jablká Slnka“ a „Ilustrovanú ženu“. A rovnako, ako vtedy tieto knihy, aj „Jízdu naslepo“ som prečítala na jeden šup a bola to teda fakt jízda, dámy a pánové. Veľmi rada by som dala tejto zbierke hodnotenie najvyššie, pretože je naozaj prima a Baronet si za ňu zaslúži pochvalu, ale bojím sa, že by som tým porušila čosi ako kúzlo. Ja viem, že je to hlúposť, ale radšej si nechám pootvorené zadné dvierka :o)
Ray Bradbury, Jízda naslepo (Baronet – Knižní klub, Driving Blind, preklad: Jana Pavlíková, obálka: Valentino Sani + Baronet, 204 strán, pevná väzba, cena: 274,–Sk, ISBN 80–7214–375–1)