Nič vás nevaruje. Absolútne nič. Až keď knihu otvoríte, zistíte, že držíte v ruke – ako ináč – prvý diel ságy. Už ma to vážne rozčuľuje. To skutočne nejestvuje samostatný, jednoliaty fantasy príbeh, ktorý by vošiel do jednej knihy a ktorému by nehrozilo zas neviem koľko pokračovaní? Napriek všetkému, hlavne napriek mojej absolútnej nechuti k ságam a ku Classicu ako takému, som sa do knihy začítala, pevne rozhodnutá nevšímať si tentokrát kvalitu prekladu, ani redaktorskú prácu.
Classic nám ponúka totálnu klasiku. Dve dejové línie sledujú osudy dvoch hlavných hrdinov. Jedným je Raif Sevrance, šestnásťročný mládenec, člen klanu Blackhailov. Je synom náčelníka klanu a spolu so svojím bratom a ostatnými vybranými bojovníkmi sa zúčastní loveckej výpravy. On i jeho brat Drey sa vyberú z tábora von na vlastnú päsť a keď sa vrátia, nájdu všetkých, včetne svojho otca, pobitých. Mŕtvoly nesú na sebe divné rany. Čisté, bez krvi, akoby spôsobené magickými zbraňami. Chlapci teda vykonajú obrad k ucteniu mŕtvych a vyberú sa domov, oznámiť hroznú správu. Tam nájdu jediného, kto prežil, otcovho nástupcu, ktorý sa práve snaží ujať vedenia klanu. Raif vidí jeho obojakosť a klamstvá, na rozdiel od svojho brata Dreya sa však nimi nedá ovplyvniť. Jeho roztržky s novým vodcom nakoniec vedú k tomu, že Raif opúšťa klan v spoločnosti svojho strýka, otcovho brata. Ten mu pomáha odhaliť jeho magické nadanie, ktoré Raif síce tušil, ale odmietal si ho priznať.
Druhou hrdinkou je Ash. Dievčina Asharie Valová, nevlastná dcéra vládcu mesta Spire Valis, je najdúch. Objavili ju pri nepoužívanej mestskej bráne a Iss, panovník mesta, okamžite vybadal v dieťati magickú silu. Nie z dobrosrdečnosti, ale pre tú silu vychovával dievča ako svoju dcéru a čakal, kedy nadíde čas, aby jej magické vlohy využil vo svoj prospech. Asharie dospieva a cíti, že sa okolo nej deje niečo nedobré. Preto svojmu otčimovi uteká.A tu prichádza moment, keď sa obaja hlavní hrdinovia stretávajú a ich cesty sa spájajú zásluhou Raifovho strýka, ktorý z neznámeho dôvodu dievčinu na jej úteku zachráni pred prenasledovateľmi.
Medzi tým sa Drey, Raifov brat, verný novému náčelníkovi klanu, dozvedá pravdu o príčinách bratovho odchodu, ako aj o charaktere svojho náčelníka. A tu sa, vážení a milí, kniha končí. Ešte dobre, že vydavateľ nechal aspoň ukončenú poslednú vetu…
A to je presne to, čo na ságach nenávidím. Je to presne to, čo Classic robí už od svojich prvých publikácií. Pamätáte sa na Amber? Možno že teraz Classicu krivdím, ale je to vec, ktorá zdvihne adrenalín. A ak teraz na mňa nadávate, že som vyzradila celý dej, tak nenadávajte. Zďaleka som nepovedala všetko.
Svet, ktorý pán J.V. Jones vytvoril, mi silne pripomína staré Škótsko s jeho klanmi a klanovými vojnami. Celkom sa mi páči mytológia tohto sveta, kamenní bohovia, systém prideľovania amuletov, ktoré človeka sprevádzajú životom, záblesky mágie, pretrvávajúce medzi ľuďmi. Tajomno vyvoláva podivný väzeň v Issovom hrade, aj akýsi sťaby eskimácky kmeň, zjavujúci sa v deji.
Tento prvý diel je skutočne dielom rozbehovým. Akurát nás uviedol do situácie, oboznámil nás s hrdinami, zaplietol prvé nitky osudu. Aj keď naozaj ságy neznášam, prečítam si túto do konca, alebo aspoň pokiaľ budem vládať, lebo spôsob rozprávania pána Jonesa ma celkom zaujal. Dúfam len, že to nebude písanie pre písanie, resp. písanie pre peniaze, ako je v ságach zvykom, lebo by som naozaj chcela vedieť, o čom to vlastne celé je. Čo sa skrýva v tajomnej jaskyni z čierneho ľadu, ktorú vo svojich snoch vída Ash? Kto tu vlastne poťahuje nitky?
Ako som povedala na začiatku, čítala som s rozhodnutím nevšímať si kvalitu prekladu, či korektorskú robotu. Poslúchla som sama seba a oplatilo sa mi to. Čítalo sa mi celkom príjemne. Neviem či preto, že som svoje rozhodnutie tak dôsledne dodržiavala, alebo preto, že tam jednoducho nebolo nad čím sa zlostiť. Mimochodom – druhá alternatíva je u Classicu skutočne dosť zriedkavá. Aspoň ja mám takú skúsenosť. Ale už som dosť dlho nečítala žiadnu knihu z tohto vydavateľstva, je tu teda možnosť, že sa polepšili (???). Pokiaľ ide o obálku, bol tu použitý obraz Keitha Parkinsona, ktorý je síce pekný, ale podľa mňa s dejom nemá nič spoločné. V knihe totiž v jednom kuse mrzne, až to praští, hrdinovia si z fúzov, vlasov a rukavíc vytĺkajú ľad a sneh pri každej vhodnej príležitosti a z obálky na nás dýcha príjemná jeseň, šuštiaca opadaným lístím… Nemám preto pocit, že by to bola obálka pôvodná. A to je niečo, čo ma mrzí nie len u tejto knihy, ale u mnohých iných. Ak už nie je možné z najrôznejších dôvodov zachovať pôvodnú obálku, vážení zodpovední redaktori, nedalo by sa vybrať obrázok, ktorý by aspoň trochu korešpondoval s dejom knihy?