Viac-menej jediný český mesačník, zameraný na science-fiction a fantasy je brutálne komerčným plátkom a je to na ňom vidieť. Nepretržite stráca to nadšenie, ktoré je charakteristické napr. pre slovenskú Fantáziu. Toto číslo sa trochu vymyká šedivosti, do ktorej časopis upadá, ale z biedy ho opäť vytrháva len pár poviedok a Fantastická veda. Zvyšok (reportáže a recenzie) zostáva v strnulej nehybnosti zdochýnajúceho mamuta…
Hlavným dôvodom, prečo je môj názor na Ikarii čoraz viac kritický, sú recenzie. Filmové sú v réžii Marka Dobeša a jeho vkusu sa podriaďujú. Je to zbierka nechutností a primitívnosti, ktorá však stráca vtip a iskrivosť, typickú pre recenzie Ďura Červenáka. Prezentácia ega pána Dobeša bola spočiatku vtipná, ale keď začal vykrádať sám seba, pohár trpezlivosti pretiekol. Recenzie čítam odzadu a preskakujem tie s podpisom Dobeš. Škoda, že recenzií pána Jirana je čoraz menej, tie sú podané s citom, obsahujú všetko podstatné, čo má diváka pritiahnuť do kina, či k videu. Sú písané s prehľadom a humorom, ktorý, napodiv, nemusí byť fekálny. Návrh: rana obojručáku do tyla pána Dobeša by tomu pomohla (a mohol by písať fundovanejšie recenzie zo záhrobia).
Recenzie na knihy sú úkazom samé o sebe. Vybľabotať celý dej knihy, odhaliť všetky záhady predkladané autorom a prípadne prezradiť aj pointu, hm, hm. Menovite pozdravujem pána Heinricha Storcha (dúfam, že mu túto pseudorecenziu niekto posunie :) No, aspoň viem, čomu sa mám pri písaní recenzií vyvarovať.
Vrchol hniloby tejto Ikarie je prehľad filmov, premietaných v kinách v roku 1999. Článok dostali do ruky páni Pavlovský a Kopřiva z Rigor Mortis a môj názor na počiny tejto slávnej skupiny sa zrazu začal otáčať, takmer o 180 stupňov. Ak si redakcia Ikarie myslela, že týmto článkom zmúti stojatú vodu, tak je na omyle. Tak, kde je obvykle RM vtipné, cítiť teraz zaschnuté zvratky a fekálie. Trápnejší pokus o úchylný humor som už dávno nezažil (kde sú časy vítězíciho dobra a mladistvého intelektuála!). Vráťte sa do hrobu, parchanti a nevyliezajte najbližších dvadsaťtri rokov (to už by malo byť po Apokalypse).
Tak, dúfam, že ste sa dostali až sem, pretože táto Ikarie má v sebe kopu vecí, pre ktoré stojí za to ju vlastniť, alebo aspoň prečítať. Tradične výbornou je rubrika Fantastická veda a aj poviedky tentoraz stoja za to. Osobitne upozorňujem na poviedku Slávka Švachoučka, opäť brilantný kúsok hard SF s kopou ľudskosti a prekvapivým koncom a na megamegasuper poviedku Ewy Bialoleckej, opäť z ňou vytvoreného sveta fantasy, s ktorým som sa prvýkrát stretol v Tkáčovi iluzí. Poviedka „Noční spěvák“ je to najlepšie, s čim som sa vo fantasy v poslednej dobe stretol. Chytí vás za srdce a vtisne slzy do očí. Spisovateľka hrá na rovnaké struny ľudskej duše ako v starších dielach, napriek tomu však ňou namaľovaný obraz ostáva originálnym gobelínom, plným nových nitiek a predovšetkým ľudských osudov. Super zážitok z poviedok bohato vyvažuje odpad publicistiky a jeho aróma preráža hnilobný pach mamutej zdochliny…