Hněv krále démonů

Feist, Raymond

Osudy hlavných hrdinov Hadej ságy pokračujú a z kníh je čoraz viac cítiť snaha pána Feista umelo natiahnuť dej a dostať od vydavateľa vyššiu zálohu. Príbeh je nadstavovaný barličkami, hrdinovia zbytočne likvidovaní a snaha o prekrútenie udalostí z predchádzajúcich diel (Rift War Saga, Prince of the Blood, The King\'s Buccaneer) likviduje akúkoľvek logiku. Motanica zbytočných kulís a postáv, kde nie je komu držať palce a nie je o koho sa báť…

Obdivoval som prvé dva diely Ságy Trhlinovej vojny. Pán Feist je majstrovský rozprávač a svojim postavám vdýchol dušu. Držal som palce Pugovi a Tomasovi a obával sa, koho neúprosná logika príbehu prinúti odísť z Kola osudu. Bola to čistá fantasy, kde sa autor vyhol klišé \„hrdina musí zachrániť svet\“. Bojovalo sa v obyčajnej vojne, na jednej strane sa hralo o zisk a na druhej o prežitie. Maličké Ostrovné kráľovstvo sa ocitlo v konflikte na život a na smrť len pre intrigy na Kelewanskom cisárskom dvore. K slovu sa dostali zbrane aj mágia, ľudia mali čas na lásku aj uprostred ničenia a nenávisti. Plnokrvný príbeh par excellence.

Pokračovanie Ságy, v ďalších dvoch dieloch, vnieslo do príbehu mystiku a odhalilo skryté motívy v pozadí. Ešte vždy bolo komu držať palce, do deja vstúpil princ Arutha a hlavne Jimmy Ručka. Príbeh pomaly skĺzal do klišé, ale vždy ostával na úrovni nadpriemernej fantasy. Profesionál ešte nevystrieľal všetky nápady.

Ďalšie pokračovania však do prostredia Midkemie vniesli dovtedy nepoznaný prvok – nudu. V Kráľovskej krvi sa pán Feist ešte vyhol hluchým miestam, pretože dej zameral na iný terč. Intrigy na dvore Keshanskej ríše oživili kulisy a aj synovia princa Aruthu mali čosi do seba. Už to však ani zďaleka nebol ten plnokrvný príbeh Trhlinovej vojny. Nápady redli a kulisy bledli. Pán Feist dokonca pristúpil k jeho, odvtedy obľúbenej, praktike – bezdôvodnému likvidovaniu hrdinov. Nehodí sa hrdina do ďalších pokračovaní? Prásk – dýka, jed, súboj, poprava – a je po ňom. Že jeho smrť nemá logiku? No a? Veď zálohu už mám vo vačku, čo sa tým budem trápiť. Vyrobím nových hrdinov a basta!

Presne v tomto duchu sa nesie aj Hadia sága, len nelogika a naťahovanie sú dovedené do extrémov. Nemá zmysel popisovať jednotlivé diely, umelo rozsekané vydavateľstvom Wales na ešte menšie časti. Hrdinovia pribúdajú a ubúdajú s odlivom, umierajú zbytočne a zvyčajne aj neúčelne efektne. Niet komu držať palce, dej skáče v trhaných, akoby stroboskopických zábleskoch. Samotná línia príbehu postráda akúkoľvek logiku, pán Feist sa umelo snaží prekrútiť skutočnosti, ktoré tak pracne vysvetľoval v predchádzajúcich dielach. Tvrdí, že v pozadí je niečo úplne iné a že pravda je zase \„tam niekde vonku\“. Neberie si servítky, vykladá na hráčsky stolík bohov, menších, väčších, zbytočných. Pletie do toho reiki, do ktorého sa zjavne zamiloval, snaží sa o odhalenie zmyslu \„vesmíru, života a vôbec\“. Niekto by mu už mal povedať, že štyridsať dva, nech nás nenudí svojimi výlevmi pseudomystiky a úvah hlbších ako žumpa starostu z Horného Dolného.

Škoda vyplytvaného potenciálu. Ak by pán Feist zameral svoj talent na vytvorenie nového sveta, postáv a deja, urobil by lepšie. Jeho Ságu Trhlinovej vojny ešte vždy pokladám za to najlepšie, čo som z epickej fantasy čítal a verím, že talent nezomiera. Tento sa len prepadá v močarisku dolárov. Viem, vždy ide o sex a peniaze, ale pán Feist by si svoj prídel mohol zaslúžiť niečím kvalitnejším. Takto sa len snaží zo zvratkov uvariť guláš – a myslí si, že nám bude chutiť. Nebude – blueeeeeeeee!


13. marca 2000
Rastislav Weber