Pomaly si na to zvykal. Musel. Nemal na výber. Starenka mu nasadila nenávidený obojok a pripla vôdzku. Bolo to ponižujúce – cítil sa ako otrok. Žena mala vyše sedemdesiat a asi dvadsať kilogramov nadváhy. V trasúcich sa, stareckými škvrnami pokrytých dlaniach držala náhubok. Prečo to robila? Zamýšľala sa niekedy nad tým, aké je to nepríjemné? A keby jej niekto také niečo nasadil – som zvedavý ako by vtedy spievala? Otočil sa. V čom spočíva táto hra? Načo tá maškaráda? Žiaľ, keď musíš tak musíš, čo človek nespraví, keď si ťa niekto vydržiava. Niekedy je potrebné znášať vrtochy staršej pani, veď keby nie ona, bol by teraz takisto vyhladovaný ako tí, čo tam zostali. Namiesto milého sadielka by z pod kože vytŕčala klávesnica rebier. Cítil, že sa začínala zlostiť, ale čisto z trucu, zo zásady musel aspoň trochu ukázať ako sa mu to všetko nepáči.
„Ferko! Ferko ihneď sa vráť!“Roztrasený, piskľavý hlások, ktorému sa snažila dať rozkazovací tón znel smiešne. „Ferko počuješ ma? Zlý! Máš šťastie, že mi dávaš také dobré žrádlo,“ pomyslel si „ináč by som nezniesol to mletie hubou.“
Za trest sa otočil, aby nedostal vôdzkou po zadku. Niekoľkokrát, keď to prehnal, naťahujúc sa so starou, dostal výprask. Bolelo to. Nepríjemné spestrenie každodennej rutiny. Zohla sa, aby mu pripla mučivé zariadenie. Tvár, červenú od zlosti, pokrývala sieť drobných vrások a kvapky potu. Z vyčerpanosti začala lapať po dychu. Robí jej to dobre? Zacítil nepríjemný smrad – trochu cesnaku, trochu cibule a najhorší smrad: nestrávený smrad rovno z útrob. Ten smrad z nej strašne razil a on sa nemohol otočiť; tentoraz by určite dostal. Bol si istý. Mohol sa jedine nadýchnuť čerstvého vzduchu a snažiť sa to vydržať. Všetko by bolo dobré, keby nie tie trasúce sa bezradné ruky. Žiaľ, zapínanie patentov trvalo stále príliš dlho. Mal pocit, že ak to takto ďalej pôjde, stane sa majstrom sveta v disciplíne: zadržiavanie dychu. Najhoršie je však to, že aj majster musí niekedy prehrať. Cítil, že sa mu trochu točí v hlave. Počul vlastné búšenie srdca. Medzitým sa babka spomalene hrala so zapínaním, ale výsledok bol v nedohľadne.
Jar vrcholila. Slniečko príjemne pripekalo. Vtáky veselo čvirikali, dvorili si melódiami. Vo vzduchu sa znášala jemná vôňa sviežo pokosenej trávy. Ferko cítil, že to musí spraviť teraz. Veľmi dlho čakal na túto chvíľu. Čupol si.
„Ferko! Nie na chodník!,“kričala utláčateľka. „Marš na trávnik!“
Bože nedajú sa človeku v kľude ani vykakať – pomyslel si podráždený pes a šiel hľadať lepšie (podľa jej kritérií) miesto. A tak veľa si vytrpel. Od šiestej ráno tri a pol hodiny škriabal na dvere a skúšal dať signál, že už je čas. Každý deň to isté. Ponižujúce kňučanie pod dverami. Nemal odvahu aby to demonštratívne spravil na koberec, aj keď mal často na to chuť. Dobre vedel, čím by sa tento kúsok skončil. Vôdzka! Bolesť! Niekedy mal pocit, že zošalie. Nestačilo, že vymyslela tak strašné meno, ešte aj tie vôdzky, obojky a náhubky! Navyše vždy keď sa snažil koketovať a bol o krok bližšie k perfektnej samici, stále kričala…
„k nohe“ a šli domov. Nemohol si v kľude vybaviť ani základné fyziologické potreby, lebo hneď začínala mrmlať. Stále sa jej niečo nepáčilo! Ech, aký osud…
Keby nie chutné žrádlo, nevydržal by túto drinu. Cena bola vysoká aj keď maškrty, ktoré dostával boli pre prvú triedu. Každý deň čerstvé mäso. Chutné, jemné psie granuly. Mmmm, pazúriky lízať!
Keď bol ešte malý, býval v útulku, hladoval. Dostával odpadky a to aj tak raz za dva, tri dni. Musel bojovať o lepšie kúsky. Ochotných na žrádlo bolo veľa. Zimu stále strávil schúlený, bez pohybu. Každý pohyb bol nočnou morou pre premrznutého psa – spôsoboval to, že ešte viac cítil chlad. Jeseň nebola o nič lepšia; dažde. Mokrá srsť, brrr!
Áno, musel to priznať – u starej mu nebolo najhoršie. Každý mesiac, sa spomienky pomaly strácali. Zo dňa na deň mu čoraz viac vadili nedostatky a poníženia, ktoré prežíval.
„Nastali nám ťažké časy Ferko.“ Vzdychla si beznádejne. „Máme krízu. Chýbajú nám peniažky. Asi to nepochopíš, ale môj dôchodok je veľmi malý na to, aby som ťa mohla kŕmiť tak dobre ako doposiaľ. Už si to nemôžem dovoliť zlatíčko.“
Zhruba som vedel o čo ide. Tón hlasu, ustarostený výraz tváre a k tomu zvyčajný čas kŕmenia nasiaknutý krvou čerstvého mäsa spôsobili, že si domyslel čoho sa zlé správy budú týkať. Išlo o jeho obľúbené maškrty. Pozrel sa spýtavým pohľadom. Starenka siahla do chladničky a nasypala niečo Ferkovi do misky. Mäso takýto zvuk určite nevydávalo. Aj vôňa nebola nič moc. Položila psiu hostinu na dlážku. Pozrel. Hrôza! Žartuje! Nasypala mu za hrsť poobhrýzaných kuracích kostičiek! To má byť obed? Ach tak, rozhodla sa mu pritiahnuť opasok. Určite chce skúsiť, ako ďaleko sa môže posunúť v umení ponižovania? Hnusná sadistka!
Vedela, že ho sklame, ale dlhšie to už takto nemohla ťahať. Doteraz, čoraz častejšie si odopierala veľa vecí, aby štvornohý maznáčik mal lepšie podmienky. Snažila sa. Často obchádzala veľa rôznych obchodov a porovnávala ceny, aby ušetrila čo najviac; pre Ferka. Žiaľ, posledné zvyšovanie zrušilo tie všetky snaženia. Teraz, aby vydržali do prvého, musia obaja žiť skromne.
Pozerala na milovaného havka. “Havko“, vyrastený rotvajler, jej vrátil pohľad. Skočil. Prevrátil starenku na zem a rozhodným sklapnutím čeľustí jej roztrhal hrdlo. Z tepny striekala krv.
Čerstvé horúce mäsko…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
