Esej: Pár úvah o horore

Možno to bude znieť ako úplné klišé, dávať prvenstvo svojmu obľúbenému žánru, ale strašidelné príbehy sú jednou z najstarších, ak nie úplne najstaršou formou epického rozprávania. V písomnej podobe sú neodmysliteľnou súčasťou starovekých hrdinských eposov, teda tých najranejších literárnych pamiatok, a je možné ich zaradiť k prvotným prínosom do kultúrneho dedičstva ľudstva. A to im ešte predchádza ústna tradícia. Len sa opýtajte vašich prastarým mám, ak ešte žijú, na páračky na dedine a na hrôzostrašné historky, ktoré sa pri nich šeptom odovzdávali mladším generáciám.

Čo im predchádzalo? Kde ležia korene našich povestí a rozprávok? Toho nemála z nich, ktoré sú regulárnym hororom (ak niekto pozná bližšie našu ľudovú slovesnosť, dobre vie, ako veľmi hrozivé vedeli byť rozprávky a povesti vo svojej pôvodnej necenzurovanej podobe)? A vieme, do čoho sa pretransformujú, aká bude ich evolúcia? Lebo strašidelný príbeh je podivuhodne trvácny, forma sa modifikuje len pramálo a obsah ešte menej. Príbehmi o duchoch sa budú desiť deti aj na iných planétach, ktoré jedného dňa azda bude človek osídľovať.

Pýtam sa, ako dlho si odovzdávali naši predkovia v šerom dávnoveku, v predhistórii a potom, na úsvite dejín, príbehy o hrôzach noci, než boli ich ozveny zaznamenané písmom? Čo si myslíte, o čom sa pri ohňoch rozprávali dávni lovci? Aj o tieňoch, ktoré ležia za hranicou svetla a číhajú…

Analogicky tomu napríklad dnešní skauti a trampi sediaci okolo táborového ohňa počúvajú podobné príbehy. Mnohé sa mení, no strach ostáva. Aj racionálny človek 21. storočia sa bojí duchov. Aj tomu najväčšiemu a najväčšmi nebojácnemu skeptikovi začne tuhnúť krv v žilách, keď sa ocitne sám počas bezhviezdnej noci v tmavom lese, schátranej budove, opustenom starom cintoríne… Neveríte na príšery? Možno. Ale len dokiaľ svieti žiarovka. Ak vyhasne tento elektrický oheň, opäť podstupujeme metamorfózu z moderného racionalistu na ustráchaného pračloveka s magickým myslením, ktorý vidí v tme prízraky a desí sa každého zvuku. Nerovný zápas medzi človekom a silami temnoty a zla je totiž archetypálny a zakorenený možno hlbšie, než leží prameň ľudského ega. Je to niečo atavistické, večne driemajúce, nevykoreniteľné. Pretože hrozbe možno čeliť, možno s ňou bojovať, ale zoči voči nadprirodzenému, či skôr by sa hodilo povedať neprirodzenému, je človek sám bezmocný a môže si len zúfať. Ostáva sa iba modliť…

V horore sa pálčivo, nesmierne zreteľne prejavuje odveká dualistická konfrontácia medzi dobrom a zlom. Na rozdiel od iných žánrov, v horore, azda ako jedinom, dobro zriedka vyhráva. Je to veľmi znepokojivý koncept, ktorý akoby narúšal zákonitosti univerza, no pritom až nepríjemne reflektuje každodennú realitu. Horor tiež odkrýva starostlivo skrývané, zatemnené zákutia ľudskej psyché, kam nedovidíme a kam dovidieť ani nechceme. Taký pohľad totiž prezrádza ľudskú slabosť a náchylnosť k zlému, odklon od ľudskej (božskej) podstaty a inklináciu k démonickému. Hovorí o možnej metafyzickej príčine zla, ktorej však otvárajú dvere do materiálneho sveta zas len ľudské slabosti a vášne. Ak nám má horor nastaviť to pomyselné zrkadlo, je to zrkadlo čarodejné a je to zrkadlo čierne. Nie je však slepé. Vidno cezeň do hlbočizných hĺbok nevedomia, ba ešte ďalej. Do Priepasti. Tu je na mieste si pripomenúť, čo napísal Nietzsche: „Ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba.“ Teda pozor, aby ste sa nedívali pridlho, aby ste nezašli priďaleko – prihlboko! Toto vyhlásenie ale doplním a presvetlím ďalším výrokom, ktorý je pripisovaný Pascalovi: „V každom človeku je priepasť, ktorú môže naplniť iba Boh.“

Hororová literatúra nemá na ružiach ustlané, a to ani na tých bielych, smútočných. Hoci je aspoň v istých kruhoch pomerne obľúbená, prinajmenšom má stálu členskú základňu oddaných fanúšikov, väčšina potenciálnych čitateľov sa na ňu pozerá skrz prsty. Čitateľská verejnosť si pred ňou len jednoducho rukou zakrýva oči. Stredný prúd sa jej dlho vyhýbal práve preto, prečo ju subkultúra istých čitateľov odjakživa vyhľadávala. Niekto sa skrátka (ne)rád bojí, a to mu nemožno vyčítať. Horšie je to s kritikmi – alebo to poviem takto: s učenou obcou literárnou… Tí sa dodnes dívajú na tento žáner zvrchu a odsudzujú ho. Špeciálne za socializmu bol horor vnímaný ako niečo úpadkové a bolo to spájané s dekadentným, kultúrne spiatočníckym Západom. Bohužiaľ, často i oprávnene. A predsa z tej doby pochádza hneď niekoľko výborných antológií. Keď už raz za uhorský rok niečo vyšlo, bolo to aspoň naozaj kvalitné. Tu stojí za zmienku, že k hororu si neraz radi odskočili i autori zvučných mien, skutoční klasici, spisovatelia, ktorí veru so žánrom nie sú nijako spájaní. Skôr si ich držíme v pamäti ako velikánov dejín literatúry, a pritom sú autormi jedných z najpôsobivejších hororových príbehov. Charles Dickens, Guy de Maupassant, Henry James… A takto by sa ešte nejaký čas dalo pokračovať.

Je síce pravda, že zriedkakedy si autori hororu dajú za cieľ aj niečo iné než len vystrašiť čitateľa, ale existujú aj výnimky. Dom na kopci Shirley Jacksonovej či Volanie netvora Patricka Nessa sú diela, ktoré nielen desia a znepokojujú, ale aj myšlienkovo obohacujú. A nie sú zďaleka jediné.

Dnes, keď má na hrôzu a strach monopol film a začína sa naň doťahovať herný priemysel, teda médiá založené na vizuálnych podnetoch, respektíve ľahkom a okamžitom vťahovaní do deja, v prípade videohier do istej miery i aktívnej spoluúčasti na príbehu, môže sa horor v knižnej podobe, ako forma zábavy, javiť archaicky. Iste, je to neporovnateľne ťažšia cesta navodenia pocitu hrôzy. Spisovateľ sa nemôže spoliehať na lacné „ľakačky“. Nemôže čakať pomoc od hudobného sprievodu. Nemôže ponúknuť ovládanie hlavnej postavy vo virtuálnom priestore. Musí všetko staviť na atmosféru. Musí dúfať, že čitateľ má rozvinutú obrazotvornosť. A jeho jediným nástrojom je slovo. Ten najstarší a najosvedčenejší druh komunikácie medzi tvorcom a prijímateľom diela. Úspech spočíva vo vzájomnej kooperácii spisovateľa a čitateľa. Ak nie je čitateľ správne naladený, prípadne mu tento žáner nič nehovorí, darmo bude autor rozprávačským majstrom a štylistickým kúzelníkom. Do istej miery je účinok čítania strašidelnej prózy závislý na vonkajších faktoroch. Veľa robí prostredie. Teda čas a miesto. Je veľký rozdiel medzi veternou bezhviezdnou nocou, keď ste doma sami a vašimi jedinými spoločníkmi sú sliepňajúca nočná lampa a knižka hororových poviedok, a trebárs obednou pauzou na pracovisku, keď sa zúfalo snažíte ukradnúť si na chvíľu kúsok súkromia. Pre mňa je horor v literárnej podobe rozhodne najzaujímavejším. Ja, ako človek, ako nositeľ fantázie, som totiž vždy spoluautorom toho či onoho diela, a keďže ja osobne mám k literatúre a k písanému slovu najbližšie zo všetkých druhov umenia, je tento vzťah očakávateľným, celkom logickým. Tí, ktorí nemajú špeciálny vzťah k písanému prejavu, k textu, sa o mnohé ukracujú: zaznamenávať pocity, myšlienky, zážitky, ale i fabulovať fiktívny dej iba pomocou slov, a potom pretaviť slová do symbolov, do písmen, je skutočne magický úkon. A slovo čítané, prednesené nahlas, či hoci len v duchu, to je až rituál. Akt oživovania myšlienok. Preto má takú obrovskú moc dobrá báseň, a preto vie desiť hororový príbeh. A ruku na srdce; nechcete sa stať na chvíľu čarodejom? Pretože tieto kúzla celkom určite fungujú.

Často používam a kvôli tomu, že to je zabehané a akceptované naprieč celým spektrom, aj v budúcnosti budem používať termín horor, alebo aký je pôvodný cudzojazyčný tvar tohoto slova – horror, teda so zdvojeným r, čo v preklade z angličtiny neznačí nič iné, než vypätú hrôzu, zdesenie. Lenže tento výraz je nadužívaný a zneužívaný a evokuje brutálnu (a brutálne primitívnu) a často brakovú podobu žánru. Radšej hovorím o strašidelnej literatúre. Takú ghost story, teda duchársku poviedku/príbeh o duchoch nie je možné vždy označiť za horor. Minimálne nie za horor čistokrvný. A vtesná sa do tejto škatuľky tzv. weird fiction, čiže doslovne podivná fikcia? Tá sa akýmkoľvek vymedzeniam vzpiera, a pritom práve ona na čitateľa neraz priamo útočí nápormi – ako by jej hlavný predstaviteľ, sám legendárny Lovecraft, prízvukoval – „kozmickej hrôzy“.

Vždy budem ale raziť predpoklad, že strašidelná literatúra má v prvom rade strašiť, nie znechucovať či šokovať. Detailne opisný naturalizmus, trebárs taký splatterpunk, s absolútnymi výnimkami, ako sú povedzme niektoré diela Clive Barkera je v drvivej väčšine prípadov len samoúčelná perverzia na míle vzdialená pravému strašidelnému príbehu. Tézu, že skutočný des má subtílnejší charakter, že sa musí dostať viac pod kožu než úchylné eskapády à la divadlo Grand Guignol, ktoré sa zameriavalo na grafické stvárnenie extrémneho násilia, a že ho treba dávkovať postupne, odkrývať po troškách a nikdy neukázať v plnej „nahote“, jasne sformuloval už reštaurátor, popularizátor a možno najvýznamnejší predstaviteľ tradičnej ghost story M. R. James. Opäť sa potvrdzuje platnosť teórie, že menej je viac a že nevypovedané, teda to, čo je ponechané na dotvorenie čitateľovej predstavivosti, je väčšinou účinnejšie ako to, čo je vykreslené do tých najposlednejších morbídnych podrobností. Čitateľ by si mal sám postupne zložiť mozaiku hrôzy, nie dostať ju naservírovanú na podnose. Je to podobný postup, aký sa používal v klasickej detektívke. V nej sa zbierali indície, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, s tým rozdielom, že tu sa odhaľuje rubáš zakrývajúci hrôzostrašnú vidinu. A ten je potrebné zdvíhať pomaly ako oponu a tesne pred finálnym odhalením načim zhasnúť svetlá. Samozrejme, výnimky existujú, ale tieto výnimky potvrdzujú pravidlo.

Platilo to v prvej polovici 20. storočia, keď, mimochodom, vznikli pravdepodobne najlepšie žánrové diela, no rovnako to platí i teraz.

Stále platí i to, že horor realistický, či inými slovami pravdepodobne možný, ktorý ostatne niekedy splýva s thrillerom, je (česť výnimkám potvrdzujúcim pravidlo) inferiórny voči hororu nadprirodzenému. Ten je napokon jednou veľkou vetvou na strome fantastiky. A práve v tom spočíva kúzelníkov trik – že sa iluzórne javí reálnym. Ak vás dokáže autor presvedčiť o existencii prízrakov a strašidiel, ak pristúpite na jeho hru, pomerne rýchlo zistíte v čom je odlišný strach z iracionálneho voči takmer hmatateľnému, bežnému, pudovému strachu z fyzického ohrozenia. V neuchopiteľnosti, v deštruktívnej tendencii ničiť pokojný a ustálený svetonázor a obraz o racionálnom svete s jasnými pravidlami, tým, že ohrozuje zdravý rozum a napokon… v intenzite! Pamätáte si ten strašný strach, ktorým ste trpeli ako deti? Rodičia vám hovorili, že príšery nejestvujú, ale vy ste vedeli svoje. Ani Stephen King nezabudol na to, aké to bolo, a rád vám ten pocit pripomenie. A vy sa opäť budete dívať pod posteľ a do skríň, aby ste sa presvedčili, že… Vzápätí sa sami nad sebou zasmejete, no lampu pre istotu necháte aj tak rozsvietenú. Nie náhodou sa tento pán dokázal písaním hororov nielen celosvetovo presláviť, ale aj nevýslovne zbohatnúť. A to asi ako jediný autor v dejinách literatúry. Niekoho jeho bestsellery dráždia, mnohí jeho knihy hlcú, nikto však nepoprie, že vo svojej najlepšej forme je skvostný a zoznámi vás s nezabudnuteľným desom, na ktorý budete chcieť zabudnúť. Patrí takisto k tým nemnohým autorom, ktorí dokážu dobre spracovať strašidelný príbeh v románovej podobe. Je síce aj zdatný poviedkar, avšak dlhšie formy mu svedčia viac. Horor je totiž vyložene stavaný na kratšiu prózu. Nielenže sa pri nej skutočne ukáže, ako vie spisovateľ, a či vôbec vie, vystavať dej, vyrozprávať príbeh, predstaviť na malom priestore jednotlivé charaktery, pohrať sa ich psychológiou a prekvapiť pointou. No intenzita strachu má tendenciu gradovať a nepoľaviť, na rozdiel od románov, ktoré sú často (musia byť pre svoju dĺžku), vyplnené vatou a účinok starostlivo budovaného napätia sa tak rozptyľuje a oslabuje. Za všetko spomeňme Raya Bradburyho, jedného z najväčších amerických spisovateľov, ktorí svoju spisovateľskú kariéru začínali práve hororom. Jeho magické, lyrické, štylisticky dokonalé umelecké dielka robia česť žánru, a pritom sú organickou súčasťou vyššej literatúry.

Z estetického hľadiska v rámci strašidelnej literatúry azda najväčší pomyselný vrchol Parnasu dosiahol umelecký smer či skôr prúd, ktorý je výstižne označovaný ako temný či čierny romantizmus. Je to odvrátená, no nedeliteľná súčasť romantického hnutia. Je to spln mesiaca, je to jeho svit prebleskujúci temným lesom a dopadajúci na prastaré ruiny…

Na záver už ale prenechám slovo géniovi.

Město v moři (úryvok)

Trůn smrti ční bez svatozáře hvězd
v nejpochmurnějším městě ze všech měst,
kde táhnou černé mraky od pólů
a kde při míruplném hlaholu
je zlo i dobro věčně pospolu.
Stráž věží, oltář, staré opery,
(čas neotřásl žádnou, jaký div!)
jsou plny démonické nádhery
a vítr neubral jim temných zdiv -
tam pod nebem, kde mají tajný vchod
jsou zbytky chmurných, elegických vod.

E. A. Poe

---

---

Goran Lenčo