Esej: Klasické diela strašidelnej literatúry – Vŕby

Pod nenápadným, nič konkrétne neprezrádzajúcim názvom sa skrýva jeden z najslávnejších textov významného spisovateľa strašidelných, mysterióznych, okultných a temných fantazijných textov Algernona Blackwooda.

Samotná poviedka je totižto skutočným umeleckým zážitkom a už po pár riadkoch aj ten najväčšmi podozrievavý skeptik, či priamo neverec, musí dielu priznať nevšedné literárne kvality. V spojitosti s rozmerom a akosťou hrôzy, ktorú kniha ponúka, konkrétne blízkym stretnutím s nefalšovaným nadprirodzeným desom, rýchlo pochopíme, prečo je táto poviedka považovaná za klasiku a súčasne i vrchol strašidelnej prózy a weird fiction. Pochopíme, prečo ju tak velebil Lovecraft a ostatní významní žánroví autori. Dlh voči českému a slovenskému čitateľovi je konečne čiastočne splatený! Dlhšia poviedka či skôr už novela bola uverejnená aj v slovenčine ako súčasť výberu autorových najznámejších kratších próz. V českom jazyku vyšla samostatne, a to hneď dvakrát, a nedávne vydanie a jeho výborná recenzia, ktorá sa len pred niekoľkými dňami objavila i na Fandom.sk, ma podnietili, aby som dielko do seriálu o klasických dielach strašidelnej literatúry zaradil hneď teraz a neodkladal to do bližšie neurčenej budúcnosti…

O čom je náš príbeh?

Dvaja priatelia dobrodruhovia sa vydávajú na člne splaviť Dunaj. Medzi Bratislavou a Budapešťou sa dostanú do divokého vyľudneného kraja, kde sa stávajú terčom útoku nadprirodzených síl personifikovaných nepriateľskými a pochmúrnymi vŕbami.

Toľko k deju. Pre slovenského čitateľa tu bude prítomný jeden aspekt familiárnosti: príbeh sa odohráva vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, bližšie na dnešnom slovensko-maďarskom pohraničí. Kto tam bol, vie aký ráz má táto krajina a aké čaro v sebe uchováva. O čo nedotknutejšie, o čo divokejšie to muselo byť pred vyše sto rokmi? Podľa verného opisu, a autorov životopis nám naše úvahy potvrdzuje, je očividné, že musel tieto končiny osobne navštíviť. Je to magický kraj, kde sa rieka rozvetvuje v mnohé ramená, miesto, kde vznikajú a zas zanikajú piesočné ostrovy, premenlivé ostrovčeky s krátkym životom. Je to kráľovstvo smutných vŕb, ktoré akoby žili vlastným životom… Fantastická krajina nepochybne vylúpnutá z ópiového sna, ktorá s príchodom noci nadobúda hrozivý, nepriateľský charakter. Práve počas obdobia záplav, obdobia, keď sa nebezpečne dvíha hladina rieky, sa rozhodnú naši cestovatelia prenocovať na jednom zo zmenšujúcich sa ostrovov. Vtedy sa začína ten pravý koncert hrôzy! Avšak prelúdium k nemu sa rozohrávalo už od prvej stránky, už od prvej vety.

Skúsený a najmä vnímavý čitateľ sa nechá strhnúť vírom rozprávania, sotva otvorí knihu! Blackwood narába s jazykom a atmosférou skutočne famóznym, ojedinelým spôsobom. Preciťuje a spoľahlivo prenáša svoj vhľad, svoj citový ponor do deja na čitateľa. A jediné, čo k tomu potrebuje, jedinú ingredienciu, ktorú potrebuje na to, aby stvoril dokonalé kúzlo, je opis prostredia! V časoch, keď je možné v próze nájsť toľko dialógov, že text väčšmi pripomína scenár než poviedku, v časoch, keď je v literatúre módne používanie takmer filmovej techniky rýchleho strihu a predynamizovaného striedania akčných sekvencií, pôsobí táto metóda blahodarne, skoro ako zjavenie. Je nám takto pripomienkou toho, čo všetko sa dá dosiahnuť „prostým“ opisom, skutočnosťou, že pre vykreslenie atmosféry je opis nielenže nepostrádateľným, ale je to ten najsilnejší a najspoľahlivejší prostriedok pre jej navodenie. Je zrejmé, že aj u Blackwooda, a práve u neho, sa Lovecraft učil pracovať s atmosférou. Atmosféra je kľúčom k dobrému strašidelnému príbehu. Tu sa tento fakt opäť raz a s nebývalou silou pripomína. Jasné, dočkáme sa aj dialógov, autor na ne nie je skúpy, tam, kde sa hodia, tam, kde je potrebné ich použiť, ich aj použije. Budia dojem realistickosti a živosti. Autor sa nebojí siahnuť ani k dramatickejším postupom a nevyhýba sa ani akcii, ale robí to úsporne, s vkusom, a len keď je to nevyhnutné. Nezamieňa horor či weird fiction za dobrodružný žáner. Lovecraft na adresu poviedky uvádza: „Zde dosahují umění a zdrženlivost nejvyššího stupně a trvalý pronikavý dojem vzniká bez jediné násilné pasáže nebo jediného falešného tónu.“

I riekol majster. Čo viac k tomu napísať? Azda ešte pripomeniem, že Blackwoodovi sa ako málokomu darí presvedčiť čitateľa o tom, že existujú aj iné úrovne bytia, miesta také nepochopiteľné a obývané formami života človeku natoľko odlišnými, že jeho limitovaná ľudská myseľ to nie je schopná obsiahnuť vo všetkej úplnosti. Netreba už ani dodávať, že pri prekročení hranice, ktorá je na istých podivných miestach na zemi veľmi tenká, hrozí človeku strašné nebezpečenstvo…

Áno, do istého momentu ponúka autor aj racionálne vysvetlenia všetkých zvláštnych javov, s ktorými sa hrdinovia príbehu stretnú. Alternatívou, a to úľavne materialistickou, môže byť presviedčanie samého seba, že za všetko môžu len, či už zdanlivo alebo skutočne, voči človeku nepriaznivo naklonené prírodné sily a rozjatrená ľudská fantázia. Lenže autor s nami nehrá takúto pochabú dvojitú a nečestnú hru. Nie, toto je priamy kontakt s nepoznaným a nevysvetliteľným! A treba dodať, že kontakt sprostredkovaný s mimoriadnym talentom a vkusom.

Súvisiace linky

Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry

Recenzia – Algernon Blackwood: Vrby