 |
Preslávená novela presláveného spisovateľa vošla do (moderných) legiend a je už neoddeliteľnou súčasťou kultúry a popkultúry. Názov diela už dávno zľudovel a stal sa súčasťou bežného hovorového jazyka a príznačne a neomylne symbolizuje dvojtvárnosť človeka a ambivalenciu ľudskej podstaty. Pán Hyde je zas synonymom temnejšej ľudskej stránky, a tiež varuje pred možnosťou jej definitívneho víťazstva. Slovami Nietzscheho: „Keď hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba.“ Ja dodám, že keď pridlho pozeráte do tmy, pohltí vás, zabudnete, ako vyzerá svetlo, a prestanete ho hľadať…
A tak sa bezúhonný, vážený, ctený, obľúbený doktor a altruista Henry Jekyll mení v noci na odpudivého, skrz naskrz zlého až démonického Edwarda Hyda. Vedie dvojitý život, ktorý kulminuje odpornou a bezcitnou vraždou.
Za príčinou enormného úspechu tohto diela stojí prelomovo spracovaná téma dvojakosti ľudskej povahy, večný svár medzi protipólnymi zložkami – dobrom a zlom, ktoré v rôznom pomere obsahuje charakter každého z nás, ale i varovanie. Ak sa človek pokúsi namiesto získania harmónie a zmierenia konfliktu, ktorý panuje medzi nimi, o ich vzájomné odseparovanie, môže dôjsť k drvivému víťazstvu jednej zo strán, a nemusí to byť vždy tá pozitívna, ktorá bude dominovať. Ak je ľudská povaha prirodzene dobrá, ako veria (a nádejajú sa) niektorí filozofi a teológovia, z každodenných, bežných a všedných skúseností môžeme vypozorovať, že má tendenciu skĺznuť pod vplyvom okolia a vlastnej slabosti k zlému. Či už je príčina čisto biologická, či väčšmi metafyzická, alebo azda vyložene spirituálna, pôsobenie negatívnych síl, atavisticky prítomných v ľudskej mysli či duši, je neradno podceňovať. Ale azda ani tento vážnejší „spodný“ tón, ktorý hovorí o konflikte božského a démonického, ľudského a neľudského (viď nápadný vlkolačí motív premeny a zápasu človečieho a zvieracieho), by nezabezpečil novele takú popularitu, keby nebola šikovne napísaná a precízne prepracovaná. Autor Robert Louis Stevenson, ktorý si spravil meno výbornými dobrodružnými románmi (za všetky spomeňme aspoň Ostrov pokladov), zabŕdol aj do ríše strašidelnej literatúry. A to nejedenkrát. Tento mysteriózny príbeh je spomedzi nich najznámejším. Vo svojej dobe to bola modernizácia gotického románu, dnes sa zas nedá v diele nevidieť vplyvného predchodcu súčasných thrillerov. A teda jednoznačne aj praotca nemenej slávneho Psycha od Roberta Blocha. Paralela s duševnou poruchou zvanou disociatívna porucha identity, známou aj pod názvom syndróm rozdvojenej osobnosti, je očividná. Napriek tomu je zrejmé, že spisovateľov zámer nebol takýto priamočiary, ale oveľa komplexnejší. A hlbší, či ak chcete používať psychologický slovník, hlbinnejší. Na jednej strane ponúka vedecké (možno skôr pavedecké) vysvetlenie, keď má premenu naporúdzi chémia (alebo snáď alchýmia?) na strane druhej, a k tomu sa prikláňa smerovanie textu a aj sám autor, je tu naznačená transcendentálna problematika duality ľudskej duše… večného zápasu dobra a zla v nás. A tu je prítomný veľmi silný morálny apel, hrozba a varovanie v jednom, pretože (slovami doktora Jekylla): „… so mnou to dopadlo rovnako, ako to dopadá s väčšinou mojich blížnych: vybral som si svoju lepšiu stránku, ale nemal som dosť síl, aby som sa jej držal.“
Jedinou nevýhodou, ktorá vonkoncom nevýhodou nie je, ale len neodmysliteľným znakom tejto prózy, je skutočnosť, že si kladie (pre hutnosť „poskladanú“ do neveľkého rozsahu) výraznejší nárok na čitateľovu pozornosť, ktorá v dnešných časoch výrazne spohodlnela. Stevenson zriedka niečo opakuje a musíte pozorne sledovať niť pri rozplietaní tajomného a zamotaného prípadu.
Veľkým čitateľským lákadlom je to najdôležitejšie v strašidelnej literatúre – atmosféra. Ponorte sa do temných a spletitých ulíc a uličiek viktoriánskeho Londýna s všadeprítomnou hmlou, ktorou nedokážu preniknúť ani plynové lampy…
Samozrejme, že takéto nesmierne vplyvné dielo inšpirovalo mnohé ďalšie a netrvalo dlho (v skutočnosti veľmi krátko) a začali sa objavovať rozličné viac či menej verné adaptácie knihy. Najskôr sa o slovo hlásilo divadlo, neskôr i film a rozhlas.
Na záver niečo z histórie: Prvýkrát vyšla kniha v roku 1886. Údajne bolo dielo napísané za krátky čas horúčkovitým autorovým úsilím. Trvalo mu však dlhší čas, kým túto prvú verziu upravil a prepísal tak, aby s ňou bol spokojný. Priamym podnetom bola nočná mora, ktorá sa mu prisnila. Meno Jekyll si prepožičal od svojho priateľa a možno sa vzdialene inšpiroval aj istým skutočným kriminálnym prípadom, ktorý šokoval verejnosť, pretože páchateľ žil rozpolteným životom a nik by nepredpokladal, že to práve on sa dopúšťal zločinov… Novela bola okamžitým úspechom, aj keď sprvoti bola vnímaná len ako typická senzačná literatúra pre masy, remeselné dielo vzniknuté i čítané pre zábavu. Čoskoro však kritici rozpoznali jej skutočnú podstatu a väčší myšlienkový rozmer. Čitateľov (ne)bezpečne fascinovala v každej dobe, či už si túžili len spríjemniť večer zimomriavkami, alebo dokázali načrieť do hlbších kalných vôd ľudskej psychiky.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.