Esej: Klasické diela strašidelnej literatúry – Krik

Túto zvláštnu novelu by sme mohli pripodobniť k Vampírovi, ktorého sme si v našom seriáli predstavili minule. Je medzi nimi viacero spojníc. Fakt, že ich vypravilo do sveta jedno vydavateľstvo, je tým najmenším prienikom, hoci o náhodu iste nepôjde. Jednak tu teda máme dvoch významných poľských autorov – Reymonta a Przybyszewského – vo svojej dobe aj veľmi slávnych, a jednak tu máme dve fascinujúce diela, ktoré sa vymykajú bežným rámcom. Ak by sme ich však chceli charakterizovať, z hľadiska príslušnosti k literárnym smerom a prúdom ich môžeme smelo priradiť k literárnej moderne, konkrétne k symbolizmu a dekadencii, v prípade Kriku určite aj k expresionizmu (je to dielo expresívne nielen svojím jazykom, ale myšlienkovo priamo expresionistické). V oboch prípadoch nám autori predkladajú aj úžasný, no náročný a pre neskúseného čitateľa len ťažko stráviteľný text, ktorý má však nespornú umeleckú hodnotu. Sú to diela, ktoré majú ohromnú sugestivitu, ale nemožno sa ani v tomto prípade vyhnúť kritike.

Vampír je predovšetkým exhibicionizmom rozháranej duše umelca. Je vstupenkou do snového, iracionálneho sveta, do tajomných oblastí metafyziky a ireálna. Málo sa však sústredí na samotný príbeh a protagonista svoje problémy nerieši, len sa do nich prepadá a necháva zo seba vysať každú štipku svojej vôle, aby ostal pohltený priepasťami možno i vlastného nevedomia.

Krik je zas napriek svojej psychologickej a filozofickej hĺbke doslova neľudský. Nie sú to výšky, čo vás povznášajú, je to skutočná hlbočina ľudskej psyché, do ktorej zapadnete a už nenájdete cestu von. Utopíte sa v nej. Je to bezodný močiar, cez ktorý nevedú nijaké cesty. Jeho hladina, keď sa do nej zadívate, pokrivene zrkadlí vašu vlastnú tvár, a tak pri čítaní nutne získate pocit, že práve toto je pravá podoba človeka. Kniha je to dokonale nehumánna, ale povedať, že je animálna, by bolo slabé, pretože má priam démonický rozmer. Zavrhujem ju? Vôbec nie. Je to dielo, aké len tak nenájdete – so všetkým zlým i dobrým, čo obsahuje. Odporúčam ho ale čítať len morálne vyspelému a dospelému človeku s pevnými hodnotami. Dramatizujem? Netreba zabúdať, že isté diela majú na istých ľudí nachádzajúcich sa v istej fáze života silný vplyv. A ak to má byť zhubný účinok, je od autora prinajmenej veľmi nezodpovedné predložiť takéto dielo verejnosti bez komentára a bez varovania. Ja osobne určite neuznávam to, že umenie stojí nad všetkým, čiže aj nad človekom, a neverím ani heslu, ktoré hlása „umenie pre umenie“. No ale dosť už analýzy, teraz sa zamerajme na dej knihy:

Maliar Gaštovt, fanaticky oddaný svojmu predurčeniu prekliateho umelca a zaťažený nadmerným talentom a vnímavosťou, sa potuluje po zapadnutých mestských zákutiach a stáva sa posadnutý ulicou ako symbolom ľudskej úbohosti, špiny, marazmu a utrpenia, ale aj vitality, kypiacej a bujnejúcej živosti. Pri potulkách zachraňuje samovrahyňu pred utopením. Tá v ohrození života vykríkne. A práve v tomto kriku Gaštovt nachádza syntézu všetkého, čo ulica symbolizuje. Pokúsi sa tento krik namaľovať, no zisťuje, že aby ho mohol stvárniť verne, musí ho začuť ešte raz, ešte aspoň jediný, posledný raz…

Počas svojej honby nočným mestom sa stretáva so svojím dvojníkom a prenasleduje ho ozrutánska a strašná stonožka, ktorá predstavuje zhmotnený hnus a desivosť ľudskej biedy.

Fatalizmus, nihilizmus, popretie božského v človeku a redukcia ľudskej bytosti na obyčajný objekt… tým je novela charakteristická. Z dnešného pohľadu sa v tom dá uvidieť zmes Nietzscheho a Freuda prefiltrovaného cez talent frenetického umelca. Ale to nestačí. Je v tom niečo viac a niečo odlišnejšie, cítiť v tom prímes dačoho chtonického – podsvetného, ba diabolského. To by nás nemalo až tak prekvapiť – keď si prečítame niečo o živote Stanisława Feliksa Przybyszewského, ako sa autor volal celým menom, dozvieme sa, že sa hlásil k satanizmu. Pravda, v jeho prípade to bolo väčšmi v rovine filozofickej než transcendentálnej, ale aj tak je to silná káva. Najmä keď si uvedomíme, že on svoj postoj myslel vážne, nebolo to gesto adolescenta, ktorý chce vyčnievať medzi rovesníkmi. Podoba toho učenia bola celkom odlišná od „popového“ moderného laveyovského satanizmu, ktorý je jednoduchý až banálny, a je skôr pózou tínedžera. Samozrejme, spisovateľ rád šokoval. Stal sa vedúcou osobnosťou poľských bohémov a vody rozvíril aj v Nemecku, kde ho mimoriadne obdivovali. V Nemecku striedavo žil i tvoril a bol to spisovateľ bilingválny. Voľná láska, orgie, divoké večierky, alkohol, s ktorým mal po celý život problém, prazvláštne poburujúce eseje, ktorými prezentoval svoju zvrátenú filozofiu a ktorým sa venoval minimálne v takej miere ako beletristickej tvorbe… a konečne aj nemalý talent a charizma. To všetko pomohlo okolo neho vytvoriť takmer kult.

Krik nie je vlastne strašidelným príbehom v úzkom až úzkoprsom žánrovom ponímaní; v celej novele je iba jedna vyložene klasická strašidelná pasáž (no mrazí z nej v zátylku) – dva úryvky z nej uverejňujem nižšie, ale nepochybne to je čítanie desivé. Desivé a depresívne. Presvedčenie, že de facto nič, čo vykonáme, nie je slobodný akt a pnutie k činu nepochádza z ušľachtilejších vrstiev našej osobnosti, ale z hlbín a z pudovosti. A tiež presvedčenie, že jediná vznešenejšia oblasť je sféra umenia, ktorá je omnoho dôležitejšia než hocičo iné vrátane ľudského života, je negáciou humanizmu, altruizmu a sakrálneho, ktoré sa stretáva v človeku. Vyvrcholením novely aj autor ukazuje, že navyše akákoľvek snaha vymaniť sa z pút obyčajnej biednej ľudskej existencie, a to dokonca životom oddaným umeleckej tvorivosti, je márna. Práve osud umelca musí byť zo samotnej svojej podstaty tragický. Umelecké vnímanie nie je dar, ale prekliatie. A keď sa umelec prekliaty svojím osudom/talentom/prežívaním predsa len pokúsi o vyslobodenie, ktoré nachádza v naplnení svojho poslania, zisťuje, že ak má byť úprimný k sebe samému a k umeniu ako takému, musí s ním napokon splynúť v jednu entitu. Že toto je jediná možnosť. Lenže, ako zistíme, to všetko podľa Przybyszewského znamená len a len SMRŤ…

Málokedy sa stretnem s knihou, kde autor prezentuje svoje myšlienky a názory a ja nesúhlasím absolútne s ničím. Ale málokedy mi tiež padne do rúk takáto zvláštna a zvláštne príťažlivá kniha. Z čisto čitateľského hľadiska som si ju vychutnal. Nesprostredkovala mi len jednu skvelú strašidelnú scénku a neposkytla len famózny záver, ktorý vyrazí dych, a to aj napriek tomu, že tušíte, ako to dopadne. Je to aj, a pre mňa predovšetkým, neuchopiteľná dusivá atmosféra cudzoty a neskutočna, ktorú prináša, čím ma upútala. Vyskúšajte a uvidíte sami.

Dosky podlahy sa začali hýbať, zdvíhali sa hore a zo škár spomedzi dvoch dosiek začala vyliezať monštruózna stonožka, odporná, nechutná, taká otrasne ohyzdná, až mu zhnusením a odporom stuhla krv.

Videl, ako odporný červ stovkami svojich nôh lezie po celej už prázdnej sále – videl ho, ako mizne v ďalších škárach a opäť vylieza, štverá sa po stenách, hľadá skrýše v štrbinách popraskaného múru, znovu vylieza, neúnavne putuje po rozpraskanom plafóne a zase sa skrýva. A to už Gaštovt teraz vedel, že sa znovu ukáže, že kamkoľvek by sa pohol, všade ho uvidí: že je všadeprítomný a vševidiaci a nech by sa chcel skryť kamkoľvek, stonožka si ho všade nájde.

Zvnútra toho prekliateho domu počul nejaké znepokojujúce zvuky, akoby praskanie dosiek, akoby sa borili spráchnivené trámy, čosi, čo mu pripomínalo odpratávanie sutín, akoby medzi nimi ktosi zúfalo hľadal pochované poklady. To ho hľadala stonožka – áno, nemýlil sa! Stonožka z pekla hľadala svoju obeť!

Zalial ho studený pot hrôzy: za okamih, už aj vidí jej ohyzdnú hlavu, omotá ho stovkami svojich nôh, až sa nebude môcť ani pohnúť. Už, už odpadáva omietka z múru, už celkom zreteľne počuje, ako sa príšera-stonožka prebúrava cez stenu – už len chvíľka, a bude tu!

A akoby ho vymrštila akási neznáma sila, vzal nohy na plecia.

Nakoniec nesmiem zabudnúť na kuriózny fakt, že táto kniha je podľa niektorých nielen inšpirovaná slávnym rovnomenným obrazom Edvarda Muncha (Výkrik isto všetci dobre poznáme), ale je priamo literárnou adaptáciou presláveného výtvarného diela. Treba podotknúť, že obaja umeleckí velikáni sa poznali a vzájomne obdivovali svoju tvorbu. Novela Krik vznikla len pár rokov po dokončení obrazu Výkrik a nebudem preháňať, ak poviem, že jedno dielo dopĺňa druhé…

Súvisiace linky

Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry