Esej: Fantastické a nadprirodzené v poézii – balada

Počas dlhého obdobia existencie tzv. krásnej literatúry, ktorá sa sprvoti konštituovala ako písomný záznam rozprávania jestvujúceho pôvodne len vo forme ústneho podania, aby sa následne diferencovala ako samostatné autorské a umelé dielo, ktoré je výsledkom talentu a úsilia konkrétneho tvorcu – literáta, bola poézia počtom diel prinajmenej rovnako zastúpená ako próza. Navyše nielen z hľadiska čitateľskej obľuby, ale najmä vážnosti a umeleckosti zaujímala (a do istej miery stále na tejto pozícii zotrváva) vyššie postavenie ako tzv. beletria. Ľudskú imagináciu a fantáziu vždy v tej najvyššej možnej miere jatrilo to, čo je v dnešnej pozitivistickej dobe a pri logicko-dialektickom spôsobe uvažovania vnímané ako iracionálne. Je to magický náhľad na svet (a úlohu či poslanie človeka v ňom), ktorý je vlastný deťom, prírodným národom žijúcim v netechnickej spoločnosti, a tiež umelcom.

Fantastické námety, témy a motívy boli po dlhú dobu celkom bežné, ba dá sa povedať, že prevládali nad realistickými a racionálnymi. Popri doslovnej interpretácii sa rozvíjala aj ich obrazná funkcia, metaforická a alegorická. Napriek tomu je možné konštatovať, že viera v nadprirodzeno bola široko zakotvená a živá, ľudia svoju vieru aj veľmi oduševnene prežívali. V užšom slova zmysle teda nešlo o vieru ako fenomén, ktorý je charakterizovaný dúfaním či akýmsi náznakovým tušením niečoho nadzmyslového, niečoho, čo presahuje bežný rámec každodenného života, čo je vlastné modernému človeku súčasnosti. Išlo skôr o jasné a vyhranené presvedčenie, pretože duchovne založený človek predindustriálnej éry „neveril“ v tom ponímaní, ako si my dnes tento pojem vykladáme. On totiž vedel…

Je pochopiteľné, že literatúra zrkadlila tento duševný stav človeka, inými slovami bola plná fantastiky. Vo výsadnom postavení poézie musel prirodzene tento literárny druh reflektovať príslušnú úroveň duchovného vývoja ľudstva. Treba tiež podotknúť, že až v súčasnosti platí paradigma poézia rovná sa lyrika. Nemalá časť poézie minulosti primárne rozprávala príbeh. Ponor do citového rozpoloženia a vyjadrenie psychického stavu lyrického subjektu boli v tomto type básní sekundárne, ak sa vôbec vyskytovali, tak skôr vyplývali z narácie samotnej. Epická poézia možno dokonca v niektorých oblastiach a obdobiach prevládala. V neskoršom období sa teší veľkej obľube zas poézia lyricko-epická. Ale prísnejšie rozdelenie, ktoré poznáme z učebníc a slovníkov, by nebolo celkom spravodlivé, keďže aj veľká časť prózy bola po dlhý čas písaná akoby formou básne. A keď vravíme o veršovanej epike, či neskôr románe vo veršoch, snúbi sa tu próza s poéziou. Ostatne, takúto podobu mali snáď všetky hrdinské eposy staroveku, ktoré dobre poznáme zo škôl či v upravenej a modernizovanej podobe z populárnych kníh nášho detstva, viď Staré grécke báje a povesti prerozprávané Eduardom Petiškom, na ktorých vyrástlo hneď niekoľko generácií čitateľov z Čiech a Slovenska.

Mimoriadne pútavým básnickým žánrom, ktorý je priam organicky zrastený s literárnou fantastikou, je balada. Tento čitateľsky nadmieru príťažlivý žáner je priamo spätý s preromantizmom a romantizmom. Rozvíja sa snáď vo všetkých európskych krajinách, neskôr aj na pôde USA. Je čitateľsky vyhľadávaný a ohromne životaschopný, pretože s nástupom realizmu a modernej doby nezaniká, ale postupne sa transformuje, získava nové podoby, pritom si však uchováva i niečo zo svojho pôvodného romantického ducha. S príchodom moderného racionalizmu a pod vplyvom ďalekosiahlych spoločenských zmien, ktoré predznamenávajú novú éru, vzniká balada realistická, neskôr napríklad i tzv. balada sociálna. A napokon ani v našich časoch nie je balada mŕtva, aj keď je pravda, že vo svojej originálnej podobe sa už nepestuje, takže tie súčasné básne, ktoré sú i hoci označené ako balada, majú väčšinou s pôvodnou formou spoločný už naozaj len názov. My sa však, pochopiteľne, zameriame na baladu fantastickú. Predtým sa však pozrime na jej charakteristiku a priblížme si jej históriu. Vráťme sa v spomienkach na chvíľu do školských lavíc, ale spravme našu učebnú látku fundovanejšiu a zaujímavejšiu, než si pamätáme.

Balada je báseň s dramatickým až pochmúrnym dejom a jej záver je poväčšine smutný či vyložene tragický. Jej dej je veľmi zhustený, väčšmi náznakový, často sa v nej objavujú dialógy, ktoré majú strohú podobu, niekedy je balada dokonca celá zložená z rozhovoru. Prudké tempo poznačené opakovaním niektorých nosných motívov nezriedka pripomína svojím naratívnym ustrojením aj povesť či rozprávku, pričom všetko neodvratne a osudovo speje k vyvrcholeniu, ktoré sa mnohokrát končí smrťou protagonistu. Šťastný koniec, aký poznáme z rozprávky, je mimoriadne zriedkavý.

Svojím názvom balada upomína na tanec (ballare) a na to, že pôvodne bola spievaná. Do celej Európy sa rozšírila zo Škótska. V knižnej podobe sa ako prvé zjavili práve škótske balady a bolo to v 18. storočí. Najprv išlo o ľudovú tvorbu, autor ostal anonymným, prípadne je o autorstve možné povedať, že bolo kolektívne, čo je časté v prípade folklóru. Neskôr nápodobou ľudovej balady a väčším umeleckým vkladom vzniká balada umelá, tá má už konkrétneho a známeho pôvodcu. Tento žáner obzvlášť vyhľadávali veľkí romantickí básnici, ktorí do neho zakomponovali národné báje a domácu povesťovú tematiku. Baladickú tradíciu rozvíjal napríklad škótsky spisovateľ sir Walter Scott, ktorý bol počas svojho života považovaný za druhého najväčšieho spisovateľa, čo sa narodil na Britských ostrovoch, a to hneď po Shakespearovi. Svetoznámy literát Victor Hugo, ktorý je u nás skôr známy ako románopisec, je v rodnom Francúzsku právom uctievaný aj ako najväčší domáci romantický básnik, samozrejme i ten sa môže popýšiť nejednou pútavou baladou. V ruskom písomníctve započal tradíciu balád V. A. Žukovskij, ďalej ju obohatil jeho nasledovník – nik iný, ako sám slávny Puškin. V Poľsku to boli zas dvaja najväčší predstavitelia romantizmu Mickiewicz a Slowacki. O niečo neskôr sa balada udomácnila aj v perách českých a slovenských poetov. Mimochodom, zapustila tu naozaj silné korene, ale o tom zas nabudúce. Teraz sa pozrime do Nemecka, kde sa balada tešila azda najväčšej obľube a stala sa erbovým útvarom rodiaceho sa myšlienkového prúdu a umeleckého smeru, ktorý sa zrodil na konci 18. storočia a, ako dobre vieme, vošiel do známosti ako romantizmus. Svojou tajuplnosťou, dramatickosťou, osudovosťou, vzopätím citu, senzuálnym opojením i záhadnosťou v sebe spájala všetky charakteristické črty romantizmu. Viacerí kritici sa prikláňajú k názoru, že balada svojím vnútorným ustrojením v sebe prepája i všetky tri hlavné umelecké literárne druhy, teda nielen epiku a lyriku, ale aj drámu. Balada sa tak stala nielen výborným nástrojom sebavyjadrenia romantického umelca, ale abstrahovala do seba i širšie spoločenské rozmery formulované v duchu národnom, neskôr aj sociálnom.

Za prvú umelú baladu je považovaná Lenora od Gottfrieda Augusta Bürgera. Píše sa rok 1774. Zdá sa, čo je len pochopiteľné, že vychádza z ľudovej tradície, veď len posúďte sami. Dievčina žiali za svojím milým, ktorý odišiel do vojny. Ten sa nevracia a ona sa umára nenaplnenou láskou. Nakoniec ju naozaj navštívi, no už nie je z mäsa a kostí… Motív navrátilca zo záhrobia a démonického milenca sa vzápätí stáva snáď najčastejším námetom balady a zmienená báseň je napodobňovaná hádam vo všetkých krajinách. Keď začnú balady tvoriť géniovia ako Friedrich Schiller či Johann Wolfgang Goethe, spravia žáner nesmierne populárnym. Úžasnú silu básnického talentu a sugestivitu žánru balady si priblížme práve na príklade druhého menovaného. Báseň sa volá Erlkönig a je prekladaná ako Kráľ duchov, Kráľ víl, Kráľ jelší alebo:

Kráľ tmy

Kto cvála v polnočnom víchre zlom?
To otec so svojím synčekom;
má dieťa v náručí na srdci,
hreje ho objatím horúcim.

Čo si tak, synček môj, zakrývaš tvár? –
Či, otec, nevidíš kráľa tmy var´?
Kráľ tmy má korunu a závoj, hľa! –
Môj synček, utíš sa, veď je to hmla.

„Poď, dieťa krásne, poď so mnou!
Zabavíme sa peknou hrou;
i kvietkov môžeš si natrhať;
a čo má zlatých šiat moja mať!“

Či otecko, otecko, nečuješ snáď,
čo mi kráľ šepká a sľubuje dať? –
Utíš sa, utíš sa, synček môj;
to vietor pôsobí nepokoj. –

„Poď so mnou, poď chlapček milučký,
chcú ťa znať i moje dcérušky;
Za nocí roztančia lúky i háj,
i ty sa nimi tam uhojdať daj.“

Či, otecko, otecko nevidíš, ach,
tie dcéry kráľove na lučinách? –
Môj synček, synáčik, to je klam;
to vŕby sa kolíšu sem a tam. –

„Ja ľúbim ťa a chceš, či nechceš, i tak,
môj milučký, vezmem ťa, vezmem si ťa.“
Ach, otecko, chytil ma, otecko môj,
kráľ tmy ma schytil tak, že bolí, joj! –

Tu otca chváce des, štve koňa v trysk
a dieťa privinie mocnejší stisk,
len sťažka docvála na svoj dvor;
lež synček v náručí mŕtvy bol.

Ďalší velikán nemeckej literatúry Heinrich Heine prináša stlmenejší, subtílnejší a lyrickejší ráz, vo svojej mnohokrát napodobňovanej básni Die Lorelei. Desivosť je tu nahradená smútočným pocitom a melanchóliou. Spracúva povesť o vodnej víle, ktorá prináša skazu tým, čo sa plavia po rieke Rýn.

Lorelei

Já nevím, co vskutku je se mnou,
že jsem tak zkormoucen;
jak dávnou tu báji temnou
mám vypudit z hlavy ven.

Stmívá se, chladný vzduch vane
a klidně plyne Rýn;
jen temeno hory plane,
tam slunce, dole stín.

Překrásná panna, s tváří,
jež podivný má jas,
tam zlatými šperky září
a česá zlatý svůj vlas.

A s hřebenem zlatým si hraje,
zabrána do zpěvu;
ta píseň tak čarovná je,
tak mocného nápěvu.

Tu na plavce v člunu padne
tak divoký stesk a žal;
on nevidí skály zrádné,
zrak nahoru upírá dál.

Vím, klesne pak pod temnou vodu
člun s plavcem, skončí se báj;
to písní svou, plnou svodů,
jej strhla Lorelei.

Ešte než sa rozídeme, aby sme sa stretli nabudúce – zavítame zas do jazykových krážov angličtiny –, zamyslime sa nad tým, aké hlboko ľudské témy rozvíja balada. Fantazijné, či až metafyzické prvky nesmerujú samé k sebe, ale zverujú tie najbytostnejšie, najkrehkejšie, zároveň i najmocnejšie citové pnutia a vzrušenia i tragiku nejedného ľudského údelu. Ako, ostatne, každá dobrá literárna fantastika, či už naberá podobu poviedky alebo… básne. A práve báseň vie najúčinnejšie svedčiť o sile ľudského citu.

Foto: autor

---

---

Goran Lenčo