„Oco! Poď už, zase budem meškať!“, zaznelo od dverí.
„Keby sa pani učiteľka hnevala, tak jej povedz, že nám meškal šofér!“, zakričal som z pracovne narýchlo vymyslenú výhovorku a po rokmi nacvičenom, rýchlom zbalení notebooku, som krívajúc vyšiel do chodby.
Pri dverách už stála Ajinka – čerstvá školáčka a vyčítavo na mňa hľadela jej hlbokými očkami. Má len šesť rokov, ale na svoj vek je veľmi rozumná. Odkedy sme zostali sami dvaja mám pocit, že sa stará viac ona o mňa, ako ja o ňu. Je to moje slniečko a najväčšia motivácia na svete. Ani nevie o tom, ako mi pomáha prekonávať všetko, čo mi v živote dalo ranu pod pás.
„Desiatu máš zbalenú?“, spýtal som sa narýchlo, keď som sa k nej blížil.
„Oco, veď vieš, že tvoje sendviče neľúbim – a v jedálni máme mňamky.“, odpísala ma a natiahla si teplú pletenú čiapku s brmbolcom.
„Ale žiadne sladkosti!“, povedal som naoko prísne a nenápadne som sa usmial, zatiaľ čo som jej dával pusu na čielko nad šibalsky pozdvihnutým obočím.
Posledné týždne mám dôvod byť v pohode. Doteraz som mal z nášho výskumného projektu zmiešané dojmy. Je to fajn pocit posúvať ľudské znalosti a schopnosti, byť niekým dôležitým, avšak neustále sledovanie a prítomnosť ochranky dáva zbohom pocitu slobody. Pred domom neustále stojí auto s čiernymi sklami a v okolí nie zriedka zahliadnem známe tváre s neznámymi menami.
Ale na základe pokroku, ktorý sme dosiahli počas posledného mesiaca, mám dôvod si myslieť, že sa táto fáza nášho života už čoskoro skončí. Konečne sa podarilo stabilne odseparovať jednotlivé úrovne vedomia testovaných subjektov a pevne riadiť tok informácií v nich, aj medzi nimi. Možnosti využitia sú nekonečné: jeden subjekt sa včera naučil naspamäť Shakespearovo súborné dielo za 36 minút, inému sme úspešne nainjektovali sekundárnu osobnosť s úplne odstránenou obsedantnou neurózou. Dôsledky našej práce si môžeme len domýšľať: duševné choroby budú minulosťou, každý môže získať kvalitné vzdelanie. Všetci raz budú konečne šťastní.
Testovacie subjekty, to sú samozrejme ľudia. Naučil som sa ich tak nazývať, aby som už v zárodku zahnal dotieravé náznaky výčitiek o morálnosti metód nášho výskumu. Asi dvaja z desiatich boli dobrovoľníci, ostatní (väzni, či bezdomovci) nemali to šťastie. Ale keď pomyslím na tie možnosti, tak som si istý, že sú to nepatrné obete.
V momente, keď sme vyšli z dverí, auto, ktoré celú noc stálo pred domom zdanlivo opustené, okamžite naštartovalo. Nijak nás to nezaskočilo – za tie roky sme si už zvykli. Ja som si sadol dozadu napravo, aby ma v úvahách počas jazdy nerušil pohľad na dopravu na ceste a Ajinka obsadila sedadlo vedľa mňa.
„Ahoj Albert!“, pozdravili sme takmer súčasne nášho šoféra a strážcu v jednej osobe.
„Vitajte na palube!“, odpovedal Albert v neformálnom tóne, a na človeka, ktorý dokáže holými rukami zabiť protivníka na päťdesiat rôznych spôsobov, sa usmial príliš prívetivo.
Tým naša konverzácia skončila a pohli sme sa k Ajinkinej škole. Ona si zatiaľ vytiahla z tašky videohru – tú, kde sa na trojrozmernom holograme naháňa s postavičkou, ktorej za potmehúdskeho uškŕňania nasadila moju podobu a ja som sa zabral do myšlienok o projekte.
Neprešli sme ani kilometer, keď sa pred nami vynorilo auto idúce šialenou rýchlosťou v protismere. Hlavou mi blyslo, že z Komplexu pravdepodobne ušli testovacie subjekty. Prenasledoval ich bojový robot určený na „ochranu“ výskumu. Zo zadného okna unikajúceho auta bola vyklonená holohlavá postava, o plece si opierala zbraň s hrubou hlavňou a snažila sa nevypadnúť počas manévrovania. Robotova priorita bola jasná – nemohli uniknúť. Takisto bola jasná voľba utečencov: sloboda, alebo smrť.
Milisekundu po tom, ako z hrubej hlavne vyleteli v rýchlom slede tri čierne granáty smerom k robotovi, rozťal energetický pulz vyčnievajúcu postavu na dve časti. Znetvorené torzo strelca spadlo pod zadné koleso vlastného auta. Kvôli tomu nad ním vodič úplne stratil kontrolu a k môjmu zdeseniu smeroval ako neriadená strela priamo na nás.
Prebral ma Ajinkin krehký hlások: „Ocko, bojím sa!“. V okolitých udalostiach znel ako z iného sveta, a prebudil vo mne nesmiernu úzkosť. Táto mi stisla hrdlo ako oceľové kliešte a zabránila mi, aby som ju akokoľvek utešil. V tej rýchlosti som jej ani nestihol stisnúť malú rúčku.
Vtedy, už asi sekundu nežijúci strelec, dosiahol šťastný zásah, lebo robot bol rozmetaný po širokom okolí v sérii troch ohlušujúcich explózií. Moju hroznú predtuchu vystupňoval pocit bezmocnosti. Albert nestihol zareagovať a neovládateľné auto do nás v plnej rýchlosti narazilo.
Nikto, kto by sa v tom čase nachádzal v ľavej polovici nášho auta, nemohol ten náraz prežiť. A už vôbec nie šesťročné dievčatko. Okamžitá aktivácia záchranného módu dokázala zachrániť len mňa. Prepážky, ktorá rozdelili auto na bezpečnostné zóny mi znemožnili, aby som sa k mojej Ajinke okamžite dostal a pokúsil sa o jej záchranu. Displej v opierke kresla, zobrazujúci vitálne funkcie posádky sa mi snažil nanútiť krutú pravdu, ktorú som podvedome odmietal prijať. Niečo som mal pri nohách. Pri pohľade na zakrvavenú čiapočku s brmbolcom, ktorú tam zhodil náraz, sa mi urobilo nevoľno.
Rýchlo som sa snažil dostať von z vraku auta, ktoré nedokázalo zachrániť moju Ajinku. Odtackal som sa asi dvadsať metrov a v šoku som zostal bezmocne kľačať. Nemohol som sa naspäť ani priblížiť, aby som náhodou nezahliadol to, čo som si odmietal pripustiť. No pri myšlienke na to druhé auto som zaregistroval príval adrenalínu. V ňom je predsa Ajinkin vrah. A možno žije! Zohol som sa po pokrútený kus kovu, aby som mu oplatil to, čo pred pár minútami spôsobil. Vtedy som však dostal lepší nápad.
Odrazu, akoby odvšadiaľ, sa oslepujúco zablyslo. Súčasne som zaregistroval ostrú bolesť v hlave. Zorné pole sa mi rozmazalo a na poli za autami sa celkom nepochopiteľne zjavil stôl so stoličkou a nad nimi okno, akoby vsadené vo vzduchu. Nechápavo som si pretrel oči, keď prišiel druhý záblesk. Ostrá bolesť sa zmenila na neznesiteľnú – akoby mi niekto na viacerých miestach vrazil do hlavy klince.
Keď som sa potom rozostreným zrakom rozhliadol, malé okno už bolo súčasťou pevnej steny a nábytok, ktorý predtým stál na holej zemi, bol zariadením neveľkej, silne osvetlenej a dezinfekciou páchnucej miestnosti. Ležal som v jej strede, pripútaný na posteli a obklopený prístrojmi neznámeho účelu. Bolesť veľmi pomaly ustupovala. Bol som úplne zmätený. To ešte zvýraznilo prežitú traumu a pri bolestnej spomienke som sa nahlas rozplakal.
Na stoličke sedel chrbtom ku mne muž v bielom plášti. Otočil sa. Jeho tvár mi bola povedomá, ale kvôli bolestnému a mierne nepríčetnému výrazu som si nevedel spomenúť, kde som ju už videl. Hneď, ako sa utvrdil, že som sa prebral, vstal a krívajúc sa vybral ku mne. Bolesť v jeho tvári sa zmenila na nenávisť, z unavených červených očí sa mu lenivo vykotúľali slzy.
„Vyžer si to znova!“, zasyčal jedným výdychom a pery mu skrivil chorý úškrn. Jeho ruka sa blížila k červenému tlačidlu.
Na stole za ním som všimol fotku s čiernou páskou, na ktorej bolo usmiate dievčatko. Strašné uvedomenie mnou zatriaslo ako výbuch sopky. Nezmohol som sa ani na výkrik, aby ma radšej zabil.
Vtom záblesk a opäť bolesť.
„Oco! Poď už, zase budem meškať!“, zaznelo od dverí…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.