Keď som v meste, vždy sa rád zastavím u Poctivého Jima. Väčšina farmárov zamieri po nákupoch do krčmy, ja volím Jimov bazár. Možno kvôli spomienkam na svet, aký býval, stovky užitočných aj daromných harabúrd vám na chvíľu zastrú rozpálené pláne Antarktídy, ktorou sa ešte za čias môjho deda preháňali snežné skútre.
Ale možno ma k Jimovi láka iba prízemnejšia whisky, ukrytá pred očami jeho ženy za barelmi vodíka. Dáme si do nosa a keď začneme svorne fňukať nad zlatými časmi, vždy si uňho niečo kúpim.
Ako vtedy.
„Voloďa! Pozri, čo pre teba mám!“ skríkol Jim, sotva som vošiel do dverí.
Zvedavo som sa rozhliadol. V miestnosti bolo šero a v zlatých prameňoch, ktoré prepúšťali prastaré žalúzie, víril prach. Nad hlavou mi s majestátnym fu-fu rotoval obrovský ventilátor a symfóniu preťaženej klimatizácie dopĺňal škrekľavý hlas Jimovej Mary, ktorá kdesi v dome kričala na slúžku. Zrak mi poskakoval po knihách, slnečníkoch, truhlách, škatuliach a plechových dózach, po pneumatikách a obitých tryskách povešaných po stenách spolu s podkovami, klobúkmi a obrazmi v popraskaných rámoch.
Okrem vreca dátových kociek a škľabiaceho sa totemu som však nezbadal nič nové.
„Zle sa dívaš, bratku! Za tebou!“ rehotal sa Poctivák.
Otočil som sa. V úplne tmavom výklenku pri dverách stál ešte tmavší tieň. Bol vysoký asi ako ja a zdalo sa mi, že sa na mňa díva. Cúvol som.
„Hehe,“ tešil sa Jim, „vylez von, plecháč!“
Tma sa rozostúpila a tieň prestal byť tieňom. Prekvapene som hvízdol.
„To zízaš, čo?!“
Bol to robot. Dokonale humanoidný, iste jedna z posledných sérií. Keby nemal polovicu tváre spálenú až na kov, pozval by som ho ako Jimovho starého parťáka na pohárik.
„Odkiaľ ho máš, Jimmy? Veď ten musel stáť majland.“
„Práve, že nie! Kúpil som ho za babku a tebe ho dám za dve.“
„Jim, toto je Asimov 8, možno aj 9! Dva melóny kreditov, pamätám si, ako penili médiá, keď si jedného kúpil starosta. Pred desiatimi rokmi!“
„Voloďa, poznáme sa už roky. Oblafol som ťa niekedy?“
Pokrútil som hlavou. Jim si nedal prídomok Poctivý sám, jeho povesť siahala od Mac Murda až po Erebus.
„Plecháčik, predstav sa tuná neveriacemu!“
Robot sa na mňa pozrel. Inžinieri si dali skutočne záležať, hĺbka v jeho hnedých očiach sa nedala porovnať s tuposťou prvých humanoidných sérií.
„Som model Asimov 10,“ povedal príjemným hlasom, „môj predošlý majiteľ ma predal Jamesovi Warrenovi za tristo kreditov a fľašu bourbonu. Vám ma chce ponúknuť za šesťsto kreditov, spolu so mnou dostanete aj skoro plnú fľašu Glenfiddich, ale musíte ju vypiť na mieste. Ak sa rozhodnete rýchlo, k whisky vám ponúkne aj originálny haggis, ktorý pán Warren dostal od zákazníka včera, výmenou za vedro kerozínu.“
Istým zadosťučinením mi bola Jimova poklesnutá sánka.
„Nechceš si ho nechať pre seba?“ uškrnul som sa.
Poctivák sa prežehnal. „Iba ak výmenou za moju starú,“ povedal tak ticho, že zvuk skoro zapadol na pol ceste ku mne.
„Ako sa voláš?“ spýtal som sa robota.
„Predošlý majiteľ mi vravel Daniel.“
„Predtým si nemal meno?“
„Nie, predošlý majiteľ bol prvý.“
„Kto ho, preboha, predal za tri stovky?“ obrátil som sa na Jima. Starožitník pokrčil plecami. „Bol to taký somrák, zarastený, v handrách. Fľašu si cenil viac ako peniaze. Tie som mu skôr nanútil, to vieš, moje mäkké srdce.“
„Somrák… Ako si sa k nemu dostal, Daniel?“
„Nepamätám sa. Keď som precitol, ležal som na vozíku, ktorý ťahal pán Bob.“
„Bob?“
„Môj predošlý majiteľ.“
„Kedy to bolo?“
„Pred dvoma týždňami.“
„IBM mali fabriku neďaleko pólu,“ uvažoval nahlas Jim, „za dva týždne sa sem ten Bob došuchtať mohol. Ale ako prišiel k tomuto?“
„Technológovia predsa zdrhli ako prví, Jimmy. Keď mudrci posrali ten svoj antiľadový štít a zmenili nám chladničku na sporák, odleteli ako prví. Vojaci, kňazi, technomágovia a zelení, prvé plechovky na Primu boli napratané týmto výkvetom. A čo nedokázali pobaliť, nechali tu…“
„Keby ostala fabrika IBM bez dozoru, ty môj naivný ruský brat, tak by sme o tom vedeli. Alebo nevedeli, ak by neodstavili reaktor.“
„Tak ako…?“
„Možno je to nepodarok, šmejd, čo neprešiel kontrolou. Keď ho sem Bob priniesol, plecháč mlel z posledného, jeho baterka bola úplne na dne. Zatiaľ som ho len trochu nabil, ale keď ho vezmeš, pribalím ti poctivý ef-reaktor.“
Vyvalil som oči. „Ty máš efko?“
Jim pokrčil plecami. „Mám, a nie jedno. Kto by to však kupoval – farmu naň nepripojíš, také rozvody nemám. Dokázal som ho napratať iba do klímy.“
„Dobre teda, vezmem ho. Na farme sa každá ruka hodí. Len mám ešte pár otázok.“
„Pýtaj sa.“
„Nie na teba, naňho. Si si vedomý nejakej svojej chyby alebo poruchy, Daniel?“
Hnedé oči sa do mňa opreli s intenzitou laseru. „V konštrukcii nenachádzam žiadne chyby. Tvár sa zregeneruje automaticky po pripojení na silnejší zdroj energie. Riadiace obvody vykazujú odchýlku od normy, ale v hraniciach tolerancie. Nejednoznačné výsledky podáva autodiagnostika systému.“
„Systému?“
„Testy naznačujú, že mám problém s najnižšou úrovňou príkazov.“
S Jimom sme sa na seba pozreli. Poctivák pokýval hlavou a obrátil sa Asimova: „Skús nám to priblížiť, plecháčik, nerozumiem ti ani slovo.“
„Testy vykazujú štatisticky významnú odchýlku v aplikácii základných zákonov.“
„He? Môžeš ublížiť človeku?“
„Nie.“
„Môžeš neposlúchnuť človeka?“
„Nie.“
„Počkaj,“ zastavil som Jima, „napadlo mi niečo iné. Môžeš klamať?“
„Nie.“
„To je blbosť, bratku, či už vie, alebo nevie klamať, odpovedal by nie.“
Zarazili sme sa a hľadeli nemo na robota. Ten nám pohľad oplácal, dokonca sa mi zdalo, že na nepoškodenej časti tváre sa chveje niečo ako úsmev.
„Riskneš to?“ spýtal sa ma napokon Poctivák.
„Hej,“ odvetil som. „Čo už môžem stratiť? Žiadne rakety nám neostali, z tejto panvice sa nedostaneme. Možno sa tu bude dať vydržať ešte zo dve generácie, ale aj ten, komu sa ešte neuvarili vajcia, si trikrát rozmyslí, či chce priviesť deti do pekla. Klíma sa ti raz zastaví, dopiješ poslednú whisky a potom vylezieš aj so starou na poludnie von. Tak nech je sranda.“
Jim sa na mňa podozrievavo pozrel. Takéto reči ku mne nepasovali, ale každý starne. Keď som si predstavil rakety pristávajúce na čerstvo teraformovanej Centauri Prime, kypel vo mne hnev. Zelené rakety, čierne rakety s golierikom, rakety v maskáčoch a neslýchane elegantné plavidlá technomágov, to všetko ma rozpaľovalo do biela. Ale nedalo sa robiť nič, ostali sme tu ako ovečky bez pastiera, ktoré si nevedia otvoriť košiar.
„Nalej, Jimmy, zapijeme obchod. A ty, krásavec, vezmi efko hen z tej police a potom sa postav ku dverám a stráž, aby sem do zajtra nikto neprišiel. Potom sa zmátožíme a pôjdeme domov, ukážem ti najkrajšiu farmu pod Mount Vinson.“
„Voloďa…“
„Ticho buď a nalej!“
Keď sme sa ráno prebrali, robot bol preč. Ostal nám po ňom len podnos s krčahom vody, kávou v termoske a aspirínom. A s odkazom napísaným na kúsku kartónu od whisky.
Prepáčte, pane, môj náhly odchod. Odkážte, prosím, pánu Warrenovi, aby pripojil svoju klimatizáciu na iný zdroj energie, jeho ef reaktory pochádzajú z chybnej a stiahnutej série, ktorá mala problém s tienením. Mnou namerané hodnoty vysoko prekračujú limit, zdravie pána Warrena je vážne ohrozené.
Vzhľadom na to, že svoj reaktor už nedokážem odpojiť zo systému, rozhodol som sa opustiť vás do doby, kým prídem na to, ako reaktor lepšie odtieniť alebo nahradiť. Zvyšné reaktory pána Warrena som vzal v jeho záujme tiež.
Váš vlastnícky vzťah ku mne nie je žiadnym spôsobom narušený, vrátim sa hneď, ako budem môcť.
Daniel
Poctivý Jim treštil oči ešte aj vtedy, keď som už sedel na terase môjho domu a cedil smiech pomedzi kúdoly dymu z tej najlepšej havanskej cigary, aká na Zemi ostala.
O Danielovi som potom roky nepočul. Vzduch bol stále rozpálenejší a studne suchšie, ale o zásoby sa delilo čoraz menej ľudí, takže to neboli zlé časy. Mojej farme sa vyhýbali aj útoky fanatikov, ktorí čakali na poľnice posledného súdu s predpokladom, že Boh má pozemský pas a na Centauri Primu nepoletí. Blázni mali akéhosi nového proroka a zničili fabriky technológov. Dokonca aj niektoré farmy. Jimovmu Mac Murdu sa však vyhli a statkom pod Mount Vinson tiež.
Objavili sa aj správy o novom kozmodróme a stavaných raketách, ale kto by už bral také veci vážne. Pozostalí zúfalci nevedia ani opraviť vznášadlo…
Moment! Asi budem mať návštevu!
Na chvíľu som sa poriadne preľakol, ale keď sa z prachu na obzore vynorila len jedna postava, zasa som si sadol a pripálil si ďalšiu cigaru.
Počkáme a uvidíme, koho to sem čerti nesú.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.