Daidalov pád

Poplačete si...

Takúto ranu do srdca som už dávno nečítal. Jemný, ľudský, reálne krutý príbeh. Staršia poviedka najlepšej slovenskej spisovateľky (nie len fantasy). Príbeh o Daidalovi a Ikarovi, kde nie je isté, komu osud pristrihol krídla viac… Pozor, poviedka je dlhšia, takže na pomalom modeme si ju radšej stiahnite zozipovanú.

1.

Krajina za oknom ubieha otrasne pomaly. Môj výhľad na lesnatý terén pravidelne prerušujú čiarky elektrického vedenia. Znervózňuje ma to. Pozriem na hodiny – ešte zhruba hodinu a desať minút, kým budem na mieste. Natiahnem si svaly, až popraskávajú švíky na saku. Pán, ktorý predtým so mnou zdieľal kupé, vystúpil na predchádzajúcej stanici. Pohodlne som si vyložil nohy na protiľahlé sedadlo a pokúšam sa zadriemať. Bez úspechu. Pochmúrne myšlienky sa nedajú len tak vytlačiť.

Zaujímavé. Donedávna som si myslel, že ma už nič nedokáže vyviesť z rovnováhy, ani potešiť, ani nahnevať. Vlastne som posledné roky len vegetoval. Nechával som sa unášať životom, bez toho, aby ma skutočne niečo bavilo.

Človek sa naozaj nemôže na nič spoliehať. Ani na vlastnú ľahostajnosť.

  • Cestovné lístky, prosím. –

Strhávam nohy k sebe a s previnilým úsmevom šmátram po vreckách saka. Podávam už dvakrát skontrolované lístky sprievodcovi. Nos sa mu leskne ešte viac, ako naposledy. Vyzerá to tak, akoby som bol v tomto vagóne jediný cestujúci. Asi mu robí ohromnú radosť, že môže z času načas prísť a pozrieť si môj ohmataný lístok.

Konečne vypadol. Otváram okno. Okoloidúcemu vzduchu sa iste rýchlo podarí vytiahnuť z kupé zápach borovičky, cigariet a prepoteného tielka. Chvíľu si nechávam ovievať tvár čerstvým vetríkom. Blíži sa stanica. Neďaleko trate sa zabeleli múry kravínov, preto nechávam okno vybehnúť hore.

Vlak zastavuje na obligátnu minútu. Pozorujem všetkých päť cestujúcich, ktorí majú záujem vydať sa na milosť tomuto slimačiemu spoju. Babka v hrubom kabáte kedysi fialovej farby, dvaja puberťáci v štýle depeche s neodmysliteľným dvojčaťom pod pazuchou, postarší pán s batohom a turistickou palicou a ďalší železničiar. Dupocú po chodbe, nazerajú do môjho kupé a ja bojujem s nutkaním zavolať niekoho dnu. Aj tí chlapci v čiernych bundách a s vyrevujúcim magneťákom by mi boli milší, ako samota. Zúfalo sugerujem starému pánovi potrebu prisadnúť si sem. Vsádzam na jeho dobrý odhad a solidaritu osamelých turistov. Nezabralo. Možno sa na túru ešte len chystá. Ešte nemá dojmy, o ktoré by sa musel s niekým deliť.

Vlak sa znovu pohýňa a monotónny klepot koľajníc odmeriava čas. Koľkokrát musí klepnúť koľajnica, kým človek dôjde do cieľa? Koľkokrát musia človeka kopnúť, kým dôjde do cieľa? Koľkokrát si musí – spáliť krídla?

Na krídla by mal mať každý právo.

Koncom leta, ak dožijem, budem mať tridsaťšesť. Ohromné. Polovička života preč, a nič za mnou nevidno. Čo som dosiahol, to som stratil. Čo som mohol dosiahnuť, nechal som si pretiecť pomedzi prsty. Celý život len sťahovanie z miesta na miesto a nikde po mne neostal hlbší vryp. V žiadnej veci, v žiadnom človeku. Ani v mojej žene. Pár mesiacov manželstva, čo sa mi podarilo akýmsi zázrakom udržať, nenechalo žiadne následky. Hádam len nejasný pocit zlyhania.

Moje ďalšie, už neviem koľké preloženie ma neprekvapilo. Slobodný, neskôr rozvedený bez záväzkov, človek ktorého nič nerozhádže a všade si nájde priateľov. Ideálny typ na plátanie medzier. Je prispôsobivý, k žiadnej žene sa dlho neviaže. Tak šup s ním tam, kde je práve diera. Veď je to len na pár mesiacov. Potom, ak budete mať záujem o trvalejšie miesto, ono sa to vybaví, pán Balko. Ale veď vám to takto vlastne vyhovuje, nie? Vyhovuje. Vždy mi to vyhovovalo. Nepotrebujem si budovať kariéru a zázemie na nejakej okresnej klinike. Zakaždým, keď si po pár mesiacoch niektorá sestrička, učiteľka, účtovníčka atď. začala robiť na mňa priveľké nároky, prišlo spásne preloženie. A potom – prepáč, srdiečko, však to poznáš, nemôžem odmietnuť. Napíšem ti, len čo sa trochu zabývam.

Aká smola, že nerád píšem. Papierovania mám aj v práci dosť. A nakoniec to každá pochopí. Nie som typ na celý život. Ani som nikdy nebol.

Pozriem do zrkadielka, zaveseného nad mojou hlavou. Drží už len na dvoch nitoch a ani tie nevyzerajú nejako zvlášť zodpovedne. Popolavohnedé kučeravé vlasy, o odtieň svetlejšie fúzy. Určite mi v poslednom čase pribudla kopa šedín na sluchách. Šedomodré oči hlboko v hlave, obočie od koreňa zahnutého nosa oddelené hlbokou ryhou, ako bodnutie dlátom… Čo sa môže komu na tomto ksichte páčiť? Už sú dávno preč tie časy, keď som pri striku oblboval pekné medičky: „Predstav si, zlato, ráno som vstal, podišiel som k zrkadlu a vtom som zreval od strachu. Oproti mne chlap ako hora, samý sval a šľacha. Chápeš, hneď zrána takéto šoky. Potom som sa tresol po čele. Och, ja somár! Veď to som ja!“ Nasleduje obdivný smiech dievčaťa.

Zaškerím sa na toho blbca v zrkadle, aby bolo vidieť širokú medzeru medzi prednými zubami. Tak dosť. Znova si sadám, opieram sa a nechávam sa unášať rytmom koľajníc.

2.

Môj nástup v Polomke bol taký istý, ako všetky ostatné.

Vyfasoval som postaršiu ambulanciu s postarším vybavením a postaršou sestričkou. Keď som ju uvidel, hneď mi bolo jasné, o čom sa asi budeme spolu zhovárať. Uhádol som. Po desiatich minútach spoločnej práce začala o „chudákovi starom pánovi doktorovi“, ktorý tu bol hneď po farárovi najuznávanejším človekom a ktorý sa po treťom infarkte už nemôže vrátiť do práce.

V priebehu týždňa si ma prišli oťukať asi všetci dôchodcovia, hypochondri a slobodné matky. Zistil som, že Polomka nie je až také malé mesto. Našťastie. Okrem troch krčiem je tu aj kino, škola, dokonca štyri triedy osobitnej, všešportový štadión a nádherný čerešňový sad.

Takže s prácou som začal bez problémov. Vedel som, že sa tu dlho nezdržím, nuž hup, rovno na pacientov. Dokonca aj sestrička, priezviskom Málková, sa dala oklamať mojím zdaním serióznosti. (Volajte ma Anna.) S touto korpulentnou, šedivou ženou, ktorú už máločo v živote prekvapí, sa bude dať určite dobre vychádzať.

Všetko šlo až príliš hladko. Zabýval som sa, zoznámil s ľuďmi a nič nenaznačovalo nadchádzajúce udalosti. Prečo to tak býva? Prečo sa človek nechá ukolísať nádejou, že ak za svoje činy nemusel platiť doteraz, že nebude musieť platiť ani v budúcnosti?

Moja duševná rovnováha zakolísala v to utorkové popoludnie, keď sestra zavolala ďalšieho pacienta.

  • Dobrý deň. –

Najprv vošiel zachrípnutý chlapčenský hlas, a až po chvíli jeho majiteľ. Osem-deväťročný mládenec podišiel k môjmu stolu.

  • No nazdar. Čo ti chýba? –
  • Bolí ma hrdlo a kašlem. –

Na potvrdenie ukážkovo zachrchľal, až vo mne vzbudil podozrenie. Nechce si tento mládenec náhodou začať užívať prázdniny už v polovici júna? Veď vonku sa predsa dejú oveľa dôležitejšie veci ako v škole…

  • A to si prišiel sám? –
  • Nie, – zavrtel hlavou.- Mama ma čaká vonku. –

Tuho zažmurkal očami, ako to deti robia, keď chcú zdôrazniť dôveryhodnosť svojich slov.

  • No dobre. Sestrička, odmeriame mládencovi teplotu. A ty sa zatiaľ posaď. –

Prezrel som ho, postrašil fonendoskopom a skonštatoval chrípku.

  • Nuž, musím ťa sklamať. Ak chceš prázdniny začať tak, ako sa patrí, musíš si teraz pár dní poležať. Napíšem ti nejaké lieky, budeš sa napájať čajom a potiť sa pod perinou. Súhlasíš? –

Pokrčil plecami. Začal som vypisovať zdravotný záznam. Aha, menovec. Požiadal som sestričku, aby zavolala chlapcovu mamu a načiahol som sa po prázdny recept.

  • Pani Spodniaková, poďte dnu. –

Vošla. Zdvihol som hlavu. Pekná, štíhla blondínka s tmavými kruhmi okolo nebových očí.

  • Dobrý deň. Ahoj, Peter. –

No zbohom, známa. Prvé, čo mi blyslo hlavou bolo, aby bola, preboha, šťastne vydatá. V zápätí som sa za to zahanbil, čo ma prekvapilo ešte viac.

  • A-ahoj… – Nevedel som si rýchle spomenúť. – Ahoj, Marika! –

Usmiala sa. Hurá, trafil som.

  • Už som ťa sto rokov nevidel. – Mohlo mi prísť na um ešte niečo banálnejšie?

Odhrnula si z tváre prameň svetlých vlasov.

  • Veď ja teba tiež, – povedala a chabo sa usmiala.
  • Odkedy tu bývaš? – Začal som útokom.

Čelom jej preletel mrak.

  • Odkedy som sa vydala. –

Kým našla odpoveď, v hlave som zúrivo naháňal spomienky. Koľko je to už rokov? Desať? Pracoval som vtedy, hm, niekde na juhu a ona prišla domov na prázdniny. Hej, chodila na pedagogickú fakultu, mala pred posledným ročníkom. Prísne vychované dievča z dediny, vystrelené do veľkého mesta. Mesiac sme sa vodili za rúčky pri mesiačiku. Po všetkých tých dievčatách, ktoré sa človeku hneď pchajú do postele, to bola príjemná zmena. Bola taká tichá, uzavretá. Mala komplex z toho, že je ešte panna. Po pár týždňoch som ju z toho komplexu vyliečil. Bola to naozaj veľká láska. Lenže ja som sa tesne predtým rozviedol a nemal som chuť sa zasa do niečoho zapliesť. Našťastie ma koncom leta preložili a ona sa mi už neozvala.

  • A kedy si sa vydala? –

Za mojím chrbtom sestrička hlučne plieskala s fasciklami. Tváril som sa, že ju nepočujem a neviem, koľko je už hodín.

  • Tej jesene, ako si odišiel. –

Aha ho, ženy. Dlho nesmútila. Znova si prihladila neposlušné vlasy. Chytila syna za ruku a začala cúvať k dverám, hodiac ospravedlňujúci pohľad smerom k sestričke.

  • Ale vidím, že máš veľa práce. Veď príď niekedy večer k nám, ak nemáš iný program. Bývam hneď vedľa školy, tam, kde učím, – dodala rýchlo a vyspätkovala von.
  • Dobre, prídem. Ahoj. –

Hneď som si začal nadávať za svoj sľub. Ale čo, už je načase trocha sa rozkývať. Obrátil som sa ku sestričke:

  • Viete, čo je čudné, Anna? Už tu máme utorok a ešte tu tento týždeň nebola pani Kalamárová. Zavolajte ďalšieho pacienta a potom sa najeme. –

Sestra nazrela do čakárne a obrátila sa ku mne s roztomilým úsmevom.

  • Na rade je pani Kalamárová. Prajete si ju pred obedom, alebo po ňom? –

3.

Dom Spodniakovcov som našiel ľahko. Stál naozaj neďaleko školy. Nový, bielo-hnedý palác prerobený zo starého gazdovského domu. Nízky plôtik, biely múrik, nadrobený latkami palisandrovej farby. Vpredu anglický trávnik, z ktorého kde-tu trčali mladé čínske borievky, tuje a cyprušteky. Zazvonil som pri tmavohnedých dverách a kdesi vnútri sa rozliala klingajúca melódia.

  • No vitaj. –

Marika si náhlivo utierala ruky do zástery.

  • Poď ďalej, práve som skončila. Potom, keď bude tma, skočím ešte zavrieť sliepky. –

Usadila ma do obývačky. Krásny, štýlový nábytok z tmavého dreva, vysoký koberec a veľa krištáľu. Už na prvý pohľad sa táto izba málo používa.

  • Spravím ti kávu, alebo čaj? Alebo radšej niečo ostré? –
  • Nerob si starosti, ak nechceš, aby som sa cítil nepríjemne. –
  • Tak ťa ponúknem koláčom. Ešte je teplý.-

Odbehla. V rohu stál farebný televízor, pod ním tuner. Diaľkové ovládanie som našiel pod množstvom časopisov. Chvíľu som prehadzoval kanály, kým som našiel nejaký pesničkový program. Nechal som ho bežať.

Vrátila sa s podnosom plným zákuskov.

  • Ponúkni sa. –
  • Dobre, ale aj ty si konečne sadni. –

Trochu sa strhla, a usadila sa na gauč oproti mne.

  • Kde je tvoj manžel? –

Pozrela na hodiny, visiace na stene.

  • Šiel pomôcť kamarátovi. Každú chvíľu by mal prísť. Vieš, robí mechanika na majetku, je veľmi šikovný. Aj tento dom postavil takmer sám. –
  • To sa teda musel nadrieť. –

Pozoroval som ju a snažil sa cítiť nesvoj. Stále si zachovala bývalú krásu, veď je napokon ešte mladá. Tmavé tiene pod očami jej dodávali pikantnejší, trochu tragickejší výraz, ktorý predtým nemala. Ktovie prečo, ale ustavične som si musel pripomínať, koľko má teraz rokov. Napriek svojej kráse mi pripadala oveľa staršia. Zásteru si zložila dolu, asi kým sa zdržiavala v kuchyni. Fialkavá blúzka jej pristala k zelenkavým očiam a svetloplavým vlasom. Dočerta, stále je ešte príťažlivá, tým zvláštnym spôsobom ešte príťažlivešia, ako predtým. Svižná postava, nepribrala ani deko. Pod blúzkou sa črtajú nebezpečne príjemné tvary.

V hlave sa mi rozoznel poplašný zvonček. Pozor, chlapče, mohlo by sa to skomplikovať. Stálo by to za to? Ktovie?

  • A čo malý Peter, už mu je lepšie? – Opýtal som sa nahlas, aby som zahnal všetky príjemné predstavy, ktoré mi pri pohľade na ňu prišli na um.
  • Ach, ten našťastie leží v posteli. Vieš, celé dni je niekde vonku, stále mu dohováram. A potom niečo nachytá a je to. –
  • Neboj sa, z toho vyrastie. –

Kdesi v dome buchli dvere. Marika vyskočila.

  • To je Štefan. Ostaň sedieť, daj si ešte koláč. Idem mu dať večeru a hneď sa vrátim. –

Hľadel som do tácky, hrýzol tvarohové rezy a rozmýšľal, na čo som sem prišiel. No na čo asi – zabiť čas. Čas sa dá zabíjať mnohými spôsobmi a toto je jeden z najmenej nákladných.

Z chodby alebo kuchyne doliehali hlasy. Dominoval pevný mužský barytón. Možno preto, že Marika rozpráva veľmi ticho. Zaujímavé, ako učiteľka by mala mať svoj pracovný nástroj vycibrený dosť. Ale možno práve preto rozpráva potichu, lebo sa nakričí dosť v škole.

Znova som sa začal hrať s televíznym ovládačom, keď ma vyrušili ťažké kroky.

  • Pekne vítam, pán doktor. –

Vysoký, robustný chlap sa hrnul rovno na mňa. Vyskočil som. Zdrapil moju pravicu a srdečne ju potriasol.

  • Spodniak. –
  • Balko. Teší ma. –

Vyslobodil som si ruku, ale veľmi som si nepomohol. Dvakrát ma pobúchal po pleci, až ma prehlo a zahlásil:

  • Celkom fajn chlap, na doktora. Žiadne pierko. Koľko vám vynáša doktorina? Keby vás dakedy vyliali, beriem vás do partie, čo? Murovať by ste sa naučili raz dva, veď ste hlava študovaná. –

Hodil sa na gauč a ruky zložil na stôl.

  • A čože len takto, nasucho? Mariena, dones voľačo poriadne, nech si pána doktora uctíme. –

Marikina štíhla postava sa nehlučne mihla k baru. Na moje protesty hlava rodiny len mávla rukou. Žena nám popredkladala štamperlíky a naliala z priezračnej starodávnej fľašky.

  • Poctivá domáca slivovica. Na zdravie! –

Dal som si pozor, aby mi nevyrazil pohárik z ruky a oblizol som. Dobrá. Prázdny pohár som položil na stôl a vzápätí bol opäť plný.

  • Ale, Marika, veď to nepreháňaj. –

Spodniak buchol dlaňou po stole.

  • Tá vám neublíži. Deväť razy prepálená. Takže vy poznáte moju ženu ešte zo školy. –

Zaodŕhal som.

  • Tak nejako. Tuším som ju naposledy videl krátko pred vašou svadbou. Ako to bolo, Marika? –

Držala svoj pohárik v dlani, ešte z neho neodpila. Pozrela sa na svojho muža a potom sa na mňa usmiala.

  • No, vzali sme sa na jeseň. Štefan vtedy prišiel na výpomoc do nášho družstva a tak sme sa zoznámili, však, Štefan? –

Pokýval hlavou a nepríjemne si ma premeriaval.

  • Potom sme sa presťahovali sem. Začiatkom leta sa narodil Peťko, ale muž mi veľmi pomáhal, aj jeho rodičia. Štefanovi sa páčilo, že jeho žena bude učiteľka, však? Tak sa mi podarilo urobiť diplomovku a skončiť školu. No a po materskej som nastúpila na tunajšej zéeške. Učím prvákov až štvrtákov. Teraz práve mám prvú triedu. –

Pokým rozprávala, celý čas mi vŕtalo v hlave, čo videla nežná a tichá dievčina na tomto hromotĺkovi. V pleciach je taký široký, že je ho lepšie preskočiť, ako obísť. Masívna čeľusť, vodovomodré oči s vystupujúcimi spodnými viečkami – ako sliepka, slabé obočie. Nad nízkym čelom sa ježili svetloryšavé kučery. Nikdy som nevedel pochopiť ženský vkus.

  • A ako ste prišli k takému domisku? –

Domáci pán sa spokojne potľapkal po bruchu.

  • Nuž čo. Dačo dali Marienini rodičia, dačo moji, ale všetku robotu som robil skoro sám. Týmito rukami, aha. –

Otrčil dve baseballové lapačky. Inštinktívne som sa vtlačil hlbšie do kresla.

  • A všetko raz bude patriť Peťovi. Chceli sme s Marienou ešte jedno dieťa, ale zatiaľ nám to voľáko nevyšlo. Ale čo, ešte sme mladí, ešte hocičo bude, však, Mari? –

Majetnícky potľapkal svoju ženu po stehne, ovinul jej svojou labou driek a pritisol si ju k sebe. Vnútrom mi prebehol zlý pocit. Nebodaj žiarlim. Alebo im závidím? Hlúposť.

Marika sa zapýrila po končeky vlasov a jemne sa od svojho muža odtiahla.

  • Polejem vám ešte? – Opýtala sa so sklopenými očami svojho pohárika.
    • + +

Deväť razy prepálená slivovica mi kolovala v hlave, vytláčajúc nepríjemné myšlienky. Na tretí pokus som trafil kľúčom do dierky a dvere môjho služobného bytu sa otvorili. Dúfam, že ma nik nevidel. Našťastie je už dosť neskoro, na dedinu dávno sadla tma.

Mohlo by byť aj chladnejšie. Porozopínal som si košeľu a šmaril ju smerom do kúpeľne. Odtackal som sa do spálne, postupne zanechávajúc za sebou sandále, opasok a nohavice. Potom som dostal výčitky svedomia a vrátil som sa všetko pozbierať.

No a čo. Trochu alkoholu, veď voľakedy sme toho popili… A zajtra po práci si pôjdem zabehať do čerešňového sadu, potom si zbalím pár vecí a odveziem sa do mesta na polikliniku. Je načase ísť spať a veriť, že noc bude pokojná. Bude pokojná…

4.

V utorok prišiel Peťo Spodniak na kontrolu.

  • No, Peťo, musím ťa sklamať. Nech by som sa akokoľvek snažil, na ten posledný týždeň ťa do školy poslať musím. –

Vôbec ho to nezarmútilo.

  • No a čo, – mávol rukou. – aj tak sa už ktovieako neučíme. Veď to poznáte nie? –

Uprel na mňa svoje úprimné šedé oči.

  • To už budeme chodiť po výletoch, odovzdávať knižky a tak. –

Zachechtal sa a začal si obliekať tričko.

  • Takže si si to fantasticky prešpekuloval, – povedal som uznanlivo. – O to najlepšie si neprišiel, to je fakt. Ozaj, dnes si prišiel sám? –
  • Hej, – zaznelo spod trička. O chvíľu sa vystrčila chlapcova kučeravá hlava. – Mama má veľa roboty v škole. Ozaj, mám vám odkázať, aby ste prišli dnes, či zajtra k nám. Alebo hocikedy, – dodal ľahostajne.

Uzavrel som jeho záznam a položil mu ruku na plece.

  • Tak povedz mame, že prídem. Možno aj dnes. A ty čo, kam pôjdeš? Rovno do školy? –

Pokrčil ramenami. Odtiahol som ruku.

  • Teraz do školy a poobede konečne na čerešne. –
  • Chodíš do toho sadu za dedinou? Tak sa tam možno niekedy stretneme. Najnovšie tam chodím behávať. –

Chlapec cúvol a uprel na mňa podozrievavý pohľad. Nad nosom sa mu utvorila vodorovná vráska.

  • Dobre, – povedal napokon. Počkal, kým mu sestrička podá žiacku knižku a vypadol na chodbu.

Zostal vo mne čudný pocit.

  • Anna, pozrite, či je v čakárni pani Kalamárová. Ak áno, postavte na kávu. Dáme si desať minút prestávku. –

Sestra na mňa pozrela. Ku dverám ani nešla, rovno napustila vodu do čajníka a postavila ho na varič.

5.

  • Keby sa mu chcelo, učil by sa lepšie. Ale aj teraz. Večne je niekde vonku.-
  • Ale veď si vravela, že bude mať samé jednotky. –

Sedeli sme v tej istej obývačke. Marika znova opatrovala v rukách pohárik slivovice a sťažovala sa na svojho neposedného syna.

  • O to nejde, ale človek aby sa oňho stále bál. –

Nahol som sa ponad stôl a potľapkal som ju po ruke. Mala ju teplú a suchú. Rýchlo na mňa pozrela. Položila pohárik na stôl a prihladila si vlasy.

  • Ale, Marika, veď je to normálny chlapec. Nemôžeš mu zakazovať, aby chodil von s ostatnými chlapcami. –

Zvesila hlavu.

  • Keby si on hľadal seberovných. Ale jeho najlepšia kamarátka je Alenka od susedov. Večne sú spolu. –
  • No a čo? –
  • Alenka chodí do osobitnej, vieš, máme v škole štyri triedy. Je tretiačka a je aspoň o pol hlavy vyššia od Peťa. –
  • Ale, Marika, hádam nemáš predsudky! –
  • Nie, to nie, – potriasla hlavou. – Ale Peter sa s ňou kamaráti hádam najviac preto, aby sa mal pred kým vyťahovať. Alenka ho doslova žerie a on je pre ňu ochotný urobiť hocijakú somarinu. –

Zasmial som sa.

  • Marika, a nie je to v tom, že Peťo nemá nijakého súrodenca? Najskôr mu asi chýba mladší brat, alebo sestra. Ak si s Alenkou rozumie, nie je na tom nič zlého. –
  • Ty to nemôžeš pochopiť! – Zvýšila hlas. Vzápätí sa spamätala a chlácholivo dodala:
  • Vieš čo, nechajme to. Nebudem ťa predsa obťažovať takýmito záležitosťami. –

Nemal som chuť s tým prestať.

  • Marika, nechcem sa ťa dotknúť, ale prečo by ste nemohli mať ďalšie dieťa? Možno tvoj strach vyplýva len z toho, že je Peťo sám. –

Zhľadúval som slová, aby som trochu otupil ostrie svojej dotieravosti. Marika mávla rukou.

  • Vieš, myslím, že Štefan… už… už nemôže mať viacej detí. –

Vydýchla a znova sa začala hrať s pohárikom. Zrazu ho pevne chytila do prstov a naraz obrátila do seba.

  • Uh, – uľavila si.
  • Daj si pozor. – Zasmial som sa. – aby ti nezabehlo do druhej dierky. Niekedy to býva nebezpečné. –

Vyprskla a po tvári sa jej rozliala červeň. Znova som si musel uvedomiť, aká je pekná. Potriasla hlavou a vlasy sa jej rozsypali po pleciach. Zrazu sa pozrela na starodávne hodiny, čo viseli nad príborníkom.

  • No pozri, už je osem hodín a ten chalan ešte stále nie je doma. –
  • Veď sa neznervózňuj, každú chvíľu musí byť tu. Teraz býva vonku dlho vidno, asi nevie odhadnúť čas. –

So zovretými perami pokrútila hlavou.

  • Prepáč, to som ale hostiteľka. –
  • Naopak, možno som prišiel nevhod. Nerob si starosti. –

V tej chvíli buchli vchodové dvere. Po chodbe sa rozľahol dupot a do obývačky nakukla strapatá hlava.

  • Ahoj, mami. Strašne som hladný. Máme niečo jesť? –

Vyskočila zo sedačky.

  • Teraz sa chodí domov? A kde si bol doteraz? Nevieš, koľko je hodín? –

Chlapec nechal paľbu prehrmieť ponad seba, iba čo trochu sklopil oči.

  • Na čerešniach. – Zahundral.
  • Tak na čerešniach. A s kamarátmi? –
  • Nie. S Alenkou. – Odvetil chlapec ešte tichšie.

Žasol som nad tým, ako z jeho mamy priam kypí zlosť. Kde sa v nej zrazu nabrala? Hánky na prstoch jej celkom obeleli, čo sa snažila ovládnuť.

  • Tak maž do kuchyne, v rúre máš haruľu a mlieko. Nie, mlieko radšej nepi, po tých čerešniach… Potom sa porozprávame. –

Chlapec zmizol ako gáfor. Marika si sadla späť a zložila ruky do lona.

  • Prepáč, ale nechápem, prečo sa tak rozčuľuješ. Veď si do toho sadu každý chodí odtrhnúť zopár čerešní. Čo na tom, že sú štátne. A deti zvlášť neustriehneš. –
  • Ale tam sú strašne vysoké stromy, – povedala nešťastne.

Hlavou mi preblesla nejasná spomienka, ale rýchle uletela preč.

  • No a čo, chlapci musia loziť po stromoch. Ináč by ani chlapcami neboli. –

Pozrela na mňa. Zazdalo sa mi, že jej oči očerveneli a vlhko sa lesknú. Odvrátila tvár.

  • No, zdržal som ťa. Iste si unavená. Ďakujem za pohostenie. –
  • Nie, neodchádzaj, ja som rada, že si prišiel. –

Hlas sa jej trochu chvel. Napriek tomu som sa pobral k východu. Bolo zjavné, že má starosti a ja nie som ten pravý, ktorý jej má dodávať silu. Aj keď by som možno chcel…

  • Veď ešte prídem. Viem, že máš teraz kopu roboty, poznám to, ako to býva na školách. Mala by si uložiť chlapca a tiež ísť spať. –

Myslel som to úprimne. Dívala sa na mňa nešťastnými očami a ja som na nešťastné ženy háklivý. Objal som ju okolo pliec.

  • Ešte prídem, – povedal som sprisahaneckým tónom, ani neviem prečo. Otvoril som dvere a vybehol na vzduch.

6.

Túto sobotu ma čakala nočná na pohotovosti v meste, preto som sa rozhodol trochu si poobede zabehať. V nedeľu som plánoval ostať v meste. Objavil som tam kamaráta zo školy a dohodli sme sa na pár pohárov piva.

Hodil som na seba tričko. Pár kusov riadu po ľahkom obede už uschlo, nahádzal som ich do imitácie kredenca. Chvíľu som zaváhal, či si vziať vrecko na čerešne, ale potom som si to rozmyslel. Natiahol som si adidasky a vybehol von.

Cez dedinu som nasadil ukážkové tempo. Je to dobrá obrana pred dotieravými otázkami starých babiek. Niekoľko mladých žien prášilo von oknami bielizeň a pokrikovalo za mnou svoj dobrý deň. Je ich čím ďalej, tým viac. Stavím sa, že majú vypočítané, kedy chodím behávať. Takmer v každom dvore sa pracovalo, určite je aj Spodniak u niekoho na fuške. Vtiahol som brucho ešte viac a šprintoval hore dedinou.

Keď som si bol istý, že som všetky zvedavé oči nechal bezpečne za sebou, spomalil som. Za poslednými humnami lúčka prechádzala do pšeničného poľa. Bežal som zároveň s poľnou cestou, snažiac sa zakaždým dopadnúť nohou na trávu. Začínalo mi byť horúco. Počúvajúc vlastný dych, mohol som sa venovať úvahám.

V poslednom čase ma prenasleduje myšlienka, čo vlastne som v živote dokázal. Kam sa vlastne chcem dostať? Nič som nedosiahol, len to, že som hádam celkom dobrým lekárom. Lenže na každom mieste som bol prikrátko, aby som sa dostal hlbšie do vedomia miestnych ľudí. Hádam by bolo predsa len najlepšie konečne s tým vandráckym životom seknúť a usadiť sa.

Hm. Usadiť sa. Kým sa človek neožení, nemá rodinu, asi nemá právo zostať pracovať na jednom mieste. Moja dávna skúsenosť s takým pokusom nedopadla dobre. Ale svojím spôsobom Evu chápem. Nie je ľahké žiť s človekom, ako ja. Ale ja som sa snažil, bože, tak som sa snažil!

Zastal som, aby som sa vydýchal. Pole skončilo, nasledoval nerovný terén. Po nedávnej kosbe rašila na lúke čerstvá tráva. Do čerta, ako je tu pekne a mne musia chodiť po rozume také odporné myšlienky!

Jeden fakt je, že mi toho v živote veľa nevyšlo. Mama sa nedožila ani mojej maturity a otec… Možno by som ho raz mal navštíviť. Možno raz pochopí, že môžem byť pre neho aj niečím iným, nie len živou výčitkou.

Áno, to je dobrý nápad. Prešli roky, čo sme sa nevideli. Iniciatívu z jeho strany nemôžem čakať, preto musím spraviť prvý krok sám. Veď ani nevie, že s tými následkami jeho experimentu som sa dávno vyrovnal. Vlastne ani neexistujú. Už ani nie. A ani následky tých následkov… Kristepane, daj si s tým pokoj. Raz ho navštívim a hotovo. Dobre, pokoj, šlus, howgh.

Bežal som celkom zľahka a vyvracal hlavu dohora. Parížska modrá žiarila v najsvetlejších tónoch bez rušivých prvkov. Len na severnom horizonte splývala so šedavým oparom hôr. Zrazu sa mi zacnelo. Ani neviem po čom, po niečom takom, čo je veľmi krásne a skoro zabudnuté.

Tu, medzi mladými lieskami a hlohom už tráva rástla vysoko, preto som preskočil na poľnú cestu. Čerešňový sad ešte nevidieť, zacláňa ho lieština. Mal by som si trochu oddýchnuť, vydýchať sa. Za chvíľu sa dostanem pod prvú čerešňu a viem, že sa nezdržím, začnem sa ládovať šťavnatými bobuľami. To by som mal veselú nočnú službu!

Usadil som sa pod liesku, vedľa lúčneho mraveniska. Chvíľu som pozoroval pracovné zaujatie obyvateľov malého mesta. Keď ma to omrzelo, začal som počítať zelené oriešky na konári nado mnou. Dúfam, že ma tu nechajú, aspoň kým dozrú. Úroda sa toho roku ukazuje dobrá.

  • Héj, Peťóó, zober aj mňááá! –

Strhol som sa. vyskočil som, ale nikoho som nevidel. Chvíľu som si pripadal, že si niekto robí zo mňa žarty, ale hlas mi pripadal príliš detský.

  • Zober aj mňááá, aj ja chcem byť tak vysokóóó! –

Prichádzalo to od čerešňových stromov. Pomaly som sa pobral tým smerom.

  • To nemôžeš. Si na to ťažká. Chytaj, na! –

Tento hlas mi nebol neznámy. Veď to je môj mladý menovec. Oprášil som si trenírky od zeme a váhavo som sa zakrádal k deťom. Nie som si istý, či mám právo rušiť ich súkromie. Ale aspoň budem môcť zodpovedne ubezpečiť Mariku, že sa nemá čo o svojho syna strachovať.

  • Ja nechcem čerešne, ja chcem ísť k tebe hore! –
  • Koľkokrát ti mám vravieť, že ty to nedokážeš. To viem len ja! –

Sebavedomý chlapčenský hlas sa niesol z výšky pomedzi stromy. Vnútro mi schladil pocit clivoty. Spomenul som si, ako som voľakedy oberal čerešne ja…

  • Každý mi vraví, že nič nedokážem. Si taký istý, ako moja sestra. –

Dievčenský hlas nadobudol vlhký odtieň. Nebola urazená, bola sklamaná sebou.

  • Veď už idem dolu, – chlácholivo zaznelo zo stromu.

Urobil som ďalších pár krokov až som videl chlapca i dievča pod čerešňou. Podával jej hrsť plnú dvojičiek.

  • Neboj sa, možno ťa to raz naučím, – povedal tónom, akým tíšime malé deti.
  • A mňa by si neponúkol? –

Chlapca myklo. V očiach sa mu mihol záblesk podozrenia.

  • Dobrý deň. – Pozdravil mrazivo.

Asi tu ozaj nie som vítaný. Mal som sa ovládnuť.

  • Čo sa tváriš, akoby som ťa pristihol pri niečom zlom? – Pokúsil som sa zažartovať. – Veď to nikomu nepoviem, že chodíte na štátne čerešne, – vyceril som naňho zuby.

Mykol plecom, zjavne sa mu uľavilo.

  • A navyše, keď vidím, aký si gentleman. Nepredstavíš ma svojej kamarátke? –

Zarazil sa. Asi sa mu zdalo čudné, že by mal svoju spoločníčku niekomu predstavovať.

  • Vy ju nepoznáte? To je predsa Alenka. Alenka Krekáňová. –
  • Alenka musí byť zdravé dievčatko, preto som sa s ňou ešte nestretol. Teší ma. –

Usmial som sa na ňu čo najmilšie. Pozrela do zeme a začervenala sa až po uši.

  • Zoberte si, ujo, – ponúkla mi hrsť čerešní.

Naozaj sa zdá byť o pol hlavy vyššia od Peťa, ale v skutočnosti sú rovnako vysokí. Lenže oproti štíhlemu chlapcovi táto ťažkopádna dievčina s okrúhlou tvárou vyzerá oveľa mohutnejšie. Veľké oči medovej, takmer žltej farby zdôrazňujú plnosť líc a nad takmer nijakým obočím visí hustá ofina rovných, slamovožltých vlasov. Nasúkaná do svetlomodrých rovných šiat pôsobí veľmi neohrabane. A asi si tak, chúďa, aj pripadá. Načiahol som sa za čerešňou.

  • Ďakujem pekne. Už ma dávno neponúkla taká pôvabná dievčinka. –

Dievča očervenelo ešte viac. Urobila polobrat, akoby váhala, či má ostať stáť, alebo ujsť. Rozhodol som za ňu.

  • Škoda zjesť také pekné čerešne. Peťo si musel dať záležať, keď nazbieral skoro samé dvojičky. Vyberieme dve a zavesíme mladej dáme ako náušnice. No, nie je to pekné? – Obrátil som sa na Peťa.

Alenka sa ohúrene obrátila ku kamarátovi. Ten mykol plecom a potiahol ju za ruku.

  • Už musíme ísť, lebo sa mama bude zasa hnevať. Poď, Alena. –
  • Tak ahojte. A prepáčte, že som vás vyrušil. –

Zaznelo dvojhlasné „dovidenia“ a deti sa pustili dolu cestou. Peťo sa ani neobzrel, ale Alenka sa tackala ako na drevených nohách a každú chvíľu sa ohliadala na toho čudáka v trenírkach, čo jej na uši zavesil čerešňové náušnice.

7.

V samoobsluhe som skoro narazil do Mariky. Takmer ju nebolo vidieť spoza náruče kvetov.

  • No toto? A ty neoslavuješ s kolegyňami koniec roka? –
  • Nie, – zasmiala sa. – My si na to nepotrpíme. Pomôžeš mi s tým, prosím ťa? –

Položila košík na pult. Pomohol som jej poprekladať nákup, so samozrejmosťou som jej zobral tašku a otvoril dvere.

  • Ďakujem, si pozorný. Ale nemusíš mi robiť donášku až do domu. –
  • Ak si madam želá, naša firma môže doručiť do bytu aj ju samotnú. Prirodzene, aj s kyticou. Áno? –

Objal som ju okolo pása. Uskočila a zasmiala sa.

  • Čo robíš, ľudia sa pozerajú. –
  • Och, ozaj, ľudia. Predstav si, úplne mi uniklo, že je dnes koniec školského roka. A pritom od rána špekulujem, prečo sa po uliciach tmolí toľko detí s kvetmi. Došlo mi, len keď som uvidel teba. Dobré, čo? Asi starnem. –

S úsmevom si ma premerala.

  • Ale nie je to také zlé. Do smrti to vydržíš. –

Zasmiali sme sa a pobrali sa cestou k jej domu.

  • Neprišiel by si dnes na večeru? Spodniak išiel ku bratrancovi na stavbu, príde až v nedeľu na obed. Budem s chlapcom sama, a vieš… Nie je to príjemné. –

Stlmil som výstražný zvonček v hlave a odvetil som:

  • Samozrejme. Ak nebudem zavadzať tebe, ani Spodniakovi, tak vďačne. –

Spomalila.

  • Ty sa na mňa hneváš kvôli tej poslednej návšteve, pravda? –
  • Ale nie, kdeže. Prídem. V krčme sa mi vysedávať nechce a v televízii aj tak nič nedávajú. A nerob si so mnou starosti, už dávno nie som veľký jedák. –

V zelenomodrých očiach jej blyslo veselé svetielko a v pravom kútiku úst sa jej zjavila hlboká vráska. Ale nešpatí ju. Do čerta, fakt je pekná. Nie, nie je krásna, ale taká… Milá, zraniteľná, ženská. Lenže nie je tvoja, chlapče. Prešvihol si si to.

Pri bráničke sme sa rozlúčili a ešte raz som musel sľúbiť, že večer prídem.

8.

  • Ďakujem. Dávno som sa tak dobre nenajedol. –
  • Tomu verím. Keď sa chodíš stravovať po bufetoch, tak sa tomu nečuduj. –

Sedeli sme v kuchyni. Pred chvíľou dobehol Peťo a na moju originálnu otázku – tak čo, aké bolo vysvečko – len pokrčil nosom. Nahádzal do seba večeru a ušiel do obývačky sledovať telku. Trochu ma to rozladilo, ale len na chvíľku.

  • Neprejdeme aj my do obývačky? – Opýtala sa Marika.
  • Nie. Ostanem tu a budem sa pozerať, ako umývaš riad. Ja ti ho potom pomôžem utrieť a poukladať. Hej? Aspoň si tú dobrú večeru trochu odrobím. –

Usmiala sa a pokrútila hlavou.

  • Urob mi tú radosť. Vieš, ako je to dávno, čo som naposledy takto niekomu pomáhal? –

Napustila vodu do drezu.

  • Môj muž to neurobil nikdy a určite mu to nikdy ani nezišlo na um, – povedala vecne, bez trpkosti.

Aj v ľahkej šatovej zástere vyzerala pôvabne. Sklonená nad drezom hrmotala s riadom a ja som mohol beztrestne pozorovať líniu jej lýtok. Podchvíľou si mokrou rukou odhrnula neposlušné vlasy.

  • Prečo si sa vlastne zaňho vydala? –

Na chvíľu sa vystrela.

  • Za Spodniaka? – Znova sa pustila do riadu. – Vieš čo? Na kraji v kredenci je biele víno. Zober dva poháre a nalej. –

Keď som jej podal plný pohár, utrela si ruky do zástery a štrngli sme si. Trocha si chlipla a položila pohár na stôl.

  • Počkaj, doumývam. –

Pomohol som jej poutierať riad, až si konečne sadla.

  • Naozaj nechceš ísť do obývačky? – Opáčila.

Zavrtel som hlavou.

  • Vieš, keď ja som tak rád, že si ma usadila v kuchyni… Obývačka je pre hostí, pre cudzích ľudí. Ja chcem byť náš. –

Pozrela na mňa akosi zboku.

  • Neodpovedala si mi na otázku. –

Chytila pohár s vínom a hriala ho v dlani.

  • Prečo som sa vydala za Spodniaka? Lebo bol už Peťo na ceste. Zomlelo sa to veľmi rýchlo, poznávať sme sa začali vlastne až po svadbe. No čo, ľudia žijú kadejako a predsa žijú. Ani ty si nemal posledné roky na ružiach ustlané, nie? –

V hlave sa mi premietli diapozitívy posledného desaťročia a dobrá nálada ma hneď opustila.

  • Nie veru. – Prikývol som.

Podoprela si bradu a zahľadela sa na mňa.

  • Vidíš, o takýchto veciach sa neľahko rozpráva. –

Áno, Odvtedy, ako som sa naposledy videl s Marikou, pretieklo veľa vody. U mňa sa do tohoto obdobia zmestilo veľa miest, žien a priateľstiev, u Mariky hádam len muž a dieťa. Zvláštne. Dosiaľ som ju stále vnímal síce ako peknú a príťažlivú ženu, ale predsa len ako c u d z i u ženu. No teraz som si uvedomil, že z nej vyžaruje akési teplo, či čo, aké človek pocíti len v príjemnej domácej pohode, keď s niekým žije už desiatky rokov. Zrazu som dostal strašnú chuť sa vyspovedať, vyrozprávať sa jej zo svojej nechuti zo samého seba.

Začal som a už som nemohol prestať. Slová sa zo mňa valili ako lavína. Pospomínal som jej hádam všetko, čo sa udialo od tých pamätných prázdnin, aj kadečo iné, čo ma trápilo predtým. Len jedno som zamlčal: Príčinu môjho rozchodu s otcom. A to, že tá istá vec je vlastne príčinou krachu môjho manželstva a mojej neschopnosti usadiť sa.

Keď som skončil, bolo jedenásť. Na dne fľaše ostalo len na prst vína. Marika ma celý čas počúvala takmer bez prerušenia, iba občas niečo povzbudivo nadhodila. Bol som jej vďačný. Ale zrazu jej tvár zvážnela.

  • Nie je to pekné, čo si rozprával. Ale teraz poď. – Vstala a chytila ma za ruku. – Ukážem ti s v o j e trápenie. –

Prekvapený som vstal a vliekol sa za ňou. Previedla ma cez chodbu a chytila kľučku na dverách detskej izby.

  • Nechaj zhasnuté. Vonku je jasná noc. –

Položila si prst na ústa a pootvorila dvere. Vkradla sa do izby, ťahajúc ma za sebou.

  • Pssst, – zasyčala a začalo sa jej čkať.

Do tejto chvíle som bol presvedčený, že ma už nič na svete nemôže prekvapiť. Človek ani netuší, aká môže byť jeho predstavivosť v porovnaní so skutočnosťou obmedzená.

Slabé mesačné svetlo jemne kontúrovalo všetko, čo sa nachádzalo v izbe. Stôl, skriňu pod oknom, police, stoličku i posteľ. Prvé, čo mi zišlo na um bolo, prečo Peťo spáva na poschodovej posteli, keď je sám. Veľký svetlý paplón prevísal cez neho a takmer sa dotýkal spodnej postele. No ešte skôr, ako som si uvedomil, že chýba vankúš pod Petrovou hlavou, zdvihlo mi žalúdok. Nielen vankúš bol na vine. Pod Peťom nebol ani madrac, ani doska, nič. Chlapec jednoducho spal skoro meter nad svojou posteľou.

Od náhlej slabosti som sa zatackal a chytil som sa Marikinho pleca. Asi som ju stisol príliš tuho, lebo ju to prebralo. Vystrčila ma na chodbu a zavrela dvere. Neviem, čo uvidela v mojej tvári, keď na ňu dopadlo svetlo. No v očiach sa jej mihol strach a rozplakala sa.

  • Pre-prepáč, – jachtala medzi vzlykmi. – Nemala som ti to ukazovať. Ne-nevedela som, že ťa to tak vezme. Ja, ja som si už na to z-zvykla-a-á… –

Neviem, ako ma dopravila do kuchyne. Keď som zacítil pod sebou pevnú stoličku a oprel sa, uvedomil som si, že sedí oproti mne a ešte stále plače.

  • Prepáč, ale strašne sa mi žiadalo dostať to zo seba! Je strašné s tým roky žiť, dusiť to v sebe, schovávať to. Vieš, – prestala vytiahla zo zásuvky papierovú vreckovku a vyfúkala si nos.
  • Prepáč. Vieš, aké je to ťažké, striehnuť na to dieťa, aby sa mu nič nestalo? Aby ho nik cudzí nevidel? Vieš, čo prežívam, keď je už tma a on sa nevracia domov? Vieš, ako on napríklad oberá tie čerešne? –

Viem, pomyslel som si, ale nemal som silu otvoriť ústa.

  • Aj tak neviem, prečo ti to hovorím. Zrazu som pocítila takú neznesiteľnú túžbu zveriť sa práve tebe… – Na chvíľu si schovala tvár do dlaní. – Ja viem, že mu je otupno, že veľa zábavy doma nezažije. Nikdy nebol v tábore, ako ostatní chlapci, ani na dlhšom výlete. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby ho takto v noci pristihla učiteľka! –

Mlčky som prikývol. Zobrala to ako povzbudenie. Odhrnula si vlasy z tváre a pokračovala.

  • Od malička sme ho učili, ako sa má ovládať. Že jeho… schopnosť je síce naozaj výnimočná, ale cudzí ľudia by o nej nemali vedieť. Nechcem, aby môjho syna zobrali kamsi preč a robili na ňom výskumy! –

Trochu sa zasekla, ale potom mykla plecom.

  • Ja viem, prečo mu ako spoločníčka najlepšie vyhovuje Alenka. Peťo je rozumný chlapec. Má ju rád, ale vie aj to, že keby Alenka o jeho preletoch niekomu rozprávala, neuveria jej. Pred ňou sa nebojí. Ale na druhej strane mi je to aj ľúto, lebo ho to oddeľuje od ostatných detí, núti ho to pretvarovať sa a zakrývať, čo je preňho v jeho detskom poňatí prirodzené. Akoby bol niečím poznamenaný. Je to strašné, ver mi. Teraz má už svoj rozum, vie sa ovládať, aspoň kým nespí. Ale v noci… Keď sa mu sníva, že lieta, už je nad posteľou. Kedysi sme ho aj budili, ale dva razy nám spadol. Vieš, ten šok, keď sa mu zapne vedomie…-

Znova som prikývol.

  • Bože, ty si ale strašne bledý. – Zmenila zrazu tón.
  • To nič, to prejde. To je z toho šoku. – Snažil som sa hovoriť pevným hlasom, ale zuby sa mi klepali a z celej sily som potláčal nutkanie zvracať. Chytil som sa stola. – A čo na to hovorí… tvoj muž? A čo starí rodičia? –

Pozrela na mňa úkosom a znova vzlykla.

  • Starí rodičia o tom nevedia. Našťastie sa to u Peťa začalo, až keď sme sa so Spodniakom osamostatnili. Ale vieš, zakaždým sa na nás hnevajú, že im ho nechceme nechať na prázdniny, ani na víkend. A Spodniak… ten sa utešuje tým, že Peťo z toho vyrastie. Ja si myslím, že je preto tak často preč z domu, aby ho nemal na očiach. Má ho rád, – dodala rýchlo, – ale hovorí mi: „Ty si pedagóg, ty sa do toho lepšie rozumieš!“ –

Znova som si predstavil svojho otca, ako sedí medzi knižkami a hŕbou papierov. Všetko, čo mi Marika rozprávala, ma ohromovalo a zaujímalo. Ale stále to nie je to najdôležitejšie, čo mi má povedať.

Zaťal som prsty do okraja stola.

  • Marika, – rozhodol som sa, že jej nedám šancu. – Prečo si mi nepovedala, že Peťo je môj syn? –

Tentoraz zbledla ona. Vyskočil som, vytiahol ju zo stoličky a zovrel do náručia.

  • Povedz mi pravdu. Však je Peťo môj syn? –

Snažila sa odtiahnuť.

  • Prečo sa ma na to pýtaš až teraz? Prečo si na to nebol zvedavý pred desiatimi rokmi? Zaujímalo ťa, aké to bolo, keď si odišiel a ja som zbadala, že som tehotná? Po tebe sa zľahla zem a mňa naši skoro zabili! –

Zaprela sa do mňa a začala ma biť všetkou silou svojich pästí. Nebránil som sa.

  • Sľúbil si mi, že sa ozveš, a neozval si sa. Nikde som ťa nemohla nájsť! Mala som po tebe pátrať cez tvojich nadriadených, mala som za tebou behať a doprosovať sa? Bola som mladá a hlúpa, ale rozhodla som sa, že si dieťa nechám a budem ho vychovávať sama! Sama, vieš, čo to znamenalo? Na dedine? Vtedy sa objavil Štefan. Ten by ma aj na rukách nosil, vieš? –

Neprestávala ma biť, ale ja som jej slabnúce údery takmer nevnímal.

  • Nekrič, – povedal som ticho. – Zobudíš chlapca. –

Trochu sa zháčila.

  • Ty nevieš, aké to bolo. Rodičia ma prehovorili, aby som sa za Štefana vydala. On verí, že Peťo je jeho syn. A má pravdu, počuješ, pravdu! –

Znova sa pustila do plaču. Tesnejšie som si ju privinul a pohládzal ju po vlasoch. Bože, odpusť mi, Marika. Plakala a prerývane hovorila do mojej blúzy všetko, čo ju ťažilo. Bože, odpusť mi. Človek svojmu osudu neujde. Darmo celý život utekáš, chlapče.

Znova ma odstrčila.

  • Peter, – povedala prekvapivo tvrdým tónom. – On… on sa to nesmie dozvedieť. Ja… nemala som ti nič ukazovať. Pre Peťa je Spodniak jeho otcom, a otcom mu aj zostane. Ruzumieš? Sľúb mi, že mu to nepovieš. Nikdy. –

Mal som pocit, že sa moje vnútro trhá na kusy. Uvedomoval som si, že Marika má pravdu. Ja som tu len votrelcom, cudzím človekom. Ale chlapec… Koľko si ešte bude musieť v živote vytrpieť a nebude pri ňom nik, čo by mu poradil… Lenže Peťo bude mať pri sebe aspoň zdanie milujúcich rodičov. Pomohlo by mu to, keby sa dozvedel, kto je jeho skutočným otcom? Mám právo rozbiť jeho pokojné zázemie, ktoré mu vybudoval ten druhý muž a nanútiť mu svoju pochybnú spolupatričnosť? Nie, dúfam, že Peťo nikdy nebude takým osamelým tvorom, akým som bol po celý svoj život ja.

  • Marika, – vydýchol som. – Odo mňa sa to nedozvie, to ti sľubujem. Iba ak by si mu to raz ty chcela povedať. –

Zdalo sa mi, že som špina, že si napriek všetkým rozumným dôvodom nechávam otvorené zadné dvierka. A Mariku zavádzam. Napriek jej úprimnosti, ja som si najdôležitejšiu vec nechal pre seba. Som zbabelec.

Marika sa zachvela.

  • Dobre. – Podišla ku dverám. – A teraz choď. Nechaj ma samu, prosím ťa. –
  • Marika… –
  • Nechaj si to. – Odtisla moje ruky preč. – To, čo si sa dozvedel, nijako náš vzťah nemení. Spodniaka som síce… nikdy… neľúbila, ale je to dobrý človek a je to m ô j muž. Choď, choď už preč. Počuješ? –

Vedel som, že čokoľvek teraz urobím, bude zle.

  • Idem. Dobrú noc, Marika. –

Smutne sa usmiala, ako ten život s nami vybabral, a zavrela za mnou dvere.

9.

Ťarcha zodpovednosti na mňa padla zrazu váhou zanikajúcej hviezdy. Celým životom som sa prebrodil ako typický existencionalista – nespoliehaj sa na nikoho a s nikým nemaj nič spoločné. Rád by som však videl niekoho, kto by sa dokázal vžiť do mojej situácie. Dosiaľ úspešne unikajúceho, dostihol ma osud dvojnásobne: Ako Peťovho otca a ako otca lietajúceho chlapca. Ako veľmi, veľmi nezodpovedného človeka.

To je tak, keď sa človek upriami na jednu vec, na jedno svoje trápenie, myslí si, že ho už nič horšieho nemôže postihnúť. Pravda je inde. Prečo som si vytvoril ilúziu, že ja a deti je niečo, čo spolu nesúvisí? Zapríčinilo to moje nepodarené manželstvo? Alebo to vo mne bolo už skôr, tá neschopnosť žiť so svojou rodinou? Neschopnosť zniesť vedľa seba iného človeka, ktorý by poznal moje slabiny?

Napriek tomu všetkému m á m s y n a. Ja mám syna a on je, bohužiaľ, asi celý syn svojho otca. Peter, chlapec, ktorý bol doteraz len mojím menovcom je môj syn. Hotový syn. Prišiel som o všetky tie roky, keď sa z malého, bezmocného uzlíka stáva človek. Sám som sa o to pripravil svojou zbabelosťou. A môj syn, úplný a hotový syn, je sám. Jeho zdedená „vada“ ho vytláča z okruhu svojich rovesníkov. A poradiť mu nemá kto. Rodičia ho milujú, ale sú zdesení. Cítia sa ako prekliati tým, čo ich postihlo a nevedia si to vysvetliť. Štefan sa od všetkého dištancuje. Svojou palicou nechápe, že Petrov problém bude s pribúdajúcimi rokmi vzrastať, až nakoniec z neho urobí samotára. Berie to ako chrípku – ako prišlo, tak odíde. A Marika… Možno si neuvedomuje, že Peťovi okrem lásky neustále vštepuje aj – strach.

Ktovie, ako to pociťuje on sám. Chudák, určite sa s tým ťažko vyrovnáva. A ja blbec som ho v tom nechal. Jeho, i jeho mamu. Práve ja, ktorého povinnosť je uchrániť dieťa od všetkého zlého na tomto svete. Kto mohol tušiť, že sa to prenesie aj na moje dieťa? Možno môj otec, ale ten… Ktovie, do koľkej generácie to môže pokračovať? Čo mi teda zostáva? Nemôžem to nechať tak, utekania pred skutočnosťou už bolo dosť. Je načase začať bojovať. Musím vymyslieť spôsob, ako dať dokopy sľub, ktorý som dal Marike s tým, aby som mohol Peťovi venovať aspoň chudobnú náhradu toho, o čo som ho pripravil.

1O.

Neveril som, že príde. Hneď po práci som si nahodil botasky a vybehol som hore dedinou. Nervózne som zamrkal, pod pravým okom mi stále cukalo. Či je Peťo v sade, som si zistil primitívnym spôsobom: Špehoval som ho. Bežiac popri lieskach, ešte nikdy som nerobil taký lomoz, ako teraz. Rozhodne som ho nechcel prekvapiť. Preto som ich aj našiel – Peťa i Alenku – ako stoja pod stromom a napchávajú sa čerešňami.

  • Tak čo, dobré sú? – Vyhúkol som na deti. Nezdržiavali sa s odpoveďou a ponúkli ma.
  • Vynikajúce, ďakujem. Dnes by sme sa nimi mali napratať po samý vrchnák. – Oblizoval som sa.
  • Prečo? – Zozvedavel Peter.

Pri zvuku jeho hlasu ma obliala horúčava. Ovládol som sa.

  • Zajtra nastupujú brigádnici a máme po srande. –
  • Á, – mávol Peťo rukou, keď Alenka naňho sklamane pozrela. – Navrchu ešte zostanú. Tie najkrajšie! – Sprisahanecky sa na dievča zaškľabil.

Začal som sa šplhať do rázsochy mohutného stromu.

  • Tebe sa to povie, ty musíš liezť ako veverica, ale ja som už chlap v rokoch. – Mohol by som byť tvojím otcom, mal som už na jazyku.

Peťo, aby dokázal pravdivosť môjho tvrdenia, bol v mihu pri mne.

  • Hej, nájdi si svoj konár! – Pripomenul som mu. – Ja som predsa nejaká váha, nechcem, aby sme obaja zišli dolu rýchlejšie, ako chceme. –

Peťo sa na mňa uškrnul a preliezol na inú haluz. Tak sme si tam hoveli, kývali nohami, vychytávali si jeden druhému čo lepšie čerešne a sem-tam niečo zhodili Alenke. Stále som sa musel krotiť, aby som necivel na chlapca. Ja blázon, bol som slepý, že som na to neprišiel skôr. Chlapec je celý ja: Tie isté oči, nos, vlasy, len bradu má po mame a trošku užšie lícne kosti. Trčal by som s ním na tom strome hádam aj týždeň. No nedá sa nič robiť, obzerať som ho sem neprišiel. Ideme na to.

  • Predstav si, aké by to bolo fajn, keby sme nemuseli po stromoch liezť. Keby si si jednoducho vedel prikázať a vzniesol by si sa presne do takej výšky, akú potrebuješ. – Tváril som sa, že som si nevšimol, ako sa zľakol. – Nebola by treba technika, ani rebríky, nič také. A nemusel by si sa báť, že spadneš, jednoducho by si visel vo vzduchu, oberal si v pohode čerešne a nestaral sa o to, či nejaký konár povolí, alebo nie. Keď by si mal toho dosť, zniesol by si sa dolu a hotovo. No povedz, nebolo by to perfektné?

Chlapec už dávnejšie prestal kývať nohou.

  • Čo vy o tom môžete vedieť? –

Chudák, môj výklad mu poriadne stiahol hrdlo. Musím byť opatrný, vystrašiť ho nechcem.

  • Možno viac, ako by si si myslel. Nechcel by si sa niekedy o takýchto veciach porozprávať? – Videl som mu na tvári, ako v ňom narastá nedôvera. – Možno, Peťo, nie si sám, kto má problémy, – dodal som rýchlo čo najláskavejšie.
  • A-aké problémy? – Horko-ťažko vytlačil z priškrteného hrdla.
  • Čo ja viem, – odtušil som. – Každý máme niečo, čo nás škrie, nie? Jedného to, iného tamto, – pokračoval som zľahčujúcim tónom. Semiačko už bolo zasiate. – Keby si sa niekedy chcel o niečom takom porozprávať, príď. Veď vieš, kde bývam. Aj dnes, kľudne, – napínal som strunu ďalej. – No, už dosť, lebo ma roztrhne. Teraz z l e z i e m dolu. Neviem, ako sa mi bude dať bežať s takým plným bruchom. –

Rozlúčil som sa s oboma deťmi a upaľoval domov. Chytro som sa osprchoval a nachystal všetko, čo môže deväťročného chlapca lákať: Sušienky, bonboniéru, lupienky a malinovku. Chcel som kúpiť aj búrske oriešky, ale v samoobsluhe nemali.

Celý čas som sa obával, že prípravy robím nadarmo. Ale vyšlo to, bože, zatiaľ to vyšlo. Keď zazvonil zvonček pri dverách, myslel som , že dostanem infarkt.

A teraz je tu a s neovládateľnou chlapčenskou zvedavosťou sonduje môj byt.

  • Bohužiaľ, pri svojom spôsobe života som si nestihol zadovážiť taký komfort, aký máš doma. –

V tej súvislosti ma znova pichla myšlienka, či by som bol schopný poskytnúť svojmu synovi taký domov, aký mu dáva ten druhý.

  • Ale nejaké peniaze ušetrené mám, keď raz usadím, aj u mňa to bude vyzerať lepšie, – dodal som rýchlo, aby som napravil dojem.

Prvýkrát som ho videl usmiať sa.

  • Ale máte už najvyšší čas, nie? –

Zvonček v mojej hlave znova zazvonil.

  • Nie, – zasmial som sa nahlas, – to len zvonka tak vyzerá. –

Celý čas, ako som naňho čakal, som hľadal spôsob, ako nadpriasť rozhovor. A teraz to prišlo samo.

  • Veď je to ešte nedávno, ako som aj ja lepil modely lietadiel. –

Zablufoval som. Ak sa do toho vyzná, je koniec.

  • Aj vtedy sa už lepili lietadlá? – Pravdepodobne zabralo.
  • Ako to, vtedy, veď ti vravím, že to bolo celkom nedávno. Čo si myslíš, koľko mám rokov? –
  • Čo ja viem, – pokrčil plecami. – Ste dosť starý. Asi ako môj otec. –

Kdesi pod rebrom ma pichlo. Ovládaj sa.

  • Chceš povedať, že tvoj otec je starý? Veď je to ešte mladý chlap. Ale nič si z toho nerob, v tvojom veku sa aj mne videli byť starcami všetci nad dvadsaťpäť.-
  • Aké ste to mali lietadlá? – Nedal sa odviesť od pôvodnej témy. Šikovný chlapec.

Mávol som rukou.

  • Také bežné, ako každý. Jaky, iljušiny, sem-tam nejaká migina, aj také staršie modely, už ani neviem, ako sa volali. Ale nálepky leteckých spoločností som mal z celého sveta. –

Konečne si sadol za kuchynský stôl a po mojom vyzvaní si začal automaticky dopravovať do úst jeden lupienok za druhým. Potešil som sa, už si môj. Nenápadne som mu prisunul fľašku s malinovkou a pohár.

  • A čo sa s nimi stalo? –

Zamračil som sa.

  • Ani neviem, asi som ich vyhodil, alebo založil niekam do nenávratna. To vieš, stále sa sťahujem. –
  • To je škoda, – pokrčil nosom. – Keby ste mali syna, mohli by ste ich dať jemu. –

Rýchlo som sa načiahol po čokoládovom cukríku a hodil si ho do úst.

  • Aj ja lepím modely, – pokračoval Peťo, ktorý si nevšimol moju triašku. – Ak svoju zbierku niekedy nájdete, nemohli by ste mi ju poslať? –

Horlivo som prikývol, tváriac sa, že mám stále plné ústa. Panebože, pripadám si tu ako nejaký úchylák, ktorý sa snaží získať si dôveru cudzieho dieťaťa. Niekoľkokrát som preglgol, až som znova našiel hlas.

  • Lietadlá sú podľa mňa aj tak zbytočná vec. – Začal som zostra.
  • Páčia sa mi, ale je to len technika. Človek by sa mal vedieť pohybovať vo vzduchu sám. –

No, a teraz sa ukáž, chlapče.

  • Prečo myslíte? – Opýtal sa opatrne.

Na škatuľku od bonboniéry sadla mucha a začala sa drzo prechádzať po cukríkoch. Zahnal som sa po nej, ale minul som ju aspoň o desať centimetrov.

  • Nezdá sa ti, že by bolo lepšie, keby každý človek vedel lietať? –
  • Myslíte s krídlami? –

Bystrý chlapec. Zavádza ma. Ale má právo na to nikomu nedôverovať.

  • Ale kdeže. – Pozrel som mu priamo do očí. Znervóznel a prehrabol si rukou vlasy. – Myslím to tak: Chceš – vznesieš sa, chceš – prikážeš si a pridáš rýchlosť. Ak chceš, letíš ako vzducholoď ponad prázdnu cestu alebo pole, ak ti nezavadzia elektrické vedenie. To ti je odporne nebezpečné. Podáš sa vyššie, skúšaš, ako rýchlo vlastne dokážeš letieť, stále pridávaš, cítiš odpor vzduchu, ktorý sa kĺže po tvojom tele, pomaly sa preklápaš hlavou dopredu, ruky pritiahneš k telu. Už ani sám nevieš, či si schopný v tejto rýchlosti zastaviť. Zdá sa ti, že sa takto budeš rútiť donekonečna, ak ti cestu neprehradí nejaká vysoká budova alebo stožiar. Zrazu sa rozhodneš predsa len zabrzdiť, a na tvoje prekvapenie to funguje. Cítiš preťaženie, čosi sa na teba zozadu tlačí, ale zastaneš a ovisneš vo vzduchu. A potom to závisí od teba. Vyskúšaš to znova, alebo to pre dnešok necháš tak a klesneš na zem. Chápeš, nie? –

Fascinovane na mňa hľadel, oči široko roztvorené, aj ústa si zabudol zavrieť. Moja posledná otázka ho vrátila do skutočnosti. Bol som napätý, ako struna.

  • Ako to… viete? – Podarilo sa mu zo seba dostať.

Len kľud.

  • Ja? Asi tak isto, ako ty, Peťo. Napríklad v našom paneláku sme mali široké schodište. Vieš, výťah večne pokazený, kto by šliapal sedem poschodí? Je to jednoduché. Medzi schodami za zábradlím je dosť miesta. Akurát na jedného človeka. Proste sa zahráš na výťah a spustíš sa stredom schodišťa. Na spodku spomalíš a mäkko dosadneš na zem. Hore to ide podobne. Finta je v tom, že ťa nikto nesmie prichytiť. Však? –

Neodpovedal. Teraz nastane hra na pravdu. Strčil si prsty do úst, akoby bol zvyknutý obhrýzať si nechty. Potom sa pozrel na ruku.

  • A vy, vy t i e ž lietate? –

Prikývol som. Nepovedal som už nič, aby mohol tú informáciu stráviť. Chcem ti len pomôcť, chlapče.

  • Od malička? – Vydýchol.
  • Narodil som sa s tým. Ako ty. Rovnako som trápil svojich rodičov. Nemohli sa dívať na to, ako spávam. – Nemohol som mu podrobnejšie rozprávať o jeho starých rodičoch, tých naozajstných. Ešte som mu nemohol porozprávať ani o svojich nociach, keď som už bol dospelý. Keď som zakaždým nadránom utekal od milenky, alebo jej zaplatil taxík a poslal ju domov. Ani to, akým množstvom liekov a alkoholu som si vykúpil každú noc bez snov. To stačí, synku, keď si dáš dva alnagony, zapiješ ich poldruha deci vodky a v noci ostaneš v p o s t e l i. Nesnívaš, aspoň nie o lietaní. Väčšinou. A to ráno prežiješ. Vôbec sa nečudujem svojej žene, že so mnou nedokázala žiť. Teraz už nelietam. Ani vo sne, ale nemám to komu dokazovať.
  • Tak preto máte také smutné oči, – prizabil ma.
  • Čože? Ako to myslíš? – Užasol som tentoraz ja.
  • No, – ošíval sa, – hneď ako som vás stretol, všimol som si to. Len som nevedel, prečo. Usmievate sa a máte smutné oči. Ako moja mama. –

Dostal som neodolateľnú chuť ho objať. Len, preboha, nič nepokaz.

  • Ach, Peťo, celkom si zabudol na bonboniéru. Čo chceš, aby ti ju zožrala tá mucha? –

Dostali sme sa cez breh. To najhoršie máme za sebou, aspoň zatiaľ. Najbližšiu hodinu sme strávili rozprávaním, aké trapasy sme zažili kvôli nášmu lietaniu, ako sme si s jeho pomocou prilepšili a čo by sa s ním ešte dalo podniknúť. Peťove rané skúsenosti ma rozveselili. Aj ja som mu teda povedal všeličo, ale jedno som mu neprezradil. Odkiaľ má svoju „chorobu“ a odkiaľ ju mám ja.

Na stole sa váľalo prázdne vrecko od zemiakových lupienkov. V bonboniére ostali ešte dva cukríky, o ktoré nik nemal záujem. Nový obrus som musel hodiť do prania, lebo sme naň v zápale rozhovoru zhodili fľašu malinovky.

  • Peťo, ešte o jedno ťa chcem poprosiť. –

Spýtavo na mňa pozrel.

  • Nepovedz, prosím ťa, nikomu, o čom sme sa rozprávali. Ani mame. Nik na svete okrem teba to o mne nevie. Bude to naše spoločné tajomstvo. Súhlasíš? –

Zdvihol dva prsty a žmurkol pravým okom.

  • Prisahám na svoju česť. A môžem ešte niekedy prísť? –

Už mi nedalo, aby som ho nechytil za plecia.

  • Môžeš. Kedykoľvek a kamkoľvek. Jasné? –

Trochu som ho stisol a konečne poslal domov.

11.

Nasledujúce dni, či týždne ma akoby preniesli do iného sveta. Ani sestre Anne neunikla moja roztržitosť. Niekoľkokrát sa ma nenápadne opýtala, či nie som chorý. Ale aj tak si určite myslela, že môj stav má na svedomí niektorá z tých pekných vydajachtivých žien, ktorých sa okolo mňa pletie stále dosť.

Fakt je ten, že takmer každú voľnú chvíľku som trávil s Peťom. Niekedy zašiel za mnou, niekedy som sa ja stavil u nich, ale väčšinou sme si hoveli na lúkach za dedinou, alebo v sade. Sedával som a oddychoval po joggingu pod niektorým zo stromov. Bolo úžasné pozorovať svojho syna, ako sa prirodzene zdvihne k vrcholku čerešne, rukami sa presúva pomedzi konáre a nohy má pevne opreté vo vzduchu. Hrialo to, aj trochu bolelo pri srdci. Neďaleko nás pobehúvala Alenka, šťastná, že namiesto jedného kamaráta Petra má zrazu dvoch. Ona, s ktorou sa nik nechcel hrávať a ktorú doteraz nik nebral vážne. Aj vzťah medzi mnou a Marikou sa upravil – akoby sme po tej nočnej hádke mali k sebe bližšie.

  • Ujo Peter, myslíš, že takíto sme na svete len my dvaja? – Opýtal sa Peťo a podstrčil mi sáčok s čerstvo naoberanými plodmi.
  • Áno, chlapče. Myslím, že určite. –
  • Ale prečo? – Nedal mi pokoj.

Chvíľu som cmúľal holú kôstku.

  • Už nie sú také dobré. Sú prezreté, o pár dní z nich budú sušienky. –

Chlapec si netrpezlivo vyhraboval pätou do hliny jamku. Jednu, druhú, vedľa nej tretiu. Do prostrednej zahodil stopku.

  • Takéto niečo je jedinečné, Peťo. Neopakovateľné. Niečo podobné by sa mohlo stať iba v tom prípade, keby to po tebe zdedilo tvoje dieťa. Alebo po mne… moje. –

Možno mu raz porozprávam o svojom otcovi, jeho skutočnom starom otcovi. O vynikajúcom genetikovi, ktorý prišiel na úžasný objav. O tom cieľavedomom mužovi, ktorému bola práca viac, ako rodina a ktorý si svoj preparát chcel najskôr overiť na vlastnej koži… Ktorý vedel prebudiť utajené možnosti ľudského mozgu a ľudskej vôle. Teraz mu ešte mu nemôžem povedať o tom, ako jeho starý otec zmenil genetickú informáciu svojho dieťaťa tak, aby nebolo viazané príťažlivosťou našej matky Zeme…

Nemôžem mu porozprávať ani o jeho starej mame. O žene, ktorá bola pre svojho manžela ochotná urobiť naozaj všetko. Až do chvíle, keď už nedokázala hľadieť na výsledok jeho experimentu a skončila s s výčitkami svedomia pod železničným nadjazdom. Ani to, že Petrov starý otec, hnaný rovnakými výčitkami sa utiahol k jednoduchému životu na vidieku a svojho syna nevidel od dosiahnutia jeho dospelosti. Ani to mu nemôžem prezradiť, že som sa pre doktorinu rozhodol hlavne preto, aby som mal lepší prístup k sedatívam a hypnotikám. Sú to všetko špinavosti, nič pre uši deväťročného chlapca, ktorému sa v noci ešte sníva. Blahoslavená nevedomosť.

  • Vieš, Peťo, asi nerád počúvaš takéto reči, ale nič sa nedá robiť. Porozprávam ti o tom, keď budeš starší. –

Najprv sa na mňa zaškaredil, ale potom si to rozmyslel. Pochopil, že nemá zmysel hnevať sa pre niečo, čím nedokážeme pohnúť. Vybral si z úst kôstku a strelil ju presne pod moje ľavé oko.

  • Ty zbojník! – Očistom som sa naňho zahnal.

Zachichotal sa a už bol hore na strome.

12.

Ani som nezbadal, kedy sa situácia začala obracať. Už som nevyhľadával ja Peťovu spoločnosť, ale on moju. Nerobil som si ilúzie. Viem, že každý chlapec potrebuje spoločnosť dospelého človeka, „otcovskú ruku“. Tej sa mu doma príliš nedostávalo. Matka ho príliš ľutuje a ten, ktorého považuje za svojho otca, pred ním uteká. To, čo by v skutočnosti potreboval, mu nevenuje ani jeden z nich: Čas a porozumenie. To, čo mu chýbalo po celý život, teraz konečne našiel. U mňa. Mohol to však byť hocikto iný… Bože, ako je ten život popletený.

  • Ujo Peter, a prečo už teraz nelietaš? –

Čudujem sa, že mi vôbec verí, že som kedysi lietal. Nuž čo, najlepšie je povedať mu pravdu. Ani on to nebude mať ružové.-

  • Vieš, Peťo, všimol si si, ako sa ľudia dívajú na človeka vo vozíčku, alebo slepca? A pritom je to, nanešťastie, úplne bežné, sú to normálni ľudia, ktorých postihol úraz, alebo choroba. A ako by zareagoval priemerný človek, keby videl teba alebo mňa v „akcii“? –

Peťo zhíkol, vyvrátil oči a padol na zem.

  • Iba Alenke to nič nerobí. – Povedal s akousi hrdosťou, keď sa zviechal hore.
  • To preto, lebo je nekonvenčná. Pre ňu to nie je nič neprirodzené, vieš? –

Prikývol.

  • Teraz sa ti to ešte páči. Ovládaš niečo, čo ostatní chlapci nikdy nedokážu. Akurát ťa škrie, že sa s tým nemôžeš nikomu pochváliť. Zatiaľ len preto, lebo ti to zakazuje mama. Nie, neprotestuj. Vieš dobre, prečo ťa mama nemôže pustiť na dlhší čas preč z domu. Kým nebude mať možnosť poletovať každý, dovtedy sa budú na teba pozerať ako na… –

Nenašiel som vhodný slušný výraz, ale podľa toho, ako Peťo zosmutnel, nemusel som sa namáhať.

  • Vieš, poviem ti to na rovinu. Čím som bol starší, tým viac príkoria som si kvôli lietaniu užil. Až nakoniec som naň tak zanevrel, tak som to znenávidel, že sa vo mne niečo zaseklo. Neviem ti povedať, kedy sa to presne stalo, ale asi potom, ako som sa rozviedol. Odvtedy som nikdy nedostal chuť vzlietnuť, a keď si na to skusmo pomyslím, ostávam na zemi. Podľa stavu svojej spálne verím, že aj v noci je to tak. –
  • Hm, to by som nechcel. Skôr by som chcel, keby sa to dalo, aby som si mohol povedať: Na dnes večer pokoj. Vieš, ujo Peter, cez deň to ide, ale keď spím, naozaj si neviem rozkazovať. –
  • Viem, – pohladil som ho po vlasoch. – Možno sa ti to raz podarí lepšie ako mne. –

13.

  • Ahoj, Marika, Peťo nie je doma? –
  • Vitaj, poď ďalej. Nie, išli s Alenkou skúšať toho šarkana, čo ste včera dokončili. Tam, niekde za dedinou. –

Ozaj ich nemusím zakaždým naháňať po lúkach. Prešiel som ďalej.

  • A čo, si sama? –
  • Áno. Spodniak išiel na fušku k Pekárovcom. Stavajú. Tam pri kostole. –
  • V tejto dedine každý stavia. Tvoj muž je stále preč z domu. –
  • Hej, – povedala bezfarebne.

Usadil som sa v kuchyni, ako sa v poslednom čase stalo zvykom.

  • A Peťovi sa nemá kto venovať. –

Márne hľadala v mojom hlase výčitku.

  • Donedávna. – Odsekla.

Zatváril som sa nevinne.

  • Dáš si pirohy? Ešte sú teplé. –
  • Prosil by som si. Ale len trochu. –

Položila predo mňa tanier a príbor.

  • Ak si už doumývala, tak si sadni. Nerád jem sám. –

Usmiala sa, ale urobila mi tú radosť. Zakúšal som dvojaké potešenie: Z dobrého jedla i z príjemného pohľadu.

  • Nedáš si k tomu mlieko? –

Odmietol som. Ale aj tak by bolo fajn, sadnúť si takto denne po práci k dobrému obedu, nechať sa vysluhovať krásnou, milujúcou manželkou a potom sa venovať svojim koníčkom a deťom.

Pochvál


3. augusta 2000
Alexandra Pavelková