Čo pretrvá z histórie

Písně temných věků, /antologie povídek historické fantasy/ editor Ondřej Jireš, Praha, Triton 2005, 476s

Osem textov v knižke ponúka rozmanité pohľady na žáner, stojaci na rozhraní historickej prózy a fantasy. Historické jednoznačne zvíťazilo nad fantastickým, fantastika vystupuje v poviedkach zväčša ako deus ex machina /Medek, Červenák, Šouflová/ alebo sa nevyskytuje vôbec /Lukačovičová/. Františka Vrbenská pracuje s motívom fantastiky tušenej kdesi v pozadí. Osou ústredného konfliktu, bez ktorej si neviete predstaviť nielen dej ale i postavy, sa fantastické ozvláštnenie stáva u Pavelkovej, Kuglerovej a Mosteckého.

Všetky poviedky spája snaha o autentickosť historických kulís.

Pokiaľ som schopný posúdiť, darí sa im to.

Fenomén historična je posilnený historickými dovysvetleniami Veroniky Válkovej /alias Adam Andres, známej to autorky historickej fantasy. Priznám sa, pri prvom zbežnom listovaní ma autorský medailónik spisovateľky primäl k hľadaniu jej poviedky. Pravdaže, márnemu./ v ktorých sú uvádzané „fakty“ príbehov na pravú mieru.

Efekt spojenia príbehu s poučením by mohol byť zaujímavý, keby viacerí autori nepodľahli sugescii historického žánra ukazovať…miestami i za každú, či prinajmenšom priveľkú, cenu.

Text Lucie Lukačovičovej nemal ďaleko k beletrizovanej črte „obrázku z dejín“ o Galii za čias Caesara, ktorým autorka akoby ilustrovala text historickej vsuvky.

Presilou opisnosti, akiste malebnej a kultivovanej, utrpeli tiež prózy Františky Vrbenskej a Leonarda Medeka. Zaujímavé kulisy predkresťanského slovanského hradiska a ranostredovekých Vandalov, potiahnutých „pirátskou romantikou“ pohltili /a miestami na sled len veľmi voľne previazaných epizód rozbili/ nielen príbeh, ale i postavy, takže som si ako čitateľ miestami pripadal ako v historickom panoptiku či múzeu. Nehnevám sa. Ja mám históriu rád vo všetkých podobách. Mám však dojem, že príbehy – poviedky by mohli a mali osloviť aj menej zainteresovaných.

Poviedka Jany Šouflovej z prostredia ranostredovekého Írska sa, naopak, odvíja ľahko. Miestami až priľahko .- autorka balansuje tesne na hranici grotesky – ešte kúsok a ilúzia autentickosti je preč; ešte kúsok z poviedky je cimrmanovský kabaret. Zmysel pre mieru však autorku doviedol k vytvoreniu sviežeho textu vtipnej /pseudo/historickej /pseudo/detektívky s duchárskym motívom a šteklivou príchuťou anekdoty.

Text Ivany Kuglerovej /ako je zrejmé z autorkinho dovetku/ vznikol , aby priblížil atmosféru na Islande v predvečer prijatia kresťanstva. Podarilo sa. Autorka tematiku uchopila cez osudy konkrétnych postáv. Pochmúrny pátos mrazí a inšpirácia islandskými ságami akiste nebola na škodu veci.

Jurajovi Červenákovi sa v s chuti napísanom akčnom príbehu podarilo otvoriť kúsok Nestorovho letopisu. Červenák, už dávnejšie známy ako suverénny epik, v poslednom čase ukazuje, že má zmysel pre jemné dotváranie dejinných súvislostí. Jeho text si – hoci rozličným spôsobom a z rozličných dôvodov – môžu vychutnať znalci histórie i milovníci meča a mágie.

Z hľadiska umeleckého i čitateľského účinku za najpôsobivejšie texty antológie pokladám texty Jaroslava Mosteckého a Alexandry Pavelkovej.

Uprostred ruských stepí a v horách okolo stredovekého Zvolena sa história stáva pozadím pre drámu ľudských osudov, ktorá by sa mohla zopakovať i dnes. Mosteckému sa podarilo psychologicky vierohodne uchopiť postavy raných ruských dejín, Pavelkovej zasa presvedčivo podať emócie riečnej nymfy. Obaja svojským spôsobom ukázali, že hoci kulisy sa časom ošúchajú, vždy je čosi, čo pretrvá. Ide „len“ o to hľadať a nájsť.


20. januára 2006
Miloš Ferko