Barbara spala s pootvorenými ústami. Teraz, keď nemala na tvári žiadny make-up, vyzerala obyčajne, nemala nič spoločné s dračicou, ktorá rozochvievala slabiny všetkých mužov, čo ju chodili obdivovať do Trevorovho baru.
Roman otvoril oči, letmým pohľadom pohladil tmavohnedé okružie bradavky, provokatívne vykukujúcej z napoly odkrytého prsníka a potom sa so vzdychnutím posadil.
Vonku pršalo. Pravidelné bubnovanie dažďovýcgh kvapiek bolo počuť až sem a Roman vedel, že ak okamžite nevstane, ten rytmus ho znova uspí.
Vstal, otvoril dvierka malej piecky a rozhrabal pahrebu. Priložil niekoľko kúskov dreva. Pár žeravých iskier sa so suchým pukotom odrazilo od sčernetých železných stien a vzápätí v piecke vyšľahli oranžové jazýčky plameňov. Rýchlo privrel dvierka, aby aspoň čiastočne stlmil stále silnejší praskot horiaceho dreva a vykročil k starej stoličke s popraskanou farbou, na ktorej mal prehodené oblečenie.
„Už ideš?“ ozvalo sa spoza jeho chrbta. Barbara zdvihla hlavu a pritiahla si deku až k brade. Pozorovala ho rozospatými očami, pod ktorými mala slabé, nevýrazné kruhy. Tvár mala aj napriek tomu, čím sa živila ešte stále peknú, ale Roman vedel, že je iba otázkou času, kým sa jej okolo očí vytvoria úzke linky vrások a vtlačia jej tak výzor trpkej odovzdanosti. Mlčky prikývol, naťahujúc na seba zaplátané džínsové nohavice.
„Dávaj si pozor,“ povedala Barbara tichým hlasom.
Uplynulo už niekoľko mesiacov od chvíle, čo ju sem priviedol. Bola jeho hlavnou výhrou v kartách. I keď vedel, čím sa živí, ani v tých chvíľach, keď sa milovali, mu neprišli na um tí druhí. Barbara mu za to bola vďačná. Iba raz, keď už bolo jasné, že ostanú spolu, prelomila pomyselnú hranicu vzájomnej tolerancie. „Milujem iba teba,“ povedala vtedy a on v prvej chvíli nevedel nájsť tie správne slová. Mlčky ju privinul a ležali tak spolu celé hodiny.
„U Trevora som začula, že dostali kohosi z piateho úseku,“ rozohnala prúd jeho myšlienok Barbara: „Berin o tom zakázal rozprávať, ale zaútočili vraj naraz viacerí. Chlapi začínajú mať strach.“
Roman v duchu prehodnocoval, čo práve počul.
„Piaty úsek… to je dosť blízko k tvojmu úseku, však?“ spýtala sa a i keď sa snažila ovládať, hlas sa jej slabo chvel.
Zľahka sa pousmial.
„Neboj sa, dokážem sa o seba postarať,“ odpovedal a už vo chvíli, keď to vyslovil vedel, že klame. Vedeli to obaja. Ak by naň zaútočili, nemohol by robiť nič. Nemal sa ako, ani čím brániť. Doteraz sa nik neubránil. Zbrane mali iba Berinove gorily a bolo hlavne v ich záujme, aby to tak ostalo.
Vonku ešte stále pršalo a vyzeralo to, že dážď tak skoro neprestane. Povytiahol si kapucňu a vykročil do sivého prísvitu. Hradba mračien sa na okamih rozostúpila a tak mohol uzrieť modravé záblesky Štítu, spoza ktorého iba nejasne vytŕčali kontúry jednoliatej masy budov. Mesto. Tam kedysi žil.
Akokoľvek sa tomu snažil zabrániť, spomienky sa vrátili. Vracali sa vždy rovnako neodbytne a Roman vedel, že sú súčasťou trestu. Rozmýšľal o tom večere už toľkokrát, prevracal ho vo svojej hlave v rytme krokov, vracajúcich sa k nemu ozvenou, odrazenou od stien rozpadajúcich sa panelových domov.
Opäť otváral dvere svojho bytu, cítil pach stien a syntetického koberca. V úzadí počul slabý hlas dievčiny, drmoliacej príval presvedčivých slov o tom, že ich výrobok je zaručene ten najlepší. V kuchynskom boxe stáli dva nedopité poháre, klimatizácia tíško bzučala a uprostred toho všetkého sa vznášali vzdychy. Posledné, čo si pamätal, boli vydesené oči jeho ženy, z ktorých sa rýchlo vytrácali známky rozkoše. Zvyšok udalostí poznal iba z toho, čo sa dozvedel na súde, kam ho odviedli s rukami v putách. Do tej chvíle bol policajt. Potom prestal existovať. Nebol ničím. Číslo, vymazané z pamäti počítača a s ním vymazané všetky jeho práva obyvateľa Mesta. I keď impulzy z jeho zbrane nikoho nezabili, v zúrivosti vystrieľal zásobník do zariadenia bytu a premenil ho na hromadu trosiek. Muž, v ktorého náručí našiel svoju ženu, stál v hierarchii Mesta dosť vysoko na to, aby ho odsúdili. A Mesto poznalo iba jeden trest.
Vlastne to ani nebolelo. Iba na krku mu ostala malá jazvička. Tak malá, že ju takmer nebolo vidieť ani pri podrobnejšom skúmaní. A predsa, od okamihu, keď sa za ním zatvorili turnikety výpustí a aktivovalo sa ochranné pole, cesta späť prestala existovať. V jeho krvi ožili tisíce mikroskopických vrahov. Doporučili mu, aby sa čo najskôr vzdialil z bezpečnostnej zóny. Päť minút po tom, ako to urobil, boli jeho noví, vražední symbionti aktivovaní. Ak to chcel skončiť, stačilo sa vrátiť o pár desiatok metrrov. Bolo by po všetkom. Neurobil to.
Hakimove auto parkovalo tak, kde zvyklo parkovať vždy. Roman by sa čudoval., keby ho tam nenašiel. Aj Hakim, ktorý sedel vo vnútri, mal v očiach ten istý tvrdý lesk. Mal ho v očiach včera, predvčerom a po všetky tie ostatné dni, čo ho Roman poznal. Jeho zabijácky pes ležal na sedadle vedľa neho, papuľu s tesákmi, vytŕčajúcimi až po spodnú čeľusť mal položenú na predných labách. Prižmúrené oči neotvoril ani vo chvíli, keď sa Roman priblížil. Ale ten veľmi dobre vedel, že pes ho neustále pozoruje. Stačí jediné gesto jeho pána, aby vyrazil. Hakim by to veľmi rád urobil. A v Romanovom prípade určite s veľkou chuťou, pretože odjakživa nenávidel policajtov, aj tých bývalých. Tu síce žiadni policajti neboli, ale nenávisť ostávala. Straty zberačov boli v poslednom čase i tak dosť vysoké, Hakim to vedel a tak sa snažil ovládať.
„Tvoj kolega nemal veľa šťastia,“ podotkol Hakim ledabolo: „tak sa snaž, aby si bol lepší. Inak ti stiahnem prídely.“
„Počul som,“ odvrkol Roman: „lepší menší prídel, ako byť mŕtvy. Alebo ste tých z päťky nedajbože nechali nažive?“
Hakim otvoril dvere auta a vystúpil. Roman v prvej chvíli zatajil dych, ale keď videl, že psa nechal vo vnútri, uvoľnil sa. Hakim si vyhrnul golier kabáta. Vysoko nad nimi preletelo ANTI G. Jeho tlmené bzučanie doľahlo až k nim.
„Skurvený život,“ zahrešil Hakim a keď sa zvuk stratil, dodal: „Tá tvoja štetka zase príliš načúvala, čo?“
Zabodol prst do Romanovho plášťa, chvíľu sa pohrával s jedným z gombíkov, nespúšťajúc z neho oči.
"Dávaj si bacha. Povedz ešte niekomu nahlas to, čo si teraz povedal mne a Borin mi dovolí zavesiť si tvoj skalp na stenu bez ohľadu na to, ako veľmi si pre nás užitočný. A to nehovorím o tom, čo potom urobím s tou…!
„Nikomu som to nepovedal a nikomu to ani nepoviem,“ Roman si uvedomil, že urobil chybu, keď sa vôbec ozval: „Iba som chcel vedieť, či je to naozaj pravda.“
Hakim mu pustil gombík.
„Je to pravda. Na päťku sa dočasne nechodí,“ odpovedal, tváriac sa namrzene. Roman však vedel, že toho človeka nič nemrzí. Určite nie strata niekoľkých zberačov.
„Ale to nie je tvoj problém. U teba je všetko v poriadku,“ zachechtal sa Hakinm a vzápätí dodal: „Aspoň zatiaľ.“
Roman prešiel poslednú poznámku bez povšimnutia a chystal sa pokračovať v ceste, ale Hakim rozhodne nepovažoval rozhovor za skončený.
„Odpovieš mi na jednu otázku?“ spýtal sa, nečakajúc na Romanov súhlas: „Prečo je taký posratý sráč ako ty, ešte nažive? Človek by si myslel, že chlap, zvyknutý polovicu svojho života kefovať v čistej posteli, skoncuje so sebou skôr, ako stihnem prdnúť.“
Roman pokrčil plecami.
„Asi to bude práve tým, že som posratý sráč,“ odpovedal a rýchlo sa otočil k Hakimovi chrbtom. Inokedy by to neurobil, ale dnes cítil, že ho Hakim nechá odísť. Nemýlil sa.
Nakladač našiel na okraji úseku. Zasunul kľúč do ovládania, pevne dúfajúc, že nebude potrebné niečo opravovať. Nebolo. Motor naskočil. Vozidlo pôvodne slúžilo ako bojový transportér – niekedy koncom minulého storočia. Vojny, vyvolané osamostatňovaním veľkých Miest po rozpade Euroúnie, skončili rovnako rýchlo, ako začali, s rovnako nezmyselným výsledkom, ako boli nezmyselné dôvody ich vzniku. Celkom iste ho sem dopravili z bojovej zóny a tí, ktorí ho dávali do poriadku už dávno zomreli na ožiarenie, alebo nejaké podobné svinstvo. Teraz už bolo vozidlo bezpečné a zbavené výzbroje, ktorá i tak nemohla nijako ohroziť obranné systémy Mesta. Predstavovalo malé, mizivé percento technického vybavenia, ktoré im bolo umožnené používať.
Motor sa rozoznel ľahkým, občas prerušovaným hukotom a vo chvíli, keď Roman potiahol riadiace páky, pohol sa transportér dopredu. Namieril jeho čelo k vzdialeným otvorom odpadových šácht, kde sa zastavovali kontajnery s odpadom. Mal približne desať minút času, aby preskúmal jeho obsah a vytriedil z neho všetko, čo sa dalo nejako použiť. Bolo iróniou, že zapečatené schránky s potravinami prichádzali tou istou cestou, ibaže nikto nevedel kedy a na ktorom úseku sa objavia. Ak ich zberači nestačili včas zachytiť, pokračovali vo svojej ceste pod zem spolu s ostatným odpadom. Aj to bolo zrejme súčasťou trestu. Mesto im dávalo neustále najavo, že sú preň iba odpadom. Odpadom, ktorého sa treba zbaviť.
Občas mal šťastie a Borinovým vykupovačom odovzdal hneď niekoľko schránok s potravinami. Úzkostlivo dbal, aby ich pečate ostali neporušené, pretože by to mohlo viesť k domienke, že sa pokúsil ukradnúť niečo pre seba. Čosi podobné tu znamenalo iba jedno. Okamžitú popravu. Počas tých obzvlášť šťastných dní sa mu na čas zvýšili prídely.
Šachty boli jediným miestom, kam mali prístup a aj tu bdeli nad nimi desiatky neviditeľných očí, ktoré boli súčasťou obranného systému Mesta. V minulosti sa našlo niekoľko šialencov, čo sa pokúsili narušiť chod odpadových šácht v domienke, že bude Mesto nútené otvoriť bezpečnostnú zónu pre opravárov a tým im umožní vrátiť sa späť. Ale zabezpečovacie systémy presunuli bezpečnostné zóny až k samotnému okraju kolónie a keď bolo konečne možné priblížiť sa k šachtám, nenašli nažive nikoho, kto sa vo chvíli sabotáže nachádzal v dosahu zóny. Všetci boli mŕtvi. Vinní aj nevinní. O pár dní všetko fungovalo po starom. Tí, čo ovládali kolónie, sa postarali o to, aby sa medzi zberačov nedostal žiaden blázon. Aspoň na čas. Nikto sa nesťažoval, nikto nikam neodchádzal. Boli iba iné mestá a iné varovné nápisy pred bezpečnostnými zónami a pravdaže iní Borinovia, z ktorých sa mohli vykľuť omnoho väčšie svine ako z toho, čo ovládal túto kolóniu.
Dážď prestal dopadať na zem, zanechávajúc vo vzduchu iba závany vlhka a chladu. To bolo zlé. Roman pozrel s obavami na nebo. Prvé hodiny po daždi boli pre zberača najhoršie. To bol čas, kedy zvykli útočiť. Zrýchlil chod motora, aby sa čo najskôr dostal do najbližšej šachty, i keď ani to neznamenalo, že je celkom v bezpečí. Aspoň znížil riziko. V šachtách útočili zriedkavo.
Keď zbadal chlapca, čelo transportéra sa už-už ponáralo do útrob slabo osvetlenej chodby. Dieťa sem očividne nepatrilo, hľadelo naň ustrašene spoza skrivenej konštrukcie rozbitej kabíny ANTI G. Roman zastavil vozidlo a ostal stáť na poslednom schodíku výstupu do kabíny, držiac sa ľavou rukou držadla s popraskanou farbou. Chvíľu sa ani jeden z nich nepohol. Chlapec preto, že nemohol a Roman, ktorý cítil, ako mu srdce poskakuje až niekde v hrdle preto, že to v tej chvíli nedokázal.
Zo šachty zaznel hukot a do jej základne poklesol ďalší kontajner. Pre Romana tieto zvuky však momentálne nič neznamenali, hoci inokedy by ho vyburcovali k horúčkovitej činnosti.
Chlapec sa trhol, pokúšajúc sa uvoľniť z nafúknutých bezpečnostných vankúšov, ale výsledok jeho snaženia bol len o málo žalostnejší, než pohľad na trosky kabíny. Jeho pohyb prebral Romana z ustrnutia. Rýchlo pristúpil k troskám a nevšímajúc si čoraz zúfalejší chlapcov pohľad, prebehol očami vnútro. Dieťa tu nebolo samé, ale mužovi, ktorý ho sprevádzal a riadil ANTI G, už nijako pomôcť nemohol. A tak iba vystrel ruku a ľahkým pohybol zavrel viečka jeho nevidomých očí.
„Je mŕtvy?“ začul za chrbtom tichý hlas. Obrátil sa k chlapcovi.
„Je,“ prikývol.
Chlapcovi sa nahrnuli slzy do očí. Roman natiahol ruku, ale keď zbadal záblesky paniky v chlapcovej tvári, rýchlo ju stiahol späť.
„Chcem ti pomôcť,“ ukázal na ostré výčnelky plášťa kabíny všade okolo nich: „Ak budeš vystrájať, môžeš sa zraniť.“
Zľahka sa pousmial, aby dieťa upokojil, čudujúc sa sám sebe, že to ešte dokáže. Ako sa zdalo, chlapec pochopil. Trvalo niekoľko minút, kým opatrne vytiahol dieťa z kabíny a položil ho na zem. Chlapec stál s pohľadom nehybne upretým na tvár mŕtveho muža, ktorému v kútiku úst zasychal pramienok krvi.
„Je mi ľúto,“ Roman sa vynoril z kabíny a pozrel nepokojne na oblohu: „naozaj sa nedalo pre neho už nič urobiť.“
Chlapec neodpovedal, iba plecia mu akosi viac poklesli nadol.
„Bude lepšie, ak nastúpiš do tamtoho transportéra. Tam budeš v bezpečí.“
„Pred čím?“ spýtal sa chlapec, ešte stále stojac bez pohybu.
„Nemám čas vysvetľovať ti to,“ zahriakol ho Roman príkro, ponechajúc bez povšimnutia opätovné záblesky strachu v očiach dieťaťa pri tóne jeho hlasu: „Jednoducho choď tam a vlez do vnútra. Ja tu mám ešte nejakú prácu.“
Naklonil sa znovu do kabíny. Z vrecka vybral malý univerzálny nožík, ktorý kedysi sám zmontoval a začal ním odstraňovať obloženie riadiaceho pultu. Prešlo niekoľko dlhých minút, kým sa vrátil.
„Ten mŕtvy bol tvoj otec?“ spýtal sa, keď si prisadol k chlapcovi. Chlapec pokrútil hlavou:
„Nie. On… on,“ hlas sa mu zachvel, na okamih sa odmlčal, ale potom sa ovládol a pokračoval: „Pracoval pre môjho otca. Prišiel po mňa na prístavisko. Pricestoval som z prázdnin. Poznáš Detský raj na Marse?“ spýtal sa zrazu.
„Nie, nikdy som tam nebol,“ odpovedal Roman. Bola to pravda. Nikdy nebol v Detskom raji. Iba počul o tom mieste, kde ľudia vytvorili aspoň pre deti to, čo už na Zemi dávno prestalo existovať. Pre niektoré. Roman tam nebol. Jeho rodičia na to nemali dosť kreditov. Chlapec, ako by vycítil že povedal niečo nevhodné, mlčal. Roman ukázal na kabínu. Aj napriek stavu, v ktorom sa ANTI G teraz nachádzalo, bolo vidieť, že je to luxusný model.
„Tvoj otec je veľké zviera, že?“
„Je,“ pritakal chlapec s neskrývanou pýchou v hlase: „Má na starosti celé priemyselné centrum v tejto oblasti mesta. Iste si o ňom počul.“
Romanovi v hlave vybuchla bomba. Srdce sa mu rozbúšilo rovnako rýchlo, ako keď chlapca našiel. „Nepovedz to!“ skríkol v ňom akýsi vnútorný hlas a jeho ozvena bolestivými nárazmi trieštila každý kúsok jeho tela. Chlapec ten hlas nemohol počuť.
Povedal to:
„Volá sa Viliam Horn.“
Svet stratil svoje tvary. Chlapec musel vidieť výraz romanovej tváre, pretože vyskočil z kabíny. Zakopol o trs trávy, trčiaci uprostred úzkej trhliny v zničenej vrstve betónu a spadol na zem. Obrátil sa na chrbát, ruku vystretú pred seba v nemom geste bezmocnosti:
„Neubližuj mi!“
Výkrik zasiahol ako bič. Dotkol sa miest, o ktorých si myslel, že už dávno zomreli. Pootočil hlavu v náhlom zahanbení, tak, aby chlapec nevidel slzy, ktoré sa mu nahrnuli do očí. Zoskočil nadol a pomaly vzal chlapca do náručia. Nebránil sa, hlavu mal sklonenú a plecia sa mu otriasali tichým plačom. Posadil ho do transportéra a vrátil sa ku kabíne. Keď sa z nej vynoril, usmieval sa, lebo našiel, čo hľadal. Chlapec ho pozoroval skúmavým vystrašeným pohľadom. Ale v očiach muža, čo si k nemu sadol, nebolo už ani stopy po zúrivosti.
„Čo so mnou urobííš?“ odvážil sa chlapec prerušiť ticho. Roman sedel, hlavu mal ponorenú do dlaní.
„Nič,“ odpovedal potichu. Ten hlas ako by mu nepatril: „Budeme čakať.“
Blikajúce majáky policajných ANTI G sa otáčali v pravidelných intervaloch a vytvárali na modrej metalíze Hornovej kabíny sériu farebných zábleskov. Slabé silové pole, ktoré generovali, chránilo okolie pred akýmkoľvek útokom zvonku. Ich posádky stáli opodiaľ v úctivej vzdialenosti od oboch mužov, aby nerušili ich rozhovor. Zbrane však mali v pohotovosti. Bolo to zbytočné gesto a malo skôr symbolický význam, pretože ktorýkoľvek z nich mohol aktivovať zabijácky systém v Romanovej krvi.
Roman mlčky pozoroval muža, ktorý mu zničil život. Tisíckrát si predstavoval tú tvár, ešte stále zadýchanú rozkošou, ako sa mení na meravú nehybnú masku pod nárazmi striel z jeho zbrane. Tisíckrát ľutoval, že svoju zlosť v ten večer vystrieľal do farebných stien a do bieloskvúceho úsmevu dievčaťa z reklamy. Aspoň by našiel ospravedlnenie pre svoju terajšiu existenciu.
Človek pred ním však nemal veľa spoločného s obrazom, čo si tak dlho vytváral. Stál trochu nahrbený, okolo očí sa mu rysovali hlboké linky vrások.
„Neviem, čo povedať, pán Bauer,“ ozval sa Horn a v jeho hlase nebolo nič z tej nadutej rozhodnosti, ktorá vyvolávala záchvaty úctivej poníženosti v ľuďoch, o ktorých osudoch rozhodoval. Práve naopak.
„Naozaj neviem, čo povedať. Ako sa vám poďakovať. Je ťažké uveriť, že po tom všetkom, čo medzi nami bolo, ste urobili práve to, čo ste urobili…“
Romanovi pri oslovení zašklbalo tvárou. Neodpovedal. Čo mohol povedať? Ako popísať slovami tie nekonečné sekundy, keď zatínajúc zuby spájal kontakty núdzového vysielača nevediac, či nájde dostatok sily a vôle záchranný signál spustiť.
„Čo bude s chlapcom?“ skočil do prívalu Hornových vďačných slov, pretože mu na nich vonkoncom nezáležalo. Pochopil to aj Horn:
„Bude v poriadku,“ vrhol krátky pohľad dozadu, kde stál chlapec v sprievode dvoch policajtov: „Pravdepodobne mu hypnoticky vymažú pamäť. Spomienky mu síce ostanú, ale on si ich nedokáže vybaviť.“
„Bude to tak lepšie,“ súhlasne prikývol Roman: „Toto nie je svet pre deti. Nakoniec,“ dodal s dávkou trpkej irónie: „možno si ho užije. Najmä, ak sa jedného dňa vráti skôr domov, však, pán Horn?“
Horn si nemohol nevšimnúť Romanovu narážku. Roztiahol ruky, akoby v snahe ospravedlniť sa, i keď obaja vedeli, že je to prázdne gesto.
„Môžem vás dostať späť,“ riekol nečakane: „Mám dosť veľký vplyv.“
Aké je to jednoduché – pomyslel si Roman. Stačí iba prikývnuť. Všetko sa vráti do starých koľají. Budú tí hore a tí dolu. Barbara si trochu poplače, potom dá niekomu inému, z lásky, v snahe nájsť aspoň trochu ľudského citu v tomto skurvenom svete. Ktosi iný sadne do transportéra a bude vyhľadávať uprostred odpadu Mesta jeho milodary. Budú to tí druhí, čo zomrú, keď príde útok z oblohy. Ale jeho sa to nebude týkať. Pretože on sa stane opäť súčasťou systému. Až do chvíle… Potriasol hlavou.
„Nie, ďakujem,“ pozrel smerom k chlapcovi: „Nič mi nedlhujete, Horn. Neurobil som to pre vás. Urobil som to preňho. Možno to pochopí, aj keď ho prinútia zabudnúť na dnešný deň.“
Horn chcel niečo povedať, ale Roman ho prudkým gestom zarazil. Postavy v uniformách sa mykli. Rýchlo stiahol ruku späť.
„Vráťte sa do Mesta a už nikdy mi nechoďte na oči, Horn,“ úmyselne znovu vynechal oslovenie „pán“. Priam sa modlil, aby čím skôr odišli. Skôr, ako si to stihne rozmyslieť.
„Bude sa mi lepšie dýchať, keď vás už neuvidím.“
Hlavou kývol k chlapcovi:
„Dávajte naň lepší pozor. Nemusí mať vždy toľko šťastia.“
Odvrátil sa a rýchlo kráčal k transportéru, dúfajúc, že sa ho Horn nepokúsi prehovárať.
Nepokúsil sa.
Hakim sa krčil za neveľkou hromadou pozostatkov akejsi konštrukcie. Zbadal ho krátko potom, ako sa vynoril z ústia odpadovej šachty. Podľa miesta, kde sa nachádzal, Roman nepochyboval, že bol svedkom celého stretnutia s Hornom a nepochyboval ani o tom, že podá správu Borinovi. Človek nepotreboval veľa fantázie na to, aby si dokázal predstaviť, čo bude nasledovať.
Hakim, ktorý už musel vedieť, že ho Roman zbadal, nepovažoval za nutné dať to najavo. Roman sa mu ani nečudoval. Musela to byť pre neho opojná chvíľa víťazstva. Zvláštne bolo, že nevidel psa. Nakoniec – aj tak to bolo všetko jedno. Prv ako sa vôbec dokáže k nemu priblížiť, Hakim sadne do svojho auta a ufujazdí. Možnosť, že bude ochotný vypočuť si vysvetlenie, sa rovná nule. Nezastavil, iba čelo transportéra namieril ku konštrukcii.
Hakim sa ešte stále nehýbal.
Po ďalšej polminúte už Roman poznal dôvod jeho nehybnosti.
Veľký, takmer priesvitný tvor, vzdialene pripomínajúci motýľa, sedel s roztiahnutými krídlami na jeho zhrbenom chrbte. Jasný zelenkavý sosák s krutou zvrátenosťou ovíjal jeho hrdlo, nakláňajúc hlavu s vytreštenými očami dozadu. Roman z tej vzdialenosti nevidel podrobnosti, vnímal iba slabučké záblesky energie v miestach, kde sa Hakimova hlava dotýkala hlavy tvora.
I keď videl túto scénu po prvý raz v živote, počul o nej veľakrát a bolo mu jasné, že je zbytočné sa o niečo pokúšať. Ak je tvor sám, bezprostredné nebezpečenstvo mu nehrozí. Nikdy neútočia na viac ľudí naraz. Nikto nevedel, odkiaľ sa vzali. Pásmom ich výskytu bol úzky pás v tesnej blízkosti silových bariér. Ľudia v Meste sa o nich nezaaujímali, pretože tam k útokom nedochádzalo. O to viac, ale len potichu, sa o nich rozprávalo tu dole, v kolónii.
Teórií o ich vzniku bolo hneď niekoľko. Niektorí tvrdili, že ich zavliekli na Zem prvé medzihviezdne výpravy k systému Centauri. Ďalšie pripisovali ich vznik mutáciám a novým podmienkam v zničenom ekosystéme planéty. Iní hľadali súvis medzi nimi a ich výskytom iba v oblasti pôsobenia silových polí. Roman si spomenul na verziu, ktorú začal šíriť medzi obyvateľmi kolónie jeden bláznivý robotník z bane. Tvorovia vraj prileteli z akejsi brány, ktorá sa tu z času na čas otvorí. Ich domovom je vraj paralelný svet, jestvujúci v inej skutočnosti, súbežne s týmto svetom. Je ich údajne nespočetné množstvo. A aby potvrdil svoje slová, každému ukazoval knihu so zvláštnymi obrázkami, pochádzajúcu z jedného z týchto svetov. Aj on sa vraj súhrou náhod ocitol na takom mieste, keď prešiel bránou. Ľudia sa zabávali a nejeden sa vzdal časti svojho prídelu, len aby mu ešte niečo porozprával o tom inom svete. Borinovi sa však jeho reči zrejme nezdali až také zábavné, pretože ho nechal odviesť do bojovej zóny. Nikto ho už nikdy nevidel.
Krídla tvora, doteraz priesvitné, začali naberať načervenalý nádych. O niekoľko minút už svietili jasnou červeňou.Až teraz si Roman všimol aj druhého tvora. Sedel na zemi a spod neho vytŕčali chvejúce sa laby Hakimovho psa. Iskrenie ustalo a prvý z tvorov na nehlučným trepotavým letom vzniesol nahor. Druhý, tiež už žiariaci červeňou, ho vzápätí nasledoval a čoskoro sa obaja stratili v šedivej clone mračien.
Roman chvíľu ešte čakal, až potom sa odvážil vystúpiť. Pomaly sa približoval k napoly ležiacemu a napoly sediacemu telu. Hakim upieral prázdny pohľad pred seba a v rozkroku sa mu rýchlo rozširovala mokrá škvrna. Z kútika úst mu kvapkali sliny. Roman si nebol istý, či ho Hakim vôbec vidí, ale zrejme áno, pretože na tvári sa mu rozhostil blažený výraz a štvornožky sa vydal k nemu. Pošmykol sa, narazil tvárou do betónového povrchu, ale vzápätí sa nadvihol a s bezduchým úsmevom pokračoval v ceste, nevšímajúc si pramienok krvi, čo mu zalieval ľavé oko. Romanovi prišlo z toho úsmevu zle. I keď sa tým vyriešilo nemálo jeho problémov, predsa len takýto osud neprial nikomu, dokonca ani Hakimovi nie. Nevšímajúc si psa, nadvihol bezduché telo a naložil si ho na chrbát.
Na zem pred neho dopadli prvé ťažké kvapky nového dažďa. Sprevádzali ho až po transportér, čakajúc v záchvate akéhosi milosrdenstva, potom rozohrali na popraskanej farbe vozidla svoju neprerušovanú pieseň…