Zima. Mráz štípajúci líca. Necitlivá brada od chladu. Ligotajúci sa pod lúčmi slnka, praskajúci pod nohami sneh. Toho dňa sme ostali s otcom sami. Mama bola v nemocnice, kvôli veľkému bruchu, v ktorom ako mi vysvetlili, sa nachádzal môj súrodenec. A skutočne, po troch dňoch sme išli pozrieť bračeka. V prvom momente som bol znechutený – to malé, zvráskavené, notoricky vreštiaci škaredník, to má byť môj brat? No čo, mohol som byť rád, že ja tak nevyzerám. Hrozné!
Po niekoľkých dňoch ich otec priviezol domov. Zo začiatku som sa tešil, že budem starším bratom (ach ako to znelo hrdo). Rýchlo som si uvedomil realitu, moja radosť bola predčasná. To som ja, ten prvorodený, ktorého všetci obskakovali, ktorému splnili všetko čo si zažiadal, ten hýčkaný drobček – náhle ma odstrčili do úlohy sluhu, toho horšieho, ktorého si skoro nevšímajú. Vládu v dome prevzal malý, ružovučký bôžik, ku ktorému rodičia dňom a nocou putovali, ktorému vzádavali skoro nábožnú úctu. On bol teraz v centre pozornosti. Bol som degradovaný strašným spôsobom – ticho, lebo zobudíš bračeka…no, zahraj sa s bračekom… pozri aký je Adamko poslušný, ber si s bračeka príklad… Och, bolo mi z toho všetkého zle. Čo sa s nimi stalo? Prečo ich toto stvorenie tak zmenilo? Ako mohol? Rýchlo som začal cítiť k tomuto malému škriatkovi úprimný odpor. Súrodenec, na ktorého som sa tak tešil bol netvor!
Teraz si myslím aký som bol vtedy hlúpy. Teraz, keď je človek dospelý, pozerá sa na všetko celkom z iného uhla. Cítil som sa vtedy odstrčený, nemilovaný. Ale predsa je to logické, že malému dieťaťu je potrebné venovať viac času ako staršiemu. Ach, keby som vtedy vedel to čo teraz, bol by som celkom iný…
Škriatok rástol ako z vody. Čím bol starší, tým väčšie nároky má na svet, ktorý ho obklopoval. Na môj svet! Najprv som musel pomáhať pri obsluhovaní jasnosť pána: nosiť fľaše s mliekom, hrať sa, chodiť na prechádzky. Potom hrôza, rozdelili moju izbu na dve polovice. Áno! Tú istú, v ktorej som láskavo odstúpil kútik pre postieľku, pre toho ničomníka. Prišlo mi zle, keď otec oznámil, že tá druhá polovica bude odteraz patriť Mladšiemu, a ja to mám akceptovať. ŠKANDÁL!
Do riti, teraz keď mám na krku skoro tridsiatku, uvedomujem si koľko rokov som stratil hlúpou závisťou. Veď rodičia na mňa vôbec nekašlali, jednoducho ma začali brať ako dospelého. Bola to nobilitácia a ja som si to nevšimol, chápal som to ako trest…
Ako guľa na nohe – sa najskôr za mnou vláčil, keď som ho viedol do škôlky, potom keď sme chodili do školy. Po hodinách namiesto toho aby som sa hral s kamošmi s loptou, musel som ako za trest odprevadiť svojho špunta domov. Ako by toho nebolo dosť, pribudli mi ďalšie nové povinnosti: vysávanie, umývanie riadu a pomoc pri nakupovaní. Nie aby som bol lenivý a vykrúcal sa. Čo je veľa to je veľa! Išiel ma trafiť šľak, lebo keď ja som musel makať, v tom čase ten lenivec ležal hore pupkom. A tie vysvetlenia – lebo on je ešte malý; lebo keď raz vyrastie, tiež bude robiť to čo ja (no určite bla bla bla takéto rozprávky! Určite sa mu to prepečie).
Slza sa objavuje v kútiku oka. Teraz je už neskoro vrátiť čas. Prvýkrát som začal vnímať brata ako kamoša, nie ako konkurenciu, až na vysokej – on bol v druhom ročníku na gymnáziu. Neviem prečo, ale vyrástol som na nesmelého chlapca. Môj mladší brat v tom čase balil také kočky, že až ťažko bolo tomu uveriť.
Akože všetky domáce hádky odišli do zabudnutia, akože sme obaja dospelí, ale za každým, keď priviedol domov nejaké dievča, v hĺbke duše som pociťoval závisť – ach on má stále lepšie; svet ho miluje viac ako mňa… prečo on a nie ja? Pamätám si, že som mal veľkú depku. Vtedy ma mladší poklepal po pleci a navrhol, aby sme konečne mohli ísť spolu na pivo, ako brat s bratom; pokecať si. Zaparkovali sme v jednej krčme. Keď som už bol ožratý ako sviňa, keď tá celá ľútosť, závisť, výčitky, keď to všetko, čo má tie roky vytáčalo – vyšlo zo mňa konečne počas rozhovoru. Prekvapujúco to prijal s pochopením. Navštívili sme ešte niekoľko krčiem. Ráno sa ukázalo, že to zlostné stvorenie môj súrodenec, je môj najlepší kamoš. Rýchlo ma naučil ako sa efektívne balia dievčatá a ako v nich prebudiť záujem. Prijal ma do svojej bandy. Stal sa kamošom číslo jeden. Ako teraz ľutujem, že toľko rokov som ho vnímal ako škodcu, ako nevyhnutné zlo, aj keď zato nemohol. Pochopil som to až teraz, keď som kŕčovite držal v ruke slúchadlo telefónu. Nemohol som veriť tomu, čo som pred chvíľou počul. Môj brat, Adam… zahynul včera v Afganistane…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
