Berenay išla ticho ako myška húštinou a nízkym porastom popri ceste. Už dávno si zvykla nechodiť po priamych chodníčkoch a cestách. Boli to nebezpečné časy a ťažko sa vysvetľuje nejakej extra zúrivej skupinke škratov, že vy skutočne za lubom nič iné nemáte, iba ísť na návštevu k svojej prastarej kamarátke.
Tak i dnes, išla svižne, no ostražito. Pamätala si ešte časy, keď mohla chodiť hore dolu po lese bez toho, že by sa premávali sem a tam hordy týchto „divých prasiec“, no teraz keď na to myslela, pripadalo jej to už iba ako z iného sveta. Mohla sa túlať sem i tam po hore a ničoho sa nemusela báť. Ale vtedy ju to nelákalo. Aká škoda, veď premrhala takú šancu spoznávať svoj domovský kraj. Teraz, keď mala na to chuť, už bolo neskoro, pretože nebola taká hlúpa, aby tak veľmi riskovala a brázdila v týchto nekľudných časoch lesy. Bolo jej to však ľúto.
Dostala sa do bodu, kde cestu križovala riečka. Bol cez ňu postavený starý masívny most, Berenay ale zišla z húštiny pri ceste rovno pod most a načúvala. V tomto mieste nemohla rieku prekročiť, pretože hoci nebola hlboká, netrčali z vody žiadne kamene, cez ktoré by mohla suchou nohou prekročiť na druhú stranu. Nikoho nepočula ani nevidela, vybehla spod mosta smerom po prúde rieky, až po pár minútach došla k opustenému brodu. Preskočila pár kameňov, ocitla sa na druhej strane a zase bežala – teraz však už nie naspäť smerom k ceste, ale hlbšie a hlbšie do lesa. Stromy boli čoraz bližšie pri sebe, boli tmavšie a les akoby stíchol a zanikol i šum. Ju to však nedesilo, vedela, že už je blízko. Predrala sa cez posledné konáre a razom sa ocitla na menšom priestranstve po skalným previsom, kde stála osamotene malá chalúpka z konárov. Bol to však iba akoby očný klam, pretože chalúpka bola dostatočne pevná. Zrejme ju pokope držali i nejaké čary. Nevedela to isto a obyvateľka tohto domu jej veľa vecí nechcela odhaliť. No možno práve preto ju priťahovala.
Snáď tisíckrát pred tým sa Berenay takto náhlila do tejto zvláštnej chalúpky za starou Izechaton. Bola to nezvyklá miešanka. Elfovia a trpaslíci boli síce tí poslední, ktorí by sa párili, no na svete nie je nič, čo by zabránilo láske dvoch tvorov. Kto by tušil, že v lesoch Snérie raz nájde mladá opustená Elfka pomäteného Trpaslíka? Bola to láska krátka a zakázaná a preto keď sa malá Izechaton narodila, obaja jej rodičia boli bez milosti usmrtení. Dieťa však usmrtené nebolo, ani jeden z vodcov rás nechcel zabiť nevinnú bytosť – obeť rozmaru prírody. Rada elfov i trpaslíkov sa dohodla, že sa to už nesmie nikdy zopakovať a dieťa izolovali. Postavili mu v temnom lese pod previsom zo skál nenápadnú chalúpku a každý rok sa pri ňom vymenil učiteľ iného druhu. Malú Izechaton teda najskôr vychovával bylinkár, potom mág, neskôr trpaslíčka kuchárka, potom ju priučil trpasličí tepač svojmu remeslu a onedlho vedela z každého remesla niečo. Hoci dieťa držali v zajatí a odlúčené, predpovedali mu veľkú úlohu v budúcnosti. Vraveli o tom hviezdy a tie sa nikdy nemýlia. A miešanec Elfa a Trpaslíka sa tiež nerodí každý deň.
Počas svojich potuliek našla Berenay v temnom zákutí lesa Izechaton a tá ju postupne zaúčala do tajov, ktoré vedela iba ona sama. Čoskoro sa totiž mal naplniť čas jej bytia a ona chcela niekomu odovzdať svoje vedomosti. Vedela, že nemôže byť náhoda, že osud zavial malú Berenay práve k nej. Berenay bola síce živelná, zato však učenlivá a hltala každé jedno Izechatonine slovko.
Berenay sa k nej teraz mlčky, tichučko ako myška zakrádala a chystala sa staručkú miešanku nastrašiť. Sedela pri kozube, prezerala sušené bylinky a Berenay od nej delil už iba krok…
„Berenay, pozor, aby si nezakopla o drvičku chrenovca…“
Neskoro. Berenay padla čelom rovno na zem zakopnúc práve o tú drvičku, pred ktorou ju varovala Izechaton. Izechaton sa zhovievavo usmiala, stále otočená chrbtom k nej.
„Ešte si z toho nevyrástla?“
„Nevyrástla. Raz ťa dostanem, uvidíš…“
Povedala Berenay a šúchala si hrču na čele. Izechaton k nej s úsmevom pristúpila, pomohla jej vstať a dotkla sa jej rukou čela. Berenay pocítila mierne vibrácie a keď Izechaton odtiahla ruku, hrča jej už čelo nezdobila.
„Ako…?“
Izechaton sa usmiala.
„Ak by si prešla elfským tréningom ako ja, nedivila by si sa už ničomu… Ale cenou za tieto vedomosti je samota.“
„Och, čo by som ja za to dala!“
Zlostne odpovedala Berenay. Izechaton sa zasmiala. Dobre už tento napaprčený tón poznala.
„Čo, zase ťa niekomu núkali?“
„Bohužiaľ… Tento krát k nám prišiel na pytačky dokonca akýsi zámožný statkár. Matka bola z neho príliš nadšená a chcela mi ho nanútiť. Povedala som jej, nech si ho vezme ona, keď sa jej tak veľmi páči…“
„Hm… to nebolo rozumné…“
„Viem. Preto som sa hneď vyparila…“
Berenay si s povzdychom pozerala interiér chalúpky a hľadela zasnene okolo, pozorujúc Izechaton pri šikovnom triedení takmer rovnakých bylín.
„Prečo si vlastne myslíš, že tvoj čas sa blíži?“
Začala rovno s otvorenou konverzáciou Berenay.
„Nemyslím si. Viem to.“
„Ale mne sa nezdá, že zomieraš.“
„Bytosť ako ja nemôže len tak zomrieť. Je to iná smrť, nie akú poznáte vy, ľudia. A hoci som napoly trpaslík, tá elfia časť vie, kedy je džbán plný.“
Berenay nemala príliš rada tieto metafory, preto len ohrnula nosom.
„Neboj, ty moja milá stariga. Budeš tu pekne krásne dlho s tvojou malou obľúbenou Berenay.“
„Rada by som. Ale kým som ešte aspoň trochu pri zmysloch, naučím ťa niektorým mojim tajomstvám.“
Berenay si však nebola istá, pretože Izechaton jej už pred tým rozprávala o disciplíne, sebazapieraní a osamelej ceste.
„Hm, vieš čo, radšej si to nechaj pre niekoho… dôležitejšieho… Mne v kľude postačí, keď ma naučíš nejakým pár trikom, čáry-máry, to ma baví keď ma učíš také smiešne veci…“
„Ách, ty čára-mára… dobre, niečo si pre teba na zajtra pripravím, ale nesmieš meškať. A teraz poď, mám skvelú čučoriedkovú tortu…“
Obe strávili príjemné popoludnie pri chladenom tekvicovom džúse a čučoriedkovej torte. Berenay sa po čase rozlúčila a utekala domov, aby prišla ešte pred zotmením.
Na druhý deň sa Berenay náhlila zase horskou cestou k Izechaton. Obloha sa mračila, no ona nedbala. Bola zvedavá, čo ju trpaslíčia elfka naučí. Tak ako vždy, ostražito bežala popri ceste. Dobre spravila. Horda škratov sa veru nakoniec naozaj prehnala cez horskú cestu v Snérii. Ostala učupená v kríkoch a čakala ešte chvíľku. Keď nazrela na cestu, prach bol ešte zvírený. Ostala učupená v kríkoch, a kým nedosadli na zem i posledné zrnká zvíreného prachu, neodvážila sa nadvihnúť. Až potom nakukla na cestu. Hoci škrati bežali po moste, Berenay sa rozhodla, tak ako vždy, obísť most. Aby nebola až tak viditeľná a neprešla len k miestu svojho brodu, zašla o pár desiatok metrov ďalej. Odrazu sa pred ňou objavila čistinka s priemerom asi desať krokov. Na zemi ležali dookola kamenné kvádre, uprostred starý oltár. Berenay na to v úžase hľadela. Bolo to iba taký kúsok od miesta, kam deň čo deň chodila a nikdy ju nenapadlo pozrieť sa po prúde riečky ďalej. Podišla bližšie k oltáru. Navrchu mal vytesaný akýsi nápis, ktorý trochu pripomínal mayské písmo. V strede oltára bol reliéf ľudskej postavy s rukami za chrbtom. Modla spočívala vyvrátená na zem. Tvár pokrývala vrstva machu. Berenay bola zvedavá, čo za modlu to uctievali, keď od nich vyžadovala také kruté obety. Pristúpila k modle a hoci v kútiku srdca vedela, že to nemá robiť, predsa len nadvihla vrstvu machu pokrývajúcu tvár modly. Keď ju odlúpila, uprelo sa na ňu červené oko démona. Začula hlas v hlave. Konečne poznám tvoju tvár… Konečne ťa vidím… Konečne viem, koho mám zabiť… Berenay ani nevedela ako, podarilo sa jej pustiť na oko vrstvu machu späť, spadla do trávy a držala sa rukami za spánky. Ten strašný hlas jej ešte stále pulzoval v hlave, no už nerozoznala, čo vraví. Bola si však istá, že je chyba, že ju videl. Podarilo sa jej postaviť a tackavo, no najrýchlejšie ako sa dalo, sa uberala k Izechatoninmu domčeku. Vedela, že práve ona jej bude vedieť na to odpovedať.
Ako sa však blížila, vedela, že niečo nie je v poriadku. Cestička, ktorou chodievala deň čo deň bola podozrivo ušľapaná. Dostanúc sa k priestranstvu pri skalnom previse, zistila, že jej zlé obavy sa vyplnili. Domček mal vybité okná, vytrhnuté dvere a inokedy jemný dym, ktorý sa vinul z komína bol tento krát ťažký a čierny. Berenay zistila, že nikto nie je nablízku. Vbehla do domčeku a kričala na Izechaton. Odpoveď nedostala. Napokon ju našla… Ležala pod troskami stola, medzi sušenými bylinkami, ktoré tak starostlivo vešala nad kozub. Bola mŕtva. Odhádzala z nej trosky a uvidela obrovskú ranu na hrudníku… Vyrezali jej srdce… V očiach ju začali páliť slzy a objala ju. Pohľad na jej prázdne bezduché telo bol pre ňu strašný. Cítila, že jej milovaná osoba je preč a ona sa jej nestihla spýtať toľko otázok. Ako svojej starej priateľke nadvihla hlavu, aby si ju pritúlila so slzami v očiach k sebe, Izechatonine ústa sa trochu pootvorili. Berenay cez zaslzené oči uvidela, ako sa jej z úst derie motýľ belší ako sneh, takmer priehľadný, krištáľový.
„Berenay… času je málo. Šajdán získava späť svoju moc. Našiel ma a nedá mi pokoj kým ma nezíska na svoju stranu – alebo nezabije. Škrati si mysleli, že ak mi vyrežú srdce, získajú moju moc. Úbohé, hlúpe stvory… Šajdán nikdy nepochopí, že telo je iba schránka. Berenay, pred tebou je teraz úloha. Otvoríš portál do druhého sveta, ak budeš mať na to dostatok odvahy.“
„Čo otvorím??“
„Všetko ti bude vysvetlené v pravý čas. Zatiaľ však nestrácaj odvahu a srdce.“
„Zvláštne, že to hovoríš práve ty…“
Zafňukala Berenay pomedzi vzlyky, pozerajúc sa na prázdny otvor v hrudi svojej mŕtvej priateľky.
„Berenay, Šajdán o tebe vie, vedel to dávno pred tým, že bude musieť s niekým súperiť. Teraz keď ťa už i videl, musíme konať rýchlo. Nie si prvá ani posledná, kto otvára portály. Raz za dlhú éru sa niekto taký narodí. Neviem, prečo si osud vybral práve teba. No nikdy sa nemýli. Berenay, ty sama však musíš prísť na to, kde portál otvoríš. Ty jediná vieš, kde sa portál nachádza.“
Berenay horko zaplakala. Nemala najmenšie tušenie o žiadnom portáli, nikto jej nič nevysvetlil a Izechatonina mŕtvola ležala pri jej nohách. Navrch toho všetkého, práve sa tu zhovára s motýľom. Mohol byť skutočne práve on dušou Izechaton?
„Zrejme nemám na výber. Ale musíš celý čas letieť vedľa mňa, s tebou sa cítim istejšie.“
Motýľ sa jej bez slova dotkol nosa a ostal jej poletovať ponad plece.
„Po ceste mi však vysvetlíš, ako portál otvoriť.“
„Pre tým však vezmi dedičstvo, ktoré mám po svojej matke Elfke.“
Motýľ preletel rozbitou miestnosťou smerom k starej drevenej debni. Berenay pristúpila a otvorila veko. Bol tam plátenný batôžtek, no utkaný z toho najjemnejšieho ľanu.
„Čo je vnútri?“
„Dozvieš sa cestou. Poďme.“
Nemalo význam pochovávať telo, pretože Šajdánova moc rástla každou minútou. Berenay ľútostivo vstala a táto zvláštna dvojica sa okamžite vydala späť po škratmi udupanej ceste.
„Tak teda, ako to je s tým portálom? Ako ho otvorím?“
„To ani ja sama neviem. Keby som to vedela, otvorila by som ho sama.“
„Načo ho vlastne treba otvoriť?“
„Je totiž šanca, že práve tadiaľ príde záchrana. Pamätáš na legendu o Rišovi, čo som ti rozprávala?“
„Samozrejme!“
„Rišo bol vraj prvý cestovateľ portálom. No odvtedy ubehlo mnoho liet a vystriedalo sa mnoho generácií. Nezachoval sa záznam, ako portál nájsť, ani ako ho vytvoriť. Rišo zrejme Šajdána neporazil, ako sa hovorí v legende, ale iba ho oslabil na dlhý čas. Nikto vlastne s istotou ani nevie, či ten portál vôbec existoval.“
„Určite! Neverím, že by bol Rišo vymyslený! Pôsobil tak… tak skutočne… A udatne…“
Berenay striaslo. Predstava, že sa od nej očakáva niečo podobné ako vtedy od Riša, ju zdesila. No vzala to ako svoj údel.
„Poznáš v okolí miesto, kde by sme sa mohli nerušene rozprávať?“
Berenay pokrčila plecami a iba viedla novú podobu svojej starej priateľky k mostu, a potom presne na opačnú stranu, ako bola tajomná čistinka. Mala z nej akurát strach. Sadla si na okraj, na jeden z väčších balvanov a otvorila jemný ľanový batôžtek. Ukrýval tabuľku. Berenay sa spýtala:
„Poznáš toto písmo?“
Motýľ bol ticho. Po chvíli prehovoril.
„Zvláštne. Dozvedela som sa, že toto je dedičstvo po mojich rodičoch. Vraj do tabuliek vytepal môj otec niečo priveľmi zmätené. Matka na to utkala krásny ľanový obal a v deň ich smrti mi to odkázali ako moje jediné dedičstvo. Písmo však rozlúštiť neviem… nedáva mi to teda zmysel.“
Berenay si až teraz bližšie všimla typ písma vytepaného to tabuliek. Až ju zmrazilo.
„Izechaton…? Ja… ja asi viem, o čo ide… už som to videla.“
„Kde?“
Berenay jej porozprávala svoju krátku príhodu s tajomnou modlou na čistinke. A spomenula tiež kamenný oltár s takým istým písmom. Motýľ prehovoril napokon smutným hlasom.
„Vyzerá to teda, že Šajdán je opäť pri moci. Ak si si istá, že písma sa zhodujú, musíme sa určite vybrať tam.“
Berenay vedela od chvíle, keď sa jej prihodila zvláštna vec s tou strašnou čistinkou, že sa tam bude musieť vrátiť. Teraz však nebola sama, hoci jej stará priateľka mala tvar motýľa a bola temer priesvitná. Keď došli na čistinku, pomaly sa zmrákalo. Berenay pripadalo všetko ešte horšie ako pred tým, no snažila sa nemyslieť na narastajúcu úzkosť. Motýľ slabunko začal žiariť v prítmí. Berenay to dodalo odvahu a pristúpila bližšie ku kamennému oltáru. Porovnala tie runy a oni sa na seba skutočne podobali. Ako Berenay skúšala priložiť tabuľku bližšie k písmu na kamennom oltári, tabuľka zrazu zapadla do odretých drážok v kameni. Ozvalo sa škrípanie kameňa o kameň a oltár sa pohol a rozsvietil na bledomodro.
„Portál…?“
Berenay nemohla uveriť vlastným očiam. V momente, keď pocítila triumf nad situáciou jej však presvišťal nad hlavou šíp. Motýľ nachvíľu pred ňou vytvoril malý ochranný štít a vykríkol:
„Utekaj cez portál do paralelného sveta!“
„Nie! Nenechám ťa tu druhýkrát zomrieť!“
„Prestaň! Nie je čas na takéto hrdinstvo! Choď a nájdi pomoc! Bez teba sme stratení!“
„Ale…“
„CHOĎ UŽ! Neudržím to naveky! Veľa šťastia a priveď pomoc. Tento svet ju teraz potrebuje…!“
Berenay položila už jednu nohu do portálu a ešte sa naposledy obzrela. Horda škratov sa valila smerom k nej, malý priesvitný motýlik sa snažil udržať štít a tým ju aspoň nachvíľu ochrániť od spŕšky šípov. Naposledy pozreli na seba a Berenay zašepkala:
„Vďaka, Izechaton…“
A vložila i druhú nohu do portálu, ktorý ju okamžite vtiahol a preniesol ju do nášho sveta, kde Berenay prišla po pomoc.
Pomôže jej tu niekto…?
Toto je poviedka z tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav. Okrem napríklad toho, že konkrétne autorka tejto poviedky pri priamej reči pôvodne použila automatické odrážky, čo značne skomplikovalo výsledok, takže priama reč podľa najlepšieho vedomia a svedomia redakcie bola pracne vkladaná do úvodzoviek.