Oheň, plamene pália nebo. Výkrik stratený, pohltený dymom. Nik ho nezačuje. Pomoc vietor neprivanie. Nosí len obete na plamenný oltár. Vysýcha život, prehráva súboj, Goliáš víťazí. Biblické konce sú stratené. Miznú v plameňoch útrap, vynárajú sa slzy, bolesti, preberajú žezlo z raja, ponárajú ho do pekelných hlbín. Ostal len plač a beznádej. Niečo pekné končilo. Niečo zlé sa začína.
Veľa ľudí sa ma pýta: Prečo píšem také smutné básničky?
Mnohých to prekvapí. Vedia o mojej veselej povahe, o mojom optimizme. Ja zas len krčím plecami a niekedy podotknem, že nepíšem predsa básne o sebe. Nikdy však nedodám, že ich píšem duchom. Poletujú vôkol mňa. Stále krúžia okolo domu. Nenechávajú ma na pokoji ani v noci.
Keď sa celý spotený prebúdzam s výkrikom na perách, vždy vidím niektorého sedieť na hrane postele alebo sa vznášať v tesnej blízkosti mojej tváre.
Nevidí ich nikto. Zjavujú sa len mne. Alebo naopak, len ja ich dokážem vidieť. Odpoveď je otázkou pohľadu. Na skutočnosti to nič nemení. Ja ich vidím, sú všade a chcú odo mňa básničky. Keď jednu napíšem, tak ich niekedy nevidím celé dni. Vtedy však viem, že jedného dňa sa vrátia.
Ani neviem, či tie básne píšem ja alebo oni. Som dobrým básnikom ja, alebo ruky mi vedú títo paraziti. Jedno však viem na sto percent. Predtým než sa mi zjavili som bol neznámym básnikom. Až oni my priniesli slávu a peniaze. Začali ma pozývať na večierky, do poroty na jednotlivé súťaže a samozrejme aj podaktorým politikom bolo výhodné, keď som sa zjavil po jeho boku alebo sme sa usmievali na svet z titulných stránok časopisov.
Môj život mal zrazu opäť zmysel. Rodinu mi to síce nevrátilo ale už mi nechýbali. Mal som všetko. Len tí prekliaty duchovia. Vznášajúci sa a krútiaci sa okolo mňa. Bez jediného slova. Krúžia, krúžia a krúžia.
A tie oči upierajúce sa na mňa. Smutné, plné bolesti. Presne ako moje básničky. Sú už mojimi sprievodcami vyše 10 rokov. Ako som to vedel vydržať? Nijak. Po prvých hysterických reakciách a návštevách lekárov a psychiatrov som stíchol. Raz ma dokonca aj zavreli! Vraj pre moje vlastné dobro! Parchanti! Zobrali mi moju rodinu. Potom, čo som sa vrátil z „liečenia“ som našiel dom prázdny. Stratil som ich naveky. Nie, nepokúšal som sa o ich návrat domov.
Lekárov odvtedy nenávidím. Oni si hádam mysleli, že tie príšery zastavia zamrežované okná alebo ošetrovatelia. Duchovia si ma našli aj tam. Nájdu si ma všade! Nikdy som im nevedel uniknúť! Až teraz! Odhalil som ich tajomstvo. Živia ich básne! Moje básne! Keď nebudú, zmiznú aj oni.
Už nikdy žiadne smutné oči, žiadne bolestivé pohľady. Nič.
Viem ako nepísať. Ako ich prestať nútiť ma do písania. Verím, že mi nevedia prekaziť môj úmysel. Jednou rukou teraz píšem a tou druhou tlačím hlaveň pištole k spánku.
A teraz vás zabijem!
Úryvok z novín:
V noci našli vo svojom byte mŕtvolu známeho básnika O.M.. Vyšetrovatelia vylučujú možnosť samovraždy. Smrť spôsobili neznámy páchatelia silným úderom tupej zbrane do hlavy. V rukách O.M sa našla strelná zbraň dosiaľ nezisteného pôvodu. Na papieri v písacom stroji sa nenašli žiadne indície ohľadom možného vraha. Podľa neoverených informácií sa v stroji našla nová báseň na ktorej spisovateľ pracoval. Odkiaľ pochádzala zbraň v ruke nebohého? Prečo ju nepoužil voči votrelcovi či votrelcom?
O 6 mesiacov neskôr:
Úryvok z novín ( Kultúrne spravodajstvo ):
Ešte pred pár mesiacmi neznámy básnik Olaf Christensen dnes bude krstiť svoju prvú zbierku básní. Kritici už teraz hovoria o ňom ako o nástupcovi nedávno tragicky zosnulého O.M.. jeho tvorba nápadne pripomína básne O.M.. V prílohe uvádzame jeho prvú báseň, ktorá bola…