Deň sa už chýlil ku koncu, ale v okolitých stánkoch horelo dosť pochodní na to, aby diváci videli na moje bábky.
„Zhyň, tyran!“ vykríkol gašparko a rozbehol sa k trónu.
Obecenstvo zatajilo dych. Mladí, starí, jarmok sa pomaly končil a kým väčšina trhovcov zamierila do krčmy, časť odolala vábeniu a postávala predo mnou.
„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho útočil šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu a potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím nitky som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.
„Fuj, zloduch akýsi!“ vykríkol niekto z divákov. Podľa hlasu chlapina, ale nevidel som ho, oči sa starali o súboj na javisku. Gašparka som otočil, aby stál osudu čelom, ale viac už nestihol. Nôž, v skutočnosti na bielo natretý íver, sa dotkol pestro pomaľovanej hrude.
Plesk! Ktosi obetoval jablko a šmaril ho s toľkou presnosťou, až mi skoro odtrhlo prsty. Z kráľa ostala len kopa paličiek, hlava mu zmizla spolu so strelou a stratila sa v tme. Ostal len šašo, prekvapený rovnako ako ja, sadol si na trón a pleštil oči na divákov.
„Tak mu treba!“ dodal statný chlap v prešívanej halene. „Blázon bol v práve, paskuda dostala, čo jej patrilo!“
Ozval sa smiech. Spočiatku nervózny, ako ľudia hľadeli na zničené divadlo a bábkara, čo si strkal prsty do úst. Ale keď sa rozosmial aj on, teda ja, veselie sa zmenilo na búrlivý rehot. Ktosi priskočil a podával mi vedro vody na ochladenie.
Poďakoval som kývnutím a s rukou v okove som sledoval, ako mi do klobúka padajú mince. Bolo ich veľa, viac než som čakal, poldenáre, denáre, ba aj pár mincí zo striebra.
Darcov som si ukradomky premeriaval. Vysokých mužov tu bolo dosť, aj nahrbených, čo mohli svoju výšku skrývať. Hustá brada tiež nebola výnimkou. Ale Šimon mal takmer meravú ľavačku a utajiť také zranenie nie je ľahké. Medzi drevármi bolo pár rúk pochrámaných, títo chlapi však držali partiu a cudzinec by sa medzi nimi neschoval.
Ale možno tu nie je, možno bola aj táto ulička slepá a ja som sa sem plahočil zbytočne.
Vtom som ho zazrel. Stál obďaleč, medzi dvoma šiatrami, ktoré ich majitelia práve skladali. Jazvu na brade mu spola zakrývalo strnisko, zato ruku mal ukrytú pod ťažkým kabátom s dlhými rukávmi. Ako som predpokladal, jarmok ho vytiahol z pelechu a divadlu neodolal. Od vojvodovej smrti sú to už štyri mesiace a Šimonova ostražitosť ochabla od nudy.
Vytiahol som ruku z vedra a pomaly som sa postavil. Dlaň som si otrel o bábku princeznej, jej šatočky boli z najjemnejšieho plátna. Usmial som sa na ľudí, čo ešte stále hádzali peniaze a pomaly som začal baliť. Nebojsa, drak, princezná so slúžkou, radca a stále prekvapený šašo, kráľovská pozostalosť v podobe hŕbky dreva. Nenáhlivé rozhliadnutie, áno, je stále tam, všetko zbaliť do truhlice, na ktorú sa zmenilo javisko, keď som z neho zložil kulisy.
Nepoznal ma. Nemohol. Keď som popri ňom kráčal ku krčme, sťažka vyvažujúc opachu divadla, ani sa nepohol. Stál a akosi smutne sa díval na hasnúci jarmok. Poslední trhovníci doskladali šiatre, tí, čo bývali obďaleč, naložili vozy a odchádzali, ostatní mierili do krčmy. Aj jeseň už bola zbalená, vo vzduchu visel sneh.
Pustil som truhlu a kým dopadla, Šimon mal nôž pod krkom. Druhou rukou som mu znehybnil pravicu a zatlačil som ho o krok dozadu, do temnoty.
Ani nevzdychol. Nezdal sa ani prekvapený, len tak predo mnou stál a meral si ma pohľadom. Oči mal veľké, hnedé ako laň.
„Vedel si, kto som,“ skonštatoval som.
Mlčal. Na tvári sa mu nepohol ani sval, žili len jeho oči.
„Prečo?“ spýtal som sa. Bol som skutočne zvedavý, predo mnou stál muž, ktorý zabil vojvodu Albrechta počas nedeľnej omše a prišlo sa na to až pri prijímaní.
„A prečo nie?“ povedal napokon.
Zarazil som sa.
„Tých pár mesiacov stačilo na to, aby som videl výsledok,“ povedal. „Nič sa nezmenilo. S Albrechtom odišli Backlenburgovci, prišli Meriandovci. Dane neklesli, otcov rodín stále odvádzajú do bláznivých vojen a ráno, pred jarmokom, tu bola poprava. Chlapec, čo ulovil zajaca.“
„Tak preto si vojvodu zabil.“
„Preto.“
„Nie pre svoju ženu? Počul som, že ju mal na svedomí.“
Zovrel pery a oči sa mu zúžili. Zatlačil som na nôž, z ranky stiekla kvapka krvi. Nechcel som ho zabiť tu, ale keby nebola iná možnosť…
„Si hlupák,“ zasyčal, „čo ti pomôže, keď ma rozhneváš? Chceš si niečo dokázať?“
„Možno. Bol si legendou.“
„To ti tak uverím. Videl som, ako si hral divadlo. Nemaskoval si sa, bol si skutočným hercom. To zvládne máloktorý z nás – a tí, čo to vedia, si nepotrebujú nič dokazovať.“
„Lichotíš mi. Možno som iba zvedavý a zaujíma ma, prečo si zabijak ako ty zvolil cieľ, za ktorý mu nikto nezaplatil.“
„Ako vieš, že mi za Albrechta nezaplatili? Mecenášov by bolo habadej.“
„Teraz sa hráš na idiota ty? Albrecht bol vdovec a nemal deti ani súrodencov. To vedel každý. Tak či onak by jeho rod vymrel a mladý Meriand nemal žiaden dôvod posúriť nevyhnutné. Skôr naopak, jeho ambície boli na severe, nie v tomto zapadákove, o ktorý sa teraz musí postarať.“
„Postarať?“
„Obrazne povedané. Spočítať ľudí a statky. Ustanoviť správcov a vyberačov daní. Určiť počty odvedencov na dedinu… Má s tým starosti.“
„Videl si ho?“
„Ale čo? Si zvedavý? Vravel si, že si v obraze, že sa nič nezmenilo.“
V laních očiach sa zablyslo. Nepohol sa však a tak som ani ja nereagoval.
„Uspokojím tvoju zvedavosť, chlapče,“ povedal napokon.
„Volám sa Tomáš.“
Prikývol. „Musím uznať, Tomáš, že sa ti podarilo prekvapiť ma. A máš pravdu, nie som v obraze. Očividne je tu niečo, s čím som nerátal. Musím si to zrovnať v hlave – pravda, ak mi nejakú necháš. Koľko ti zaplatili?“
Jeho slová ešte ani nedorazili k mojim ušiam a ruka s nožom už útočila. Čepeľ sa šmykla napravo, preťala pokožku a drala sa hlbšie.
Zrazu sa mi však zatmelo pred očami. Vedomie bliklo ako svetluška a nohy ma prestali niesť. Padal som vatou a v spomalených myšlienkach som si prehrával, čo sa vlastne stalo.
Udrel ma ľavačkou! Tá, čo mala byť meravá, ma zložila ako mäsiar vola.
Dopadol som na zem a náraz mi vyrazil dych. Z hustej hmly, čo ma zakryla, sa vynorila tvár a lanie oči si ma premerali. Ústa sa otvorili, niečo vraveli, ale nepočul som ani slovo. Vnímal som len hukot krvi a búšenie srdca.
Z hučania riavy sa nakoniec predsa len vydelili slová.
„Nezabudni na mňa, Tomáš Meriand,“ povedal Šimon. „Máš guráž a prekvapil si ma, ale odteraz už budem v obraze. Ruku som si za tie mesiace rozcvičil, naučím sa aj iné. A nikdy nebudem ďaleko. Vravíš, že sa o nás postaráš, beriem ťa preto za slovo.“
Potom sa ešte pousmial, akoby si na niečo spomenul. Siahol do vrecka, vybral z neho jablko a postavil mi ho na hruď.
„To aby si nezabudol, kto som,“ dodal.
Viac som už v ten deň nepočul. Až ráno, keď ma našli ležať v stajni, s hlavou opretou o truhlicu a poprikrývaného senom.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.