Astronautova žena

Rand Ravich

Povedzme si to takto: Johnny Depp je fajn, ale nie je to žiadny Anthony Hopkins. Povesť kvalitného herca si získal ani nie tak svojimi úžasnými výkonmi, ako skôr schopnosťou rozhodnúť sa pre zaujímavý scenár a zveriť sa do rúk dobrého režiséra. Tak došlo k tomu, že tento moderný „jamesdeanovský“ rebel s vizážou krásavca neuviazol v sériových hollywoodskych romantických komédiách či akčných trhákoch, ale pravidelne sa objavuje v zásadných dielach tvorcov takého kalibru ako Tim Burton, Jim Jarmusch či Terry Gilliam. A ja osobne som už náramne zvedavý na mystický horor Deviata brána, v ktorom Johnnyho talent dúfam do poslednej kvapky vyžmýkal milovník nedospelých dievčat a skvelý režisér Roman Polanski.

Vo svetle týchto skutočností je absolútne nepochopiteľné, čo Johnnyho Deppa prinútilo vziať hlavnú úlohu v psychologickom sci-fi thrilleri ASTRONAUTOVA ŽENA. Dobrý scenár to byť nemohol, pretože niečo tak neoriginálne a nabité stupídnymi dialógmi tu už dávno nebolo. A dobrý režisér? To asi ťažko, lebo tento múdro sa tváriaci a pritom dokonale bezduchý výtvor má na svedomí akýsi Rand Ravich. A kto, doriti, je Rand Ravich? Takže za Johnnyho účasťou na tomto projekte sú buď prachy (napokon, založil s Vanessou „medzierkou medzi zubami“ Paradisovou rodinu a každý dolár dobrý, že?), alebo fakt, že spoluhráčkou mu je Charlize Theronová (treba vidieť). Tak či onak, tejto báchorke očividne neveril už od prvej klapky. Z jeho tváre po celý čas sála totálna otrávenosť a v niekoľkých scénach nemá ďaleko k tomu, aby znudene prevrátil oči – mľandravý Liam Neeson v Epizóde I. je oproti nemu neskutočne sa baviaci nadšenec. Charlize Theronová sa celú situáciu snaží zachrániť a hrá ako o dušu. Lenže márna snaha – aby z toho dačo bolo, musel by ju občas niekto (napríklad režisér) správne usmerniť. To sa však nestane, takže výsledkom je len afekt a divákov pocit premrhaných možností.

A o čom vlastne ASTRONAUTOVA ŽENA je? Mám sto chutí povedať, že o tom, čo je hnedé a smradľavé, leží to pod stromom a nie je to zdochnutá veverica, ale predsa len: Astronauta Spencera vyšle NASA na obežnú dráhu, aby tam so svojím kolegom opravili poruchu na vesmírnej družici. Keď vystúpia do priestoru, aby skontrolovali vadný panel, náhle dôjde k čomusi, čo v riadiacom stredisku označia za „výbuch“, a na dve minúty je prerušené spojenie. Obaja muži však vyviaznu bez zranení a šťastne sa vrátia na Zem. Všetko vyzerá OK, no Spencerov kolega-pilot náhle zomrie na rozsiahlu mozgovú príhodu a jeho manželka spácha samovraždu. Spencerova žena začína tušiť, že niečo nie je v poriadku, a že tam hore sa počas tých hluchých dvoch minút stalo viac, než jej manžel prezradil. (Tušíte správne, vstúpila doňho neznáma inteligencia odkiaľsi z hlbín vesmíru…)

Nič proti psychologickým sci-fi filmom. Nedávna Gattaca dokázala, že i bez superhviezd a ILM sa dá natočiť pôsobivý príbeh. V prípade ASTRONAUTOVEJ ŽENY však prívlastok „psychologický“ znamená presne to, čo si pod ním my anti-inťoši predstavujeme: lacný, nudný a miestami vyložene hlúpy. Tá jedna záhada („Čo sa tam vo vesmíre vlastne stalo?“) vo vás nevyvolá vôbec žiadne otázky, nieto ešte aby vás v napätí udržala skoro dve hodiny. Všetky tie táraniny prezívate v nádeji, že na konci bude nejaké prekvapenia, alebo (keď už im tá psychológia nejde) aspoň dáke efekty. Budete čakať márne. Môže sa vám dokonca podobne ako mne stať, že počas záverečnej „nervydrásajúcej“ scény so všetkým tým pobehovaním po chodbách, zamykaním v poslednej chvíli a vylamovaním dverí budete mysľou niekde úplne inde a potom sa náhle spamätáte a uvedomíte si, že neviete, čo sa v uplynulých desiatich minútach na obrazovke vlastne odohralo.

Ale jedno pozitívum (okrem dobrej kamery) tento zbytočný film predsa len má. U nás vyšiel iba na videu, takže keď už si ho nejakou nešťastnou náhodou požičiate, ešte stále máte možnosť pretáčať cez obraz či kedykoľvek stlačiť stop. Verte mi, o nič neprídete.

Hodnotenie: 3/10


13. júla 2000
Ďuro Červenák