Huňaté klbko ALDine zahrievalo predlaktia. Bolo neuveriteľne krehučké, prsty sa jej zabárali do mäkkej srsti, cítila aj jemnú kožu, z ktorej chlpatý kožúšok vyrastal. Hneď pod ním sa ohýbali tenké kostičky, vedela, že musí byť veľmi opatrná, brneli jej z toho pozitróny.
Kód pri vchode vyťukala nosom. Dvierka sa otvorili, vošla dovnútra kóje a zabuchla za sebou pätou. Tresklo to. Len aby si niektorý z auto-reparátorov nevysvetlil neznámy hluk ako poruchu, nepotrebovala aby ju niekto vyrušoval keď má konečne doma svoj vysnený malý poklad.
Absolvovala dve špeciálne diagnostiky a jeden pohovor s kontrolórom mozgových funkcií, kým jej Bodríka povolili. Čakala dlho. Všetko preňho pripravila. V izbičke nachystala ležovisko v košíku vystlanom mäkuškou dekou, vedľa postavila misku a nakúpila granulované krmivo, šteniatka potrebujú jesť – zaznamenala si to medzi svoje hlavné priority hneď pri prvom čítaní Príručky úspešného chovateľa.
Drobčeka z náručia zložila na dlážku, motkal sa po koberci na neistých nôžkach, všetko oňuchával a olizoval. Zoznámil sa s okolím, napchal sa do popuku pripravených mliečkových vankúšikov pre najmenších a usnul.
Aj ALDdina pocítila únavu. Nie naozajstnú, takto len nazývala stav nedostatočného napätia vo svojom energetickom centre. Prispôsobovala svoj slovník aby sa čo najviac podobal tomu akým rozprávajú ľudia, chcela byť ako oni. Preto si hovorila, že teraz aj ona pôjde spať. Vstúpila do svojho energoboxu doplniť si zásobu. Kovový hlas ju ako vždy upozornil: „Ak vlastníte domáceho miláčika zatvorte dvierka.“
Zatlačila konektor pripojenia, jej mozgové centrum zaradilo odpočinkovú fázu, zaspala. Na záložnom zdroji nechala bežať len nahrávanie. Bodrík bol taký rozkošný, nerada by prišla o niektorú jeho roztomilú grimasu ak by sa prebudil skôr ako ona.
Prebudil sa skôr, záznam zachytil úplne všetko. Chvíľu sa prechádzal po izbe, potom ju zbadal cez dvierka, nechala ich len trošku pootvorené aby mohla nahrávať. Prišiel až k nej, a začal jej vlhkým jazykom lízať topánky. Spálilo ho to na uhoľ, napätie ho zabalilo do ostnatého drôtu iskrivých výbojov, chvíľu ním vrtelo a metalo, potom maličký chlpáčik vzbĺkol ako biely chumáčik cukrovej vaty a do tla uhorel.
Po tej nehode ju preložili, nemohla ďalej zastávať post Automatického Letového Dispečera, nesplnila do bodky jasný príkaz. Pridelili jej status nespoľahlivá a zaradili ju do skladu. Triedila náhradné diely na použiteľné a odpad, evidovala ich a vybavovala objednávky. Nezaujímavá práca. Otravná. Aj platená bola omnoho slabšie ako jej predchádzajúce zamestnanie.
Potrebovala peniaze. Zamestnávatelia hradili Á-čkam len bežnú údržbu, nadštandardné zásahy do pozitrónových ciest automatickej inteligencie si museli financovať sami, boli náročné a preto veľmi drahé. A riskantné. Keby veľmi nutne nepotrebovala zabudnúť, radšej by sa oddeleniu dodatočných úprav zďaleka vyhla. Ale nedalo sa, jej životný cyklus neskončí skôr ako o 250 rokov, to bolo príliš dlho.
Ako to len ľudia robia.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.