Veru, už dávno som nevidel film s takým výstižným názvom. Ak sa aj vy rozhodnete zájsť naň do kina, doporučujem dať si tesne pred odchodom z domu aspoň veľkú šálku silnej čiernej kávy, inak naozaj zistíte, „ako prichádzajú sny“.
Nestáva sa často, aby hlavný hrdina filmu hneď na začiatku zomrel. Pravda, prihodilo sa to Ericovi Dravenovi vo Vrane či Alovi Simmonsovi v Spawnovi. Na rozdiel od týchto štýlových hrdinov však Chris Nielsen (ROBIN WILLIAMS) nebol zavraždený a netúži po pomste. Jednoducho z neho pri hromadnej havárii urobil efektne skáčúci automobil niečo, čo sa dá zasunúť popod dvere. Chrisov duch sa chvíľu motá po zemi, zúčastní sa vlastného pohrebu a snaží sa dať manželke na známosť, že je stále nablízku, no potom ho to prestane baviť a odporúča sa do večných lovíšť. Svetlo na konci tunela ho privedie do akéhosi súkromného raja, ktorého podstatou je, že ho jeho obyvateľ môže zázračnou silou myšlienok pretvárať podľa svojich predstáv. Zatiaľčo normálny chlap by záhrobie okamžite zaplnil pivovarmi, futbalovými štadiónmi a erotickými salónmi, Chris sa váľa na lúkach plných kvetov, hrá sa s duchom svojho dávno zdochnutého psa a pozoruje pestrofarebné vtáctvo na oblohe plnej gýčovitých svetelných lúčov, prenikajúcich potrhanými mrakmi. Okrem toho sa stretne so svojimi deťmi, ktoré tragicky zahynuli počas úvodných titulkov (jediná zábavná časť filmu). Z tejto nechutnej posmrtnej idylky ho vytrhne až správa o smrti manželky Annie (ANNABELLA SCIORRAOVÁ). Tá si, zronená stratou celej rodiny, sama vzala život a, ako je známe, samovrahovia putujú do pekla. Chris si myslí, že to nie je fér a rozhodne sa, že svoju manželku pretiahne v… pardon… DO svojej časti záhrobia.
Kto čaká efektný súboj hrdinu s nejakými hnusnými pekelníkmi, má smolu. Táto novodobá verzia Orfea je totiž psychologickou záležitosťou s veľmi pokojnou, takmer zádumčivou atmosférou. Režisér VINCENT WARD si dal na vykreslení týchto nálad naozaj záležať, ale nevyhol sa skĺznutiu do nudy a zbytočnej dejovej rozťahanosti. AKO PRICHÁDZAJÚ SNY je celkovo veľmi rozporuplný film. Na jednej strane sa snaží byť značne nekomerčný a položiť veľa filozofických otázok o láske, živote a smrti, na strane druhej je plný polopatistických jalovostí a lacného sentimentu – toľko uplakaných scén na ploche necelých dvoch hodín som ešte nevidel. Proti slušným hereckým výkonom Robina Williamsa a predovšetkým MAXA VON SYDOWA stoja nevýrazná Annabella Sciorraová a absolútne nevhodne obsadený vypleštený ksicht CUBA GOODING Jr. S celkovo melodramatickým vyznením príbehu sa bijú famózne vizuálne efekty (Oscar za túto kategóriu, kde nominované boli aj Armageddon a Veľký Joe, je určite zaslúžený). Smutné a pomerne pesimistické názvuky zráža na kolená stopercentný happyend, pri ktorom si diváčky zoderú vreckovkami nosy do krvi a ich partneri si budú musieť pichnúť konskú dávku inzulínu, aby ich prudko zvýšená hladina cukru načisto neodrovnala. Skrátka, dívate sa na to a neviete, čo si o tom máte myslieť. Cítite, že vo svojej podstate to nie je zlý film, ale zároveň krútite hlavou nad scénami ako je napríklad tá, v ktorej je rodinné šťastie vyjadrené otrepaným záberom na členov famílie, s rehotom poskakujúcich po trávniku a striekajúcich na seba vodu zo záhradných hadíc. Neviem, ako vy, ale keby mňa niekto uprostred horúceho leta prekvapil týmto spôsobom, tak mu tú hadicu vytrhnem z rúk a rovno ho ňou zaškrtím, bez ohľadu na príbuzenské vzťahy. Nuž, taký je ale hollywoodsky pohľad na svet. Tento film sa mu chcel vyhnúť tak úporne, až napokon nechtiac skĺzol do čistej „americkosti“. Ak ho uvidíte, neurazí vás, ak si ho necháte ujsť, tiež sa nič nestane.