A capella

Protopero

Osem, osem, dva, štyri, tri, sedem, napätá pauza a dvere sa otvorili. Do nosa mu udrela vôňa drvených ružových lupienkov. Bodový reflektor bol namierený na posteľ v strede izby, kým zbytok miestnosti sa utápal v pološere. Mladý muž sa naklonil nad ružové obliečky, chvíľu vychutnával krásny pohľad a potom sa jemne dotkol perami úst spiacej krásavice. Boli voskovo chladné a tiež voskovo nehybné. Zašiel rukou pod prikrývku a nahmatal aj pomalý tep jej srdca. Jeho pery stvrdli, znástojčiveli, dych sa mu zrýchlil. Naraz sa aj jej pery pohli a poddali dotyku. Potom sa zobudili aj Ruženkine oči, zreničky rozšírené prekvapením a po chvíľke aj prekvapivo rýchla pôvabná rúčka.

„Koľko je hodín?“ zívla.

„Pst! Rýchlo vstaň, utečieme.“ mladý muž si priložil prst na ústa, aby aj gestom podporil svoje slová, kým druhou rukou si šúchal líce, kam ho pred chvíľkou zasiahla nežná dlaň v spravodlivom rozhorčení. Ruženka vrhla zarazený pohľad na tapety s ružovými púčikmi na stene s okrúhlym oknom. Sklo každú chvíľu orosila spŕška vody, podlaha s ružovým kobercom tiež akoby sa prebudila bez talentu pre chôdzu po lane.

„Ja nie som doma? Prečo mám utekať?“

„Uniesli ťa. Vstaň, padáme odtiaľto!“

Nástojčivosť v jeho hlase a pásiky na rukávoch ju presvedčili. Nie však jej nohy zmeravené dlhým spánkom. Vzal ju preto do náručia a opatrne vykukol z dverí do slanej noci.

Šli úzkou uličkou, po oboch stranách lavičky a na nich muži prikovaní reťazami a držiaci veslá. Všetci nehybní, aj pot zabudol stekať po napuchnutých svaloch a odpočíval vo veľkých kvapkách, čo sa občas zablysli vo svetle baterky.

„Oni tiež spia?“

„Svojím spôsobom… Potom ti to vysvetlím.“

Ponáhľal sa, využívajúc tiene, ktoré sa hýbali s hojdaním lode. Keď došiel k záchrannému člnu, položil ju na sedadlo.

„Ako sa voláš?“ zašepkala Ruženka.

Nestihol odpovedať, lebo na jeho zátylok dopadol úder a priklincoval ho k zemi. Zároveň sa rozsvietili oslňujúce reflektory. Ruženka si už pomaly zvykala na prekvapenia. Keď si trochu zvykla aj na svetlo, rozoznala postavu postaršieho muža v župane a ešte zopár v uniformách. Muž v župane podišiel k nej.

„Ani takto nie ste na zahodenie, ale pre mňa máte väčšiu cenu keď spíte. Vašu nežnú rúčku by som prosil… Nebojte sa, je to samozrejme sterilné.“ povedal a z plechovej škatule, čo mu podal jeden z vojakov, vytiahol ostré vreteno.

„Ozaj, vďaka za upozornenie, chlapče. Voláš sa Benedikt, však?“ obrátil sa k postave v modrom plášti stojacej obďaleč, „Príď za mnou zajtra popoludní.“


Benedikt bol v kapitánovej kajute po prvýkrát. Bola priestranná, skúpo osvetlená a preplnená čudesnými haraburdami, akoby skrývajúcimi sa v tieňoch. Sedel v mäkkom kresle a zdalo sa mu, že ho sledujú stovky očí. Po chvíli však zvedavosť, ktorú vzbudil, opadla a on mal nepríjemný pocit, že nestojí za pozornosť. Len ošklbané čierne kurča stálo pred ním v bojovom postoji a výhražne ježilo perie na krku. Kapitán sa prechádzal po kajute a v jednom kuse rozprával. Benedikt len s námahou sledoval jeho monológ a občas sa zmohol na jednoslabičnú odpoveď.

„Ja som vlastne ľudomil… koľko zberateľov si necháva svoje poklady len pre seba, iba pre vlastné potešenie, egoisti… Ja robím pravidelné výstavy, aby aj iní mohli vidieť tú nádheru. Samozrejme, deti, študenti, dôchodcovia a vojaci základnej služby platia polovicu, aby… Čuky, okamžite prestaň!“

Čierna guľa žiarlivého peria sa naraz rozbehla a ostrým zobákom narazila do Benediktovho členka. Benedikt vykríkol od bolesti.

„Čuky je môj zmok. Tu na lodi je trochu nervózny, nevšímaj si ho. Čo som to chcel… aha, také veci ako ten incident s Ruženkou, to sa mi stáva každú chvíľu. Neveril by si, koľko námahy a výdavkov treba na udržiavanie takejto zbierky. Ochranné systémy, klimatizácia, špeciálna atmosféra… a čo ma stojí zháňanie potravy! Drak, Minotaurus, Valibuk – tie ich špeciálne chute ma raz privedú na mizinu. Niekedy ich musím chrániť aj samých pred sebou. Vždy, keď vystavujem Sfingu, nájde sa nejaký idiot, ktorý uhádne jej hádanky. No a Sfinga má potom samovražedné sklony. A aké problémy mám pri vystavovaní Medúzy si vieš iste predstaviť. Ozaj, ako si prišiel na to, že to indivíduum mi chce ukradnúť Ruženku?“

„Hmm, ako by som to…Mám oči a uši a pozerám sa…“ Benedikt zrazu zacítil na predlaktí pazúry. Pristálo tam kurča so zrejmým úmyslom vyšplhať sa k jeho tvári. Odhodlane sa usiloval nevšímať si ho.


Slnko práve začínalo svoju šichtu, ale ešte hodilo posledný pohľad do zrkadla na hladine, uvedomujúc si, že bude celý deň na očiach. More bolo také pokojné, ako len more dokáže byť. Loď zanovito rezala vodu, no vlny boli príliš lenivé protestovať. Zmohli sa len na pár symbolicky rozhorčených kvapiek, ktoré orosili Benediktovi nohy. Je to určite hriech rušiť tento nádherný obraz – hodnotil Benedikt profesionálne – ale rozkaz je rozkaz.

„Zajtra uvidíme, či sa vyznáš v svojom odbore.“ povedal včera kapitán.

Meteorokinetika, podobne ako aj kominárstvo a programovanie, bola vymierajúcim remeslom. Potrebovali ju už len zastrčené rekreačné strediská a ľudia ako on. Benedikt sa spočiatku pripravoval, že bude ladiť vietor ako to mal v zmluve, ale teleskopické sťažne sa vysúvali, len keď loď chcela vyzerať nenápadne v technologicky zaostalejších končinách. V extrémnych prípadoch sa aktivovali aj veslári. Benedikta zjavne najali na iné veci.

„Doplním si svoju zbierku,“ dodal nakoniec kapitán, „a bude to naozaj vzácny kúsok. Ale budem potrebovať hmlu. Hmlu ako z bavlny…“


Keď sa oddiel kapitánových vojakov vracal, Benedikt dovolil hmle, aby sa začala dvíhať. Sledoval nástupnú plošinu, zvedavý na vzácnu korisť. Bola to žena. Ruky zviazané za chrbtom, lepiaca páska cez ústa, havranie vlasy a dlhé biele rúcho, ktoré povzbudzované vlhkým vánkom dokazovalo, že Feidiove mokré drapérie neboli len bujnou fantáziou. S výrazom akejsi prevahy sa nechala viesť nechutne presnými a čudne ľahostajnými vojakmi.


Benedikt sa pomaly priblížil k dverám kajuty, kde pred chvíľou vošiel aj kapitán. Chvíľu postál, ale nepočul nijaký zvuk, ktorý by mohol pochádzať zvnútra. Opatrne priložil ucho na dvere, prikrčený, pripravený odskočiť pri najmenšom náznaku toho, že sa dvere opäť otvárajú. Počul však iba hukot vlastnej krvi. Zvuková izolácia kajuty bola dokonalá. Sklamaný sa obďaleč oprel o stenu, odhodlaný čakať aj do rána.

Konečne sa dvere otvorili a kapitán vyšiel von. Benedikt stihol zazrieť mrežu rozdeľujúcu kajutu, kapitánovho vojaka odťahujúceho akési ťažké kreslo a krátky záblesk bielych šiat, kým sa opäť zavreli. Kapitán šiel potácavým krokom, zťažka sa opierajúc o stenu.

„Ste v poriadku, kapitán?“ Benedikt sa snažil vložiť do hlasu starostlivosť. Starec na neho hodil najprv neprítomný pohľad, no potom akoby sa zobudil.

„Á, náš veterný kráľ… Šlo to lepšie ako som dúfal. Najprv som myslel, že bude trucovať. Ale nie, sama chcela. Akoby sa nevedela dočkať,“ zasnene pozrel na svoje ruky, na zápästiach mal krvavé odreniny ako od pút, „stálo to zato!“.

„Nevedela sa dočkať!?“ v Benediktovom hlase teraz bolo prekvapenie a zjavná pochybnosť, ale kapitán už na neho zabudol a trochu pevnejším krokom odchádzal.

„Prepáčte, kapitán, ale potrebujem ďalšie pokyny…“

Kapitán však prešiel bez toho, aby si Benedikta všimol. Na ušiach slúchadlá a pery sa mu pohybovali, akoby si bezhlasne pospevoval.

„Kapitán!“ Benedikt to skúsil hlasnejšie.

Kapitán sa zastavil, ale preto, aby niekoľkými posunkami dal príkaz vojakovi pri kormidle. Potom znovu vykročil, rukou dirigujúc akýsi neviditeľný orchester. Benedikt potlačil nutkanie rozbehnúť sa za ním a poklepať mu po pleci. „Kapitán!“ ešte jeden, už rezignovaný pokus.

Ale on len zmenil rytmus, zašmátral po kľučke a vošiel do svojej kajuty. Tanečným krokom.


Osem, osem, dva, štyri, tri, sedem. Benedikt naťukal ukradnutý kód a otvoril dvere. Žena sedela na posteli za mrežou, čo rozdeľovala kajutu na polovice. Pozerala na neho bez akéhokoľvek prekvapenia, na perách sebavedomý úsmev. Zato Benedikt prekvapený bol. Videl ju prvýkrát bez pásky na ústach a zdala sa mu akási nová, možno ešte krajšia ako si ju pamätal.

„Dobrý večer, slečna.“

„Molpé. To znamená spievajúca.“

„Priliehavé meno. Prišiel som… Hovorí sa že ste koncertný typ.“

„Áno?“

„No, že počúvať vás z disku je len polovičný zážitok.“

„Ja mám obecenstvo veľmi rada.“

„Ak mi zaspievate, možno by som vás mohol odtiaľto dostať.“

„Ja svoj hlas nepredávam. A ešte nikto ma nemusel prosiť, aby som mu spievala. Urob si pohodlie.“

Benedikt podišiel k ťažkému kreslu, začudovane odtisol putá položené na operadle a opatrne si sadol, zvedavý na hlas, ktorý je tu tak žiarlivo strážený.

A v tom hlase bolo volanie. To volanie sa nedalo odmietnuť. Každý sval, každá bunka jeho tela chcela byť bližšie k perám tvoriacim tú melódiu. Trasúcimi sa prstami naťukal kód na zámku mreží. Dvakrát sa pri tom zmýlil a musel začať odznova. A potom sa jej hodil k nohám. Sklonila sa k nemu. Jej pery, dychtivé a sľubujúce, sa pritisli na jeho pery. Po chvíľke skĺzli nižšie, tam, kde pulzujúca tepna prezrádzala tlkot jeho srdca. Cítil sa ľahký ako dym a bolesť bola veľmi, veľmi slabá.

„Molpé…“ vzdychol.

„Ľudia nás volajú Sirény. Mňa a moje sestry.“ odpovedala medzi dvoma dúškami.

O slabú štvrťhodinku neskôr zdvihla oči a v otvorených dverách uvidela stáť kapitána. Opieral sa o zárubňu, ruky skrížené na prsiach a usmieval sa pod protihlukovou prilbou.

„Príjemná zmena po konzervách, však?“


S poviedkou A capella sa jej autor Jozef Girovský v roku 1994 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Juraj Toman, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (okrem Jozefa Girovského napr. Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.). Poviedku A capella si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1994, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na stránkach Fantázie OnLine ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok a Prispôsobujem sa (CGR 1996).


Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.


Zdieľať Fantázia na Facebooku


26. apríla 2010
Jozef Girovský