Kdysi jednou dlouhou dobu po divokém západě existovalo v pusté krajině malé městečko. V tomhle malém městečku, jako by se zastavil od dob divokého západu čas.
„Kedy sa už konečne vydáš,“ počúvala som často od mamy. „Aj vnúčatá už chceme vidieť,“ zvykol sa pridať otec. No čo už, viem čo sa odo mňa očakáva. Náš starobylý vodnícky rod potrebuje potomka.
Za oknom to opäť hralo prekrásnymi farbami. Enzo sa naklonil cez oblok svojej izby, aby nemo pozoroval všetku tú nádheru. Zbožňoval hru farieb, ktorú mu stvoriteľ každodenne servíroval pred oči.
Luisa samozřejmě věděla, že ji šéf nemiluje, a o co vlastně jde… Prostě dávala přednost tomu, co s ním dělá, před samotou svého mini bytu.
Stačil mu jediný letmý pohľad a vedel prečo prišla. Takmer po každom prebudení sa objaví dáky lobista. Ako obvykle, atraktívna humanoidka. Upil z nápoja a ležérne sa oprel o pult regeneračného baru. Hral nezáujem. Pohľad upieral za priehľadnú hmotu panoramatického okna, najväčšieho na tejto transportnej lodi. Na povrchu planéty rátal explózie. Náhodné záblesky, prakticky všade, vizuálny prejav globálnej vojny. „…
Netrvalo dlho a svoje rozhodnutie pridať sa k tejto misii, o ktorej sa dlho a veľa hovorilo, oľutoval. V rozvalinách bývalého nákupného centra totiž strávili už viac času než bolo príjemné.
Smrť. Muna zhrnula karty na jednu kopu a opäť si ich vyložila. Smrť, nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo. Povzdychla a opäť zopakovala celý rituál. A znova, a znova. Posledné týždne jej karty ukazovali to isté a nezáležalo na tom, komu veštila. Smrť, deštrukcia.
„Bojím sa ťa. Kde si?“ zašepkajú pery roztraseným hlasom. „Som priamo pred tebou. Nevidíš ma?“ rovnako potichu zašepká akýsi hlas.
Nastalo ticho a ja som pomaly kráčala von z domu. Otvorila som dvere, vŕzgot dverí mi priam pílil uši a bolo mi na omdletie. Chcela som kričať,vrieskať, no nevyšiel zo mňa ani hlások. Bola som v šoku. V šoku z toho čo sa stalo.
Denník Fandom SK vyhlasuje jesenné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q2 2019.